Rybár a jeho opička

Rybár a jeho opička (Rozprávka)
Istý rybár chodieval loviť k rieke. Peniaze, ktoré dostal na trhu za ulovené ryby, stačili akurát na chlieb. Tak si žil, až sa jedného dňa stalo toto:

Lovil a lovil, ale nič nechytil. Napokon zbadal, že na udici visí stará debnička. Nazlostený rybár ju zobral domov, postavil do kúta a smutne si sadol na rohož. Bol hladný, a nemal čo jesť.

Ako tak sedel, ozval sa zrazu z debničky hlas: „Otvor a vypusti ma von!"

Rybár otvoril vrchnák debničky a sklamane pozeral na malú opičku, ktorá v nej čupela. ,Za tú mi nikto nedá peniaze, aby som si kúpil chlieb,' pomyslel si.

„Som síce malá, ale si ku mne nespravodlivý, podceňuješ ma," preriekla opička. „Poď so mnou k pekárovi a mäsiarovi a nakúp si, čo potrebuješ."

„Nemám peniaze," namietal rybár.

„Budeš ich mať," odvetila opička.

Rybár neveriaco potriasol hlavou, ale šiel. Pýtal si chlieb a mäso a - div divúci! - keď siahol do vrecka, našiel tam zakaždým zlatý peniaz.

Najedol sa dosýta.

Tak si rybár bezstarostne a pohodlne žil, až ho to začalo nudiť. Nuž rozhodol sa ísť do sveta.
„Dobre teda, pôjdeme do sveta," súhlasila opička.

Vandrovali od rána do večera cestou-necestou, kým po niekoľkých mesiacoch neprišli do Zlatého Mesta. Tam panoval kráľ, ktorého moc a sila bola rovnako známa ako krása jeho dcéry. Princezná bola krásna ako úsvit, ale bola chorá a nemá od smútku.

Medzi ľuďmi sa povrávalo, že nikto, kto sa doposiaľ o princeznú uchádzal, nevyšiel z paláca živý. Strašný kráľ dal zmámiť každého, kto princeznú zočil a neprimäl ju k rozprávaniu.

„Skúsime to," povedala opička. „Schováš ma pod záhyby svojho rúcha a keď zostaneš s princeznou sám, padneš na kolená a ukloníš sa tak hlboko, aby som mohla nepozorovane sedieť pred tebou. Keď to bude potrebné, budem hovoriť namiesto teba tak, aby to nikto nespozoroval."

Tak teda šli.

„Prešiel som pol sveta, aby som požiadal o ruku tvojej dcéry," riekol rybár kráľovi.

„Ak sa ti podarí do západu slnka s mojou dcérou prehovoriť čo i len jedno jediné slovo, dostaneš ju. Ak nie, musíš zomrieť ako všetci, ktorí sa o to pokúsili pred tebou."

Kráľ odišiel, zjavila sa princezná.. Sadla si oproti rybárovi a ani naňho nepozrela. Vôbec sa nepohla. Sedela a mlčala - sekundy, minúty, hodiny...

„Ako mám otvoriť jej krásne ústa? O čom rozprávať, aby mi odpovedala? Keď červené slnko zapadne za les, čaká na mňa smrť," myslel si zúfalý rybár. Tiene sa medzitým stále predlžovali.
Poludnie už bolo dávno preč, uplynulo viac než pol dňa. Rybár sa vo svojom smútku a zúfalstve skláňal stále nižšie a nižšie, až napokon sklonil hlavu a padol na kolená.

A to bolo práve to, čo potrebovala opička, aby mohla nepozorovane hovoriť. A hneď začala:

„Počúvaj a posúď, krásna princezná, dcéra mocného kráľa! Istý rezbár vykresal z kmeňa stromu prekrásnu ženskú postavu. Dvaja kupci, ktorí prechádzali na kočoch okolo, ju zaodeli krásnymi šatami a šperkami. Ďalší muž, ktorý predával okrášľujúce prostriedky, nafarbil jej ušľachtilú tvár. Napokon prechádzal okolo básnik. Keď zbadal vyrezanú ženu, spieval a rozprával jej tak dlho, pokým nezačala dýchať. Ako sa všetci muži tešili! No hneď sa začali hádať; každý z nich tvrdil, že kráska patrí jemu. Kto si ju zaslúžil? Čo si myslíš ty, princezná? Rozhodni spravodlivo. Ja si myslím, že patrí rezbárovi, ktorý ju stvoril, veď predovšetkým jemu vďačí za svoje bytie ..."

„Nie, nie!" vyskočila princezná. „Nie, nie! To nie je pravda! Nesmie ju dostať nik iný ako básnik. Prebudil ju k životu ..."

„Ty si prehovorila!" zvolal rybár.

„Áno. A stanem sa tvojou ženou."

A tak sa rybár vydal na cestu domov. S peknou princeznou a opičkou, ktorú si neprestal vážiť. A keď sa niekedy pozabudol, zašepkala mu malá opička do ucha: „Hej, buď úprimný. Kto ju získal - ja či ty?"