Bezuška

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 398 slov
Počet zobrazení: 1 065
Tlačení: 152
Uložení: 180
Bezuška (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, a ten mal dievčatko. Kráľovná umrela pri pôrode, preto kráľ musel najať dojku, aby dcérku pridájala.

Raz zišla dojka s dievčatkom do kráľovskej záhrady. Dievčatko malo tri roky a veselo sa ihralo na trávniku v tôni obrovských platanov. Napoludnie bolo veľmi dusno a dojka od únavy zaspala. Keď sa zobudila, dievčatko nenašla. Hľadala, volala, plakala, kričala, ale darmo. Po dievčatku akoby sa bola zem zľahla.

Dojka sa bála predstúpiť pred kráľa, ktorý svoju jedinú dcérku veľmi miloval.

Úbohá dojka sa bila do pŕs a v zúfalosti si trhala vlasy.

- Och, bože, bože, kráľ vyskočí z kože! Na dojkin úpenlivý krik pribehli stráže.

Prekutali celú záhradu, pozreli za každý kríček, nazreli do každej diery, aj tam, kde by sa ani myš nevošla, ale po princezničke ani pamiatky.

Keď sa schyľovalo k večeru, kráľ sa opýtal:

- Kde je princezná?

Ministri pozreli na seba a zbledli ako stena.

- Kde je princezná? Vravte! Vari vám jazyk zdrevenel?

- Výsosť, - osmelil sa konečne najsmelší, - stalo sa strašné nešťastie!

Och, bože, bože, kráľ vyskakoval z kože! A v zapätí sa na nich oboril:

- Darebáci, darmožráči, to vám tak ľahko neprepáčim!

Keď sa ministri vyhovárali na dojku, kráľ vydal rozkaz:

- Kto nájde princeznú, dostane kráľovskú odmenu!

Ale prešiel polrok a v kráľovskom paláci sa nikto nehlásil.

Kráľovskí posli sa rozbehli na všetky svetové strany.

- Kto nájde princeznú, kráľovská odmena ho neminie!

Ale prešiel polrok, prešiel rok a nič sa nepohlo ani o slepačí krok.

V kráľovskej záhrade bola hlboká studňa. Kým dojka tuho spala, princeznička sa doťapkala na zárubeň studne. Zadívala sa do nej a div divúci! Na hladine ako v zrkadle zazrela práve také milé dievčatko, ako bola sama.

- Hej, hej, ty tam dolu, poď, zahráme sa spolu! - natŕčala ručičky, akoby chcela chytiť vlastný obraz.

Vtedy sa vynorila z vody dlhá chlpatá paprča a stiahla dievčatko do studne.

A tak už niekoľko rokov žila princeznička na dne studne spolu so strašným vlkolakom.

Zo dna studne viedli dvierka do obrovskej jaskyne, desať ráz väčšej ako celý kráľovský palác. Všetky komnaty, jedna krajšia od druhej, v nej boli vykladané zlatom. Je pravda, slnko ta nikdy nezavítalo, ale komnaty boli jasne vysvietené. Princeznička sa mala ako v raji. Jedna chyžná ju zobliekala, druhá obliekala, tretia umývala, štvrtá česala, piata obúvala, šiesta nosila raňajky, siedma ju obsluhovala pri obede, ôsma pri večeri a deviata ju ukladala do postieľky. Veľmi rýchlo si na takéto obskakovanie zvykla a všetko, čo zažila predtým, jej vyfučalo z hlavy.

Vlkolak chrápal celý deň a v noci vychádzal na lov. Keď ho princezná zazrela, zakaždým sa od strachu rozplakala, preto sa jej ukazoval iba zriedka, aby ju nevyľakal.

Na dobrej chove vyrástla z princezničky krásavica.

Raz večer si ľahla do postieľky, ale nemohla zaspať. Keď začula, že Vlkolak sa chystá na zboj, zajastrila uškami. Vlkolak hrubým hlasom chrapčal:

- Pošlite mi hlavného kuchára!

Kuchár sa hneď ukázal.

- Myslím, že je najvyšší čas, - povedal mu. - Už je bucľatá ako mladá prepelička.

- Ľahko sa o tom presvedčíme, - odpovedal kuchár.

A princezná začula, ako opatrne otvárajú zámku na jej komnate.

„Beda, prebeda! Vlkolak dostal chuť na mladé mäsko!"

Cítila, ako jej behajú zimomriavky po tele. Celá sa zababušila do prikrývky a tvárila sa, že spí. Vlkolak podišiel k postieľke a opatrne odhrnul prikrývku. Kuchár ju začal znalecky ohmatávať tak, ako ohmatávame sliepku, keď sa chceme presvedčiť, či je súca na pekáč.

- Ešte týždeň, - poznamenal, - a budete mať kráľovskú pochúťku!

Keď princezná počula tieto slová, začala úporne premýšľať.

„Sedem dní? To je dosť času! Vlkolak si darmo na mňa brúsi zuby!"

Keď sa jej všetko rozležalo v hlave, dostala skvelý nápad. Ráno vyskočila z postele, vytratila sa ako mačka z jaskyne, učupila sa na dne studne a čakala, kým príde dakto po vodu. A už zavŕzgal rumpál a vedro s tupým nárazom spadlo do vody. Princezná sa chytila za ' povraz a nôžkami sa zaprela o okraj vedra. A už sa vznášala, hoci na dobrej chove veľmi pribrala, k zárubní studne. Vtom sa však povraz pretrhol a bác! Vedro s princeznou zletelo na dno.

Pribehli chyžné z jaskyne a vytiahli princeznú z vody.

-Dostala som závrat a spadla som, - zahovárala princezná. - Preboha, nehovorte to nikomu! Vlkolak by ma zabil!

Tak sa minul deň.

Ale princezná nestrácala odvahu. Len čo sa rozbrieždilo, znova čakala na dne studne. Vedro sa však nespúšťalo.

A tak prešli ďalšie dva dni.

Ráno, keď zasa márne čakala a utápala sa v plači, zazrela vo vode malú červenú rybku akoby zo zlata, s bielym chvostíkom akoby zo striebra, s tromi čiernymi škvrnami na šupinatom chrbte.

- Ach, rybka, rybička, ty si určite šťastná. Slobodne si plávaš vo vode, kým ja som taká opustená, nemám príbuzných ani priateľov.

Rybka vystrčila hlávku z vody, trepotala veselo chvostíkom a otvárala papuľku, akoby všetkému rozumela.

- Ach, rybka, rybička, ty si určite šťastná. Slobodne si plávaš vo vode, kým ja som taká opustená, nemám priateľov ani príbuzných. O štyri dni skončím vo vlkolakovom nenásytnom bruchu!

Zlatočervená rybka so striebristým chvostíkom a s tromi čiernymi škvrnami na chrbte sa priblížila, vytrčila papuľku z vody a prehovorila:

- Keby v tvojich žilách prúdila kráľovská krv a chcela by si sa za mňa vydať, boli by sme slobodní, lebo by zo mňa spadla kliatba.

- V mojich žilách naozaj prúdi kráľovská krv, moja zlatá rybka, a už sa cítim tvojou nevestou!

- Tak na mňa vysadni, ale dobre sa drž!

Princeznička si sadla rozkročmo na rybku a rukami sa chytila za jej žiabre. Rybka plávala a plávala, kým nevyplávala s princeznou zo studne. Zo studne prúdila podzemná rieka. Rybka plávala vrtko po prúde a princezná sa jej pevne držala za žiabre.

Odrazu sa pred nimi vynoril strašný rybodrak s otvorenou papuľou a zareval:

- Zaplaťte mýto, inak vás zhltnem!

Princezná si odtrhla jedno uško a vhodila ho rybodrakovi do pažeráka. Keď už mysleli, že nebezpečenstvo pominulo, vynoril sa pred nimi ešte strašnejší rybodrak s rozďavenou papuľou plnou ostrých zubáľov.

- Zaplaťte mýto, lebo vás preosejem cez toto sito!

Princezná si odtrhla druhé uško a vhodila ho rybodrakovi do pažeráka.

Len čo sa ocitli pod holým nebom, rybka zložila princeznú na breh a vyskočila z vody. V tej chvíli sa premenila na krásneho mládenca s tromi čiernymi materskými znamienkami na čele. Princezná povedala:

- Teraz sa ideme predstaviť kráľovi, môjmu otcovi. Už trinásť rokov sme sa nevideli.

Keď prišli k bráne kráľovského paláca, drábi krásneho mládenca vpustili, ale princezničku nie.

- Ja som princezná! Kráľovská dcéra! Vpustite ma!

Nikto ju nepočúval, nikto jej neveril, dokonca ani kráľ. No jednako prikázal, aby ju vpustili.

- Možno hovorí pravdu, - povedal kráľ.

Prezrel si ju od hlavy po päty. Pozdávala sa mu, aj nepozdávala. Porozprávala mu o všetkom, čo ju stihlo, len o ušiach sa nezmienila, lebo sa strašne hanbila za to, že ich nemá. I vrkôčiky si rozplietla, aby telesnú chybu zakryla, ale jeden minister si to predsa len všimol.

- Moja dcéra predsa nemala diery namiesto uší! Si klamárka! - rozhorčoval sa kráľ. - Za svoju bezočivosť budeš umývať riad v kráľovskej kuchyni!

A kráľ potrestal aj Rybonka - takto začali všetci prezývať mládenca.

Povedal:

- Ty budeš robiť paholka v kráľovskej maštali! Aspoň si raz navždy zapamätáš, že z kráľa si nesmieš robiť posmech!

Jedného pekného dňa kráľ dostal chuť na ryby. No na celom trhu boli iba dve, aj tie nevedno, či sa dali jesť. Ležali tam už dva dni a začínali sa kaziť. Ale kráľ chcel rybu za každú cenu, tak ich kuchár kúpil.

- Výsosť, zohnal som iba dve ryby. Ale nikto nevie, či sa dajú jesť, lebo ležali na trhu už dva dni a pomaly sa začínali kaziť.

- Dobre, - povedal kráľ. - Odnes ich do kuchyne.

No keď ich v kuchyni pitvali, čo v nich nenašli? Dve dievčenské uši, z ktorých ešte kvapkala krv.

Hneď zavolali Bezušku, tak zasa prezývali princezničku, a povedali:

- Bezuška, Bezuška! Pozri, tu je dačo pre teba.

A dali jej dve ušká. Bezuška sa od radosti celá rozochvela a ušká si hneď priložila, kam patria. Div divúci! Hneď jej prirástli, akoby jej nikdy nechýbali.

Keď ju kráľ zazrel s uškami, zvolal:

- Veď to si ty, moja milá dcérka!

- Áno, som to ja, Otecko!

Hneď vystrojili kráľovskú hostinu, ktorá trvala sedem dní a sedem nocí. Staručký kráľ sa rád zriekol koruny a Rybonka za kráľa ustanovil.

A tak Rybonko s Bezuškou - Uškou dlho vládol

a nikto im už nikdy kráľovstvo neukradol.

Ale lístoček letí, trepoce sa byľku,

pretože každý kráľ len chvíľku ťahá pílku.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016