Hviezdny taxík

Hviezdny taxík (Rozprávka)
Raz večer sa milánsky taxikár Peppino Kamaradoni vracal zo služby a pomaly si to mieril ku garážam za Janovskou bránou. Nebol spokojný, lebo toho dňa veľa nenajazdil, mal niekoľko vrtošivých zákazníkov, jedna pani ho dokonca nechala čakať pred obchodom štyridsaťosem minút a musel zaplatiť pokutu. Cestou domov pozeral po chodcoch. A zrazu zočí pána, ktorý naňho kýva.

- Taxi, taxi!

- Nech sa vám páči, - rýchlo zabrzdil Peppino Kamaradoni. - Ibaže už idem domov, k Janovskej bráne. Vyhovuje vám to?

- Choďte, kam chcete, ale rýchlo.

- Tak to nie, ešteže čo. Pôjdeme, kam budete chcieť vy! Len nech to nemám veľmi od cesty, dobre?

- Choďte stále rovno!

- Dobre, pane.

Peppino Kamaradoni stlačil plynový pedál a hybaj! Medzitým v zrkadielku pozoroval cestujúceho. To je teda... ,,Len stále rovno, choďte, kam chcete..." Z tváre nebolo vidieť veľa, skrýval ju za golier kabáta a striešku klobúka. „Joj," rozmýšľal Peppino, „hádam to len nie je zlodej! Pozrime sa, či nás niekto nesleduje... Nie, vari nie. Ani kufor, ani taška. Iba malý balíček. Aha. otvára ho! Čo v ňom môže byť...? Čo je to? Vyzerá to skoro ako čokoláda. Veru, modrá čokoláda! Kto to kedy videl, modrá čokoláda? Odhryzol si... To sú mi chúťky. No, Peppino, už sme skoro tu... Hej, ale... ale... Čo to má znamenať? Čo sa to robí? Hej, čo robíte, čo mi to tu vyvádzate?!"

- Nič si z toho nerobte, - odvrkol zákazník. - Choďte stále rovno.

- Ale ako, do kelu! Nejdeme ani dopredu, ani dozadu. Nezbadali ste, že letíme?

Peppino Kamaradoni sa obratne vyhol televíznej anténe na streche jedného mrakodrapu a protestoval:

- Čo za hlúposť ste si to vzali do hlavy?

- Nebojte sa, nič sa vám nestane.

- Nič, vy tomu hovoríte nič?! Taxík, ktorý lieta vo vzduchu, je pre vás celkom bežná vec...? Pozrite, sme práve nad milánskym Dómom, keby sme teraz spadli, zbohom rodina! Mohol by som vedieť, čo je to za hlúpy žart?

- Vidíte sám, že to nie je žart, - odvetil cestujúci. - Letíme, no a čo?

- Aké no a čo? Môj taxík nie je raketa!

- Berte na vedomie, že od tejto chvíle je to kozmický taxík.

- Aký kozmický taxík?! Ja nemám pilotský preukaz. Pri vás sa ja dožijem mastnej pokuty, veru tak! Vysvetlite mi, ako je možné, že letíme.

- Celkom jednoducho. Vidíte túto modrú hmotu?

- Vidím, a videl som aj to, že ste z nej kúsok zjedli.

- Správne, najprv treba kúsok prehltnúť, až potom začne fungovať. Je to antigravitačné zariadenie, pomocou ktorého dosiahneme o meter vyššiu rýchlosť, ako je rýchlosť svetla.

- To je všetko veľmi pekné, ale ja musím ísť domov. Bývam pri Janovskej bráne, a nie na Mesiaci.

- Vôbec nejdeme na Mesiac.

- Nevravte! A kam?

- Na siedmu obežnicu hviezdy Aldebaran. Tam bývam.

- Teší ma, ja bývam na Zemi.

- Počujte, hneď vám všetko vysvetlím. Nie som pozemšťan. Pochádzam z Aldebaranu. Pozrite.

- Na Čo sa mám pozrieť?

- Vidíte toto tretie oko?

- Doparoma, naozaj máte tri oči!

- Pozrite sa aj na moje ruky, koľko mám prstov?

- Jeden, dva, tri... šesť... dvanásť. Dvanásť prstov na každej ruke???

- Dvanásť. Už mi veríte? Bol som na služobnej ceste na Zemi, mal som zistiť, ako to u vás chodí, a teraz sa vraciam domov podať hlásenie.

- Fajn, je to vaša povinnosť, každý sa musí vrátiť domov. Ale čo ja? Ako sa vrátim domov ja?

- Dám vám požuť kúsok toho modrého, a raz-dva budete v Miláne.

- Naozaj ste si museli brať taxík?

- Chcel som cestovať posediačky. Stačí vám to? Pozor, už sme skoro na mieste.

- Tamtá lopta má byť vaša planéta?

Ale „tamtá lopta" sa po chvíli zmenila na obrovskú guľu a taxík Peppina Kamaradoniho sa k nej približoval obrovskou rýchlosťou.

- Trochu doľava, - rozkázal cestujúci, - pristaneme na námestí..

- Vy vidíte nejaké námestie? Ja teda nie, mne sa zdá, že je to lúka.

- Na našej planéte nemáme lúky.

- Potom je to na zeleno natreté námestie.

- Hej... zostúpte trochu... zostupujte... ešte... tak! A sme na Aldebarane.

- Čo som povedal? Vraj nemáte lúky! A tamtí čo sú zač?

- O kom to rozprávate?

- O tých obrovských sliepkach, ktoré k nám bežia s lukmi a šípmi.

- Luky? Šípy? Obrovské sliepky? U nás predsa nič také nemáme!

- Nie? Tak viete vy čo?

- Viem, viem. Zablúdili sme. Musím chvíľku premýšľať.

- Prosím vás, premýšľajte čo najrýchlejšie, lebo tie príšery sú už blízko. Fííí! Počuli ste? To bol šíp! Poďme, pán Aldebarančan, zjedzte kúsok modrej čokolády, mastíme, fičíme, dvíhame kotvy, lebo Peppino si chce priniesť do Milána celú, neprederavenú kožu, jasné?

Aldebarančan náhlivo prežúval kúsok záhadnej modrej hmoty, ktorú Peppino nazval modrou čokoládou.

- Prehltnite to! Nežujte a prehltnite to, lebo nám bude beda! - skríkol taxikár.





Zakončenie prvé

Taxík sa vzniesol, ale jeden zo šípov zasiahol zadnú pneumatiku a tá s hlasným sipotom vyfučala.

- Počuli ste? Je po nej! - zvolal Peppino Kamaradoni. - Buďte si istý, že vám ju zarátam do ceny, aby bolo jasné.

- Zaplatím, zaplatím, - odvetil Aldebarančan.

- Dobre ste si to vyrátali? Nepristaneme zasa na nejakej divej planéte?

Žiaľ, Aldebarančan si nemohol v rýchlosti vypočítať správnu dráhu. Vesmírny taxík sa ešte dobrú chvíľu potuloval po planétach, kým nakoniec dorazil na Aldebaran. Bolo tam prekrásne, obyvatelia sa predháňali v úctivosti a modré rizoto (tamojšia špecialita) bolo také chutné, že Peppino Kamaradoni sa zrazu vôbec neponáhľal späť do Milána.

Zostal tam pätnásť dní a celý čas sa len čudoval a čudoval. Všetko si starostlivo zaznačil, a keď sa vrátil na Zem, vydal knihu s dvesto fotografiami, ktorú preložili do deväťdesiatich siedmich jazykov a za ktorú dostal Nobelovu cenu. Dnes je Peppino Kamaradoni najznámejší taxikár-spisovateľ-cestovateľ v našej slnečnej sústave.





Zakončenie druhé

Taxík sa vzniesol, a pretože bol rýchlejší ako šípy, ktoré ho prenasledovali, čoskoro unikol nebezpečenstvu.

- Tak sa mi vidí, - prehodil Peppino, - že vy sa vo vesmíre ktovieako nevy znáte, čo?

- Starajte sa o volant, - hundral Aldebarančan, - ja sa postarám o ostatné.

- Fajn, starajte sa, len to zasa nepopleťte.

Leteli niekoľko minút rýchlosťou svetla (plus jeden meter) a prekonali nepredstaviteľné vzdialenosti. Nakoniec sa ocitli... zasa v Miláne!

- Dóparoma, znova som sa pomýlil! - skríkol Aldebarančan a trhal si vlasy dvadsiatimi štyrmi prstami. - Vrátime sal

- Nie, ďakujem, - zvolal taxikár a vyskočil na Zem. - Mne je najlepšie tu. Ak chcete, môžete mi vziať auto, ale skôr ako to urobíte, uvedomte si, že mám iba tieto štyri kolesá a nimi živím svoje deti.

- To nič, - vzdychol Aldebarančan, - zájdem aj pešo.

Vystúpil z auta, odhryzol si z modrej čokolády a zmizol. Peppino Kamaradoni si musel zájsť na pohárik, aby spláchol posledné zvyšky strachu.





Zakončenie tretie

Bolo by to dlhé rozprávanie. Ja vám ho len naznačím. Taxikár s Aldebarančanom padli do zajatia Obrovských sliepok. Väzením bolo vlastne vajíčko. Ale oni ušli aj s vajíčkom. Aldebarančan vystúpil na svojej planéte. Peppino Kamaradoni sa vrátil do Milána v lietajúcom vajíčku a so zásobou modrej čokolády. Otvoril si taxikársku linku Zem - Mars - Saturn a späť a navyše hydináreň, kde sliepky znášali síce maličké, ale na praženicu priam vynikajúce vajcia.