O slávnom dirigentovi

O slávnom dirigentovi (Rozprávka)
Narodil sa istý chlapček, potom podrástol, strašne rád hral na hrebeni aj na fúkacej harmonike a po vychodení materskej školy učil sa hrať na rôznych nástrojoch. Lebo bol hudobne naladený. A že na všetkých nástrojoch hral rovnako dobre a nevedel, ktorý si vybrať, rozhodol sa, že bude dirigentom a bude dirigovať všetky nástroje.

Tak sa aj stalo. O niekoľko rokov mal už svoj vlastný orchester, čiže celú hromadu rôznych hudobníkov s rôznymi nástrojmi. Keď hrali, hral si každý niečo iné, akoby len pre seba, a dokopy z toho bola napríklad Symfónia h mol. A bola v tom orchestri, samozrejme, aj veľmi tučná basa a tá hrala iba:

- Hm-tata, naša zem je guľatá.

Nikomu to neprekážalo, nik sa nad tým nepozastavoval, pretože basa len pomrmlávala iným hudobným nástrojom do reči a bola tam vlastne ako doplnková pôžička alebo sprievodný zjav. No a ten dirigent sa stal onedlho slávnym, potom ešte slávnejším, potom naj svetoznámejším, a vtedy doňho vstúpila nesmierna pýcha. Vstúpila a už nevystúpila, a vtedy sa to všetko prihodilo. Začalo sa to harfistkou.

- Madam! - skríkol raz dirigent na tú vzdelanú dámu. -Držíte harfu ako kobercovú roládu a na strunách nehráte, ale priam štopkáte!

Urazila sa vzdelaná harfistka, zavolala dodávkové auto, naložili jej doň harfu, a ona ušla kadeľahšie.

Namyslený dirigent iba mykol pravým fúzom, prečiarkol v notách harfovú muziku a vraví:

- Ak si tá dáma myslí, že nás pomýli, tak sa mýli!

A hrali ďalej bez harfy a na druhý deň spustil slávny muž protitrúbové hromženie:

- Vy dýchavičné nástroje, vy bronchitické saxofóny, heligóny a iné tóny, odkašlite si a trúbte, a neskuvíňajte mi tu ako chrípkujúci zločinci!
Urazili sa všetci trúboví fúkači a so saxofonistom na čele vyhlásili:

- Odchádzame. Radšej budeme hrať v dychovej kapele, alebo aj výdychovej, ale nedáme sa urážať od dirigenta, ktorý zabudol na to, že bol kedysi novorodeniatkom tak ako my!

- Cha! - povedal dirigent posmešne po stredoslovensky, keď všetci trubači opustili koncertnú sieň.

- Vyčiarknem vás, ani to nikto nezbadá!

A vyčiarkol dychové nástrojenstvo z nôt. Dva dni pred koncertom však dirigent znova skúša, znova počúva a znova prenasleduje - tentoraz klavírneho virtuóza:

- Pane! - zúri dirigent. - To by ste lepšie zahrali na falošných zuboch než na týchto klavírových. Čo to hráte, kam sa ponáhľate, veď ste nás predbehli o tri konské hlavy!

Klavirista vstane, zamkne klavír patentným kľúčom a zašepká:

- Toto presahuje všetky medzery! Takto ma ešte nikto nezmoloval!

A odchádza smerom do vnútrozemia, čiže za kulisy. Dirigent s diabolským chechotom prečiarkne v notách klavírny lift... pardon, výťah, a reve:

- Skúša sa nemilosrdne ďalej, až do posledného muža!

Orchester, čiže hudobníci, sú už ako špenáty, šaláty a petržlenová vňať a trasú sa, čo bude, keď už vyletelo prakticky všetko okrem sláčikových nástrojov. Nedohrali ešte skladbu ani do polovice a stalo sa, čoho sa všetci báli.

- Vy husliari a violonoví čelisti! - kričí dirigent. - Vy nehráte na strunách, ale na papierových špagátoch tretej akostnej triedy! Ako to držíte tie sláčiky?! Tak sa drží kefka na zuby, a nie hudobná pomôcka, vy bilaterálne bytosti!

V koncertnej sále nastalo ticho prehlboké, do toho ticha prasklo niekoľko husľových a violončelových strún, niekoľko kolofónií preletelo vzduchom smerom k dirigentskému miestu - a kým by si odspieval stupnicu C dur, zmizli všetci aj s hudobnými nástrojmi.

Hľadí dirigent na prázdne miesta v orchestri a už tam nikoho nevidí, len basistu s tučnou basou. Zaraduje sa jeho pyšné srdce, a vraví:

- Prečiarkneme všetky husle a iné strunové vynálezy a ostaneš len ty, basista, a tvoja verná basa. A ja vás budem dirigovať!

Na druhý deň rozsvietia sa všetky svetlá v koncertnej sieni. Dámy vo večerných toaletách, páni ako lastovičky vo frakoch, chuligáni v golfákoch, všetko sedí a netrpezlivo čaká Symfóniu h mol. Na pódiu stojí basista s basou. Dirigent vchádza, všetci tlieskajú. Dirigent sa ukloní, zaklope taktovkou na pult a začne dirigovať. Dámy, páni aj chuligáni počúvajú, počúvajú, ale okrem basy neozve sa nič. A basa len:

- Hm-tata, hm-tata, naša zem je guľatá, hm-tata, hm-tata, guľatá je guľatá...

Tak to ide do prestávky aj po prestávke, obecenstvo stále čaká, čo sa bude konať, ale nič sa nekoná, iba tá hm-tata guľatá zem. Potom sa dirigent obráti k obecenstvu a vykríkne:

- Koniec!

Dámy tlieskajú, hádžu mu k nohám ruže. Páni tiež tlieskajú a potriasajú hlavami, aby nebolo vidno, čo si o tom myslia. Chuligáni netlieskajú, žujú žuvačky a hrozivo sa blížia k dirigentovi. Zadržia ich len privolaní požiarnici slzotvorným plynom.

Na druhý deň píšu všetky noviny:

- Svetový dirigent maestro Kvestro predviedol brilantnú ukážku svojej tvorivej potencionálnej energetiky vo vrcholne náročnom basovom monológu. Škoda len, že hlboký hudobný zážitok narušilo niekoľko výtržníkov, ktorí ešte nedorástli na basovú hudbu. Ale skončili v base a zavedie sa proti nim najsúdnejšie pokračovanie.

A svetový dirigent? Nuž svetový dirigent sedí tretí rok vo svojej vile a píše symfóniu. Bude sa volať „Symfónia pre basu bez orchestra".