O inzerátovom prasiatku

O inzerátovom prasiatku (Rozprávka)
Nikto nevie, kedy a kto si uzmyslel, že je na svete potrebné -ženenie. Keby bola reč len o ľudských plemenách, nič tragikomické by sa nestalo, pretože ľudstvo sa presťahovalo na Zem z inej planéty, aby sa tu donekonečna ženilo. Lenže... Lenže ženia sa aj vrabce, koníky, aj hus obyčajná a zdá sa, že aj konvalinka s konvalinkom a tulipán s tulislečnou.

Pretože sa z neznámych dôvodov žení celý svet, prenikli svadby aj do bravčového života. Neobišli ani Rypuľka, nesmelé a veľmi slušné prasiatko. Práve pre tú slušnosť sa so ženením oneskoril. Lebo kým sa osmelil požiadať nevestu o paprčku, bola tá už dávno zosvadbená s iným ženíchom.

Roky išli, Rypuľko tiež nemladol, a začalo to byť na zamyslenie. Preto jedného dňa sám sebe energicky prikázal:

- Ožením sa, a to tak, že si dám ženijný inzerát do časopisu Kapustné listy!

Vymyslené, vykonané. Uverejnil takýto inzerát: „Hľadám nevestu na ženenie. Mám bystré nôžky, pekne urastenú postavu a milujem prírodu. Stretnutie nech je ráno v pravom dvornom kúte."

Rypuľko od rozčúlenia celú noc nezaspal a za rána, umytý a vyčesaný, pobral sa do dvorového kúta. Čaká, čaká, najprv nikto neprichádza, iba odrazu - ktože sa blíži? Koza Mica vyparádená a vo svadobnom závoji.

- Nevidel si tu kozacieho ženícha? - pýta sa. - Budem sa totiž vydávať na inzerát, pozri... má bystré nôžky, miluje prírodu...

Zľakol sa Rypuľko, chytro sa domov vrátil a rozmýšľa:

- Zle som ten inzerát urobil, keď sa Mica až natoľko pomýlila. Musím to napísať inakšie!

Sedí Rypuľko, ďalší inzerát vymýšľa:

- O bystrých nôžkach už nenapíšem, aj tak sú na mne najkrajšie štetiny! - húta. Ale ako to slušne napísať, keď slovo štetiny je také hrubé, až necivilizované? Nakoniec uverejní takéto znenie:

„Ženích, oblečený v najjemnejších vlasoch, hľadá príslušnú slušnú nevestu."

Na druhý deň znova čaká v pravom kúte, od nervov mu je nedobre, ale preveľkou nádejou sa plní jeho bravčová hruď. A tu sa spoza stajne vynorí - mačka Ciluška. Na chvoste mašľa, náhrdelník z myšacích chvostíkov, na hlave závoj, bajúzy smotanou ponatierané.

- Helou, - mňaukne. - Nevidel si tu istého inzerátového ženícha s ligotavými vlasmi?

Zľakne sa Rypuľko! Ešte to by bolo treba, aby sa s mňaukačkou oženil!

A doma vzdychá:

- Hlúposť som vymyslel s nôžkami aj vlasmi, veď na mne je predsa najkrajšie krochkanie, podľa toho ma každý hneď pozná!

Lenže ako to napísať, keď slovo krochkanie je také neľubozvučné, až nevýchovné? Nakoniec vymyslí takto: „Slobodný ako ten vták hľadá ženu. Mám dobré hlasové zafarbenie aj príjemnú povahu."

Rypuľkovi bije srdce, keď sa za rána poberá do pravého kúta. Prejde hodina, dve, nikto neprichádza, iba akási mladá drozdica mu vyspevuje nad hlavou. Práve sa chce Rypuľko smutný domov pobrať, keď naňho drozdica zavolá:

- Héééj, ty krochkáč, neletel tu pred pár hodinami za ženícha oblečený drozd...?

Ale Rypuľko už nepočúva. Uteká domov a tam najprv plače a potom píše takúto poslednú svadobnú výzvu: „Obyčajné nesmelé prasiatko hľadá taktiež obyčajnú nevestu z bravčoviny."

A to bol naozaj posledný Rypuľkov inzerát. Na druhý deň ráno čakala ho totiž v pravom kúte najkrajšia prasiatkovská nevesta. Lebo tentoraz jej bolo z inzerátu jasné, že sa hlási ženích pre ňu určený.

Dorozprával Osmičunčo príhodu, ja som si to chytro zrátal na prstoch a vravím Osmidunčovi:

- Počuj, verný pes, vypočuli sme si už sedem prasiatkovských príhod. Bolo by veľmi nevkusné usporiadať teraz zakáľačku, keď naše číslo je osem.

- Tiež mám takú verejnú mienku, - odbrechol Osmidunčo.

- Predĺž ty, Osmijanko, Osmičunčovi životaschopnosť ešte o jednu rozprávku. Keď bude rozprávok osem, potom s ním urobíme poriadok.

Osmičunčo zrejme tiež súhlasil, pretože kvíkol:

- Viem jednu - o stošunkovom prasiatku.

Chcel som sa čudovať, ale po krátkom zamyslení som zistil, že stošunkové prasiatko nie je vlastne nijaká zvláštnosť. Pretože - no len počúvajte!