O zmrazenom Štefosaurovi

O zmrazenom Štefosaurovi (Rozprávka)

Stalo sa to v dávnom prapračase, keď ľudstvo ešte nemalo žiadne prístroje a nástroje, iba jednu vec – kamennú sekeru. Teda bolo to v tvrdej dobe kamennej a tou sekerou sa robilo všetko: od vyklepávania mamutích karmenádlí až po vyklepávanie prípadných nepriateľov.

Žil vtedy istý praprachlapec menom Štefosaurus, teda po našom -Štefan. Pretože ešte neboli školy ani mydlo na umývanie uší, ba ani holiči, prežil Štefosaurus radostné detstvo, až dorástol do mládeneckého veku. A bolo mu jasné, že musí urobiť nejaký dospelý skutok. Nuž povedal si:

– Pôjdem, nájdem koniec tohto sveta, možno tam objavím niečo dobré pre ľudstvo.

A šiel.

Po dlhom putovaní príde k veľkej priepasti.

– Hahóóó! – zakričal Štefosaurus do tej diery. – Nie je tu náhodou svetový koniec, alebo aspoň doba bronzová?

A ozvena z priepasti odpovedá: – ...onzovááá...zovááá... vááá...

– Výborne! – potešil sa Štefosaurus. – Tak si teda skočím do tej budúcnosti!

A skočil. A načisto omráčený rozplesol sa na priepastnom dne. Tým pádom striasol všeličo dookola, horniny sa začali posúvať a jeden predpotopný ľadovec jemne privalil bezvedomého Štefosaura.

A načisto ho zmrazil a k sebe primrazil.

Leží si zmrazený mládenec, leží rok, leží sto rokov, tisíc, ba ešte viac. Zatiaľ na zemi prešli rôzne doby a nastala doba súčasná, čiže umelá, pretože vynašla umelé hmoty.

A v tejto súčasnosti rozhodol sa istý profesor, že so svojimi žiakmi rozkope zem a pozrú, či sa v nej okrem zemiakov nenachádza ešte niečo, o čom nevieme. Nuž vykopali do zeme veľkú dieru, natrafili pritom na zvláštny ľadovec ľadový a v ňom uvideli – ľudskú postavu.

– Ha! – povedal vykopávkový profesor. – To bude asi nejaká spiaca krásavica, ktorú sem zamurovali Turci!

– Nie, – povedal pomocný asistent, ktorý bol ďalekozraký. -Nebude to spiaca krásavica, pretože to má na brade bradu. Bude to asi spiaci krásavec!

Vyložili teda ľadový balvan aj s postavou na lúku a čakali, čo sa bude robiť. Medzitým slniečko svietilo, roztopilo ľad a zohrialo zmrazenca na tridsaťsedem stupňov. V tej chvíli postava roztvorila oči, sadla si, kýchla a zaryčala:

– Gungulu bumbu hirikari rumbubu!

Panička Anička a predkovia skamenení! Všetko dookola stŕplo, chcelo sa rozutekať. Ale profesor okamžite poznal, že postava pochádza z tvrdej doby kamennej. Nuž prihovoril sa Štefosaurovi – lebo to bol on – rodným jazykom:

– Galala kimbuli bambuliki gungo?

Podľa starodávneho zvyku a na znak úcty vyplazil Štefosaurus na profesora jazyk a odpovedal:

– Hagalagi gungo kamiliki hukizu!

– Ó! – prekvapil sa profesor. – Agalaga beolal gumbiri glonga!

Vtedy Štefosaurus nadšene zagurgľoval:

– Agla bagla, lubiti bamba logibubu!

A pred očami roztrasených žiakov padli si tí dvaja do náručia a srdečne sa objali. Potom zarečnil profesor súčasným nárečím:

– Drahí žiaci, práve sme rozmrazili jedného z mojich najstarších predkov, ktorý bol vlastným bratom môjho prapraprapraprapra... a tak ďalej, v šťastnej dobe kamennej. Poď, Štefosaurus, do môjho družstevného obydlia, lebo sa najprv musíš osprchovať, umbuli, bumbuli galibubu...

A profesor vykročil k domovu, vedúc pod pazuchou krásne chlpatú, dlho nečesanú, ale konečne rozmrazenú minulosť.