O múdrej Štefánii

O múdrej Štefánii (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, za troma horami, za troma morami bol krásny hrad a v hrade kráľ na zlatom tróne. Hrad bol krásny, trón zlatý, ale kráľ bol taký zlý, že ho žiadna princezná nechcela za manžela. Teda bol to taký kráľ, aký v rozprávkach nebýva - zlý kráľ, starý mládenec.

- Hrom a blesky! - skríkol jedného dňa, keď sa mu zazdalo, že by na druhom tróne mala sedieť kráľovná. - Nech zasadnú všetci ministri a vymyslia, ako ma oženiť, pretože mi chýba kráľovná! Zasadli ministri a po celonočnej porade vyvesili úradnú vyhlášku:

HĽADÁ SA PRINCEZNÁ V PRIMERANOM VEKU, KTORÁ SA NEBOJÍ ZLÉHO KRÁĽA BALTAZÁRA A JE OCHOTNÁ STAŤ SA KRÁĽOVNOU.
Visela tam vyhláška päť rokov, a keď sa začal šiesty, zasa predvolal zlý kráľ ministrov:

- Hromy-blesky-tresky-plesky, kde je kráľovná? Čo ste robili celých päť rokov?

Ministri padli na kolená, o milosť prosia:

- Najjasnejší kráľ, zlatým písmom sme vyhlášku napísali, päť rokov visela na zlatom plote, ale žiadna princezná nemá odvahu stať sa tvojou ženou!

- Ó, ja nešťastný zlý kráľ! - zaplakal Baltazár. - Pôjdem do sveta a bol by v tom čert, diabol, satanáš aj všetci prísediaci, aby som si ženu nenašiel!

A šiel. V susednej krajine zamieril okamžite na hrad tamojšieho kráľa a pýtal si princeznú za ženu: Ale kdeže, ani počuť!

- Pán kolega, - povedal mu tamojší kráľ. - Nemáte dobrú povesť, máte naopak zlú povesť zlého kráľa, teda nedám ja svoju zlatovlasú dcéru do vašich pazúrov.

Tak sa mu povodilo aj na ostatných hradoch, a keď sa už zúfalý a stále neoženený vracal domov, stretol na ceste peknú a veselú princeznú.

- Ahoj! - povedala mu. - Kdeže sa tu berieš, úbohý smutný pocestný?

- A ktože si ty, že sa ma nebojíš? - namiesto odpovede sa opýtal kráľ Baltazár.

- Som princezná Štefánia, - vraví tá veselá dievčina. - Mala som byť syn a mala som sa volať Štefan, ale pretože som náhodou bola dcéra, musela som sa volať Štefánia, aby nemuseli párať zlaté monogramy na mojich vankúšikoch.

- Vydaj sa za mňa, krásna Štefánia! - povedal zlý Baltazár a pozrel na princeznú tak smutno, až jej ho prišlo ľúto. Poobzerala si ho zo všetkých strán, páčil sa jej. Nuž ho priviedla pred svojho kráľovského otca.

- Pozri, milovaný otec, tu mám svojho milovaného ženícha!

- Ha! - zvolal kráľ. - Veď je to zlý Baltazár! Neblázni, dcéra moja kráľovská, a daj ho vyhnať z hradu.

- A prečo je tento Baltazár zlý? - opýtala sa Štefánia.

Zarazil sa kráľ, poškrabal sa na zátylku a po troch minútach vraví:

- Je zlý, pretože je zlý, pretože ide o ňom taká povesť!

- Hihihi! - zasmiala sa Štefánia. - Veď ja sa nevydám za povesť, ale za kráľa Baltazára!

A čo vám budem ďalej rozprávať? Bola svadba nad svadby, a všetky svetové princezné dodnes plačú, že uverili tej zlej povesti. Lebo kráľ Baltazár, ako sa ukázalo, poslúcha a miluje svoju Štefániu a ani jeden kráľ nebol ešte pod takou kráľovskou papučou ako on.