O múdrej Štefánii

O múdrej Štefánii (Rozprávka)

Kde bolo, tam bolo, za troma horami, za troma morami bol krásny hrad a v hrade kráľ na zlatom tróne. Hrad bol krásny, trón zlatý, ale kráľ bol taký zlý, že ho žiadna princezná nechcela za manžela. Teda bol to taký kráľ, aký v rozprávkach nebýva – zlý kráľ, starý mládenec.

– Hrom a blesky! – skríkol jedného dňa, keď sa mu zazdalo, že by na druhom tróne mala sedieť kráľovná. – Nech zasadnú všetci ministri a vymyslia, ako ma oženiť, pretože mi chýba kráľovná! Zasadli ministri a po celonočnej porade vyvesili úradnú vyhlášku:

HĽADÁ SA PRINCEZNÁ V PRIMERANOM VEKU, KTORÁ SA NEBOJÍ ZLÉHO KRÁĽA BALTAZÁRA A JE OCHOTNÁ STAŤ SA KRÁĽOVNOU.
Visela tam vyhláška päť rokov, a keď sa začal šiesty, zasa predvolal zlý kráľ ministrov:

– Hromy-blesky-tresky-plesky, kde je kráľovná? Čo ste robili celých päť rokov?

Ministri padli na kolená, o milosť prosia:

– Najjasnejší kráľ, zlatým písmom sme vyhlášku napísali, päť rokov visela na zlatom plote, ale žiadna princezná nemá odvahu stať sa tvojou ženou!

– Ó, ja nešťastný zlý kráľ! – zaplakal Baltazár. – Pôjdem do sveta a bol by v tom čert, diabol, satanáš aj všetci prísediaci, aby som si ženu nenašiel!

A šiel. V susednej krajine zamieril okamžite na hrad tamojšieho kráľa a pýtal si princeznú za ženu: Ale kdeže, ani počuť!

– Pán kolega, – povedal mu tamojší kráľ. – Nemáte dobrú povesť, máte naopak zlú povesť zlého kráľa, teda nedám ja svoju zlatovlasú dcéru do vašich pazúrov.

Tak sa mu povodilo aj na ostatných hradoch, a keď sa už zúfalý a stále neoženený vracal domov, stretol na ceste peknú a veselú princeznú.

– Ahoj! – povedala mu. – Kdeže sa tu berieš, úbohý smutný pocestný?

– A ktože si ty, že sa ma nebojíš? – namiesto odpovede sa opýtal kráľ Baltazár.

– Som princezná Štefánia, – vraví tá veselá dievčina. – Mala som byť syn a mala som sa volať Štefan, ale pretože som náhodou bola dcéra, musela som sa volať Štefánia, aby nemuseli párať zlaté monogramy na mojich vankúšikoch.

– Vydaj sa za mňa, krásna Štefánia! – povedal zlý Baltazár a pozrel na princeznú tak smutno, až jej ho prišlo ľúto. Poobzerala si ho zo všetkých strán, páčil sa jej. Nuž ho priviedla pred svojho kráľovského otca.

– Pozri, milovaný otec, tu mám svojho milovaného ženícha!

– Ha! – zvolal kráľ. – Veď je to zlý Baltazár! Neblázni, dcéra moja kráľovská, a daj ho vyhnať z hradu.

– A prečo je tento Baltazár zlý? – opýtala sa Štefánia.

Zarazil sa kráľ, poškrabal sa na zátylku a po troch minútach vraví:

– Je zlý, pretože je zlý, pretože ide o ňom taká povesť!

– Hihihi! – zasmiala sa Štefánia. – Veď ja sa nevydám za povesť, ale za kráľa Baltazára!

A čo vám budem ďalej rozprávať? Bola svadba nad svadby, a všetky svetové princezné dodnes plačú, že uverili tej zlej povesti. Lebo kráľ Baltazár, ako sa ukázalo, poslúcha a miluje svoju Štefániu a ani jeden kráľ nebol ešte pod takou kráľovskou papučou ako on.