O triede EDE

O triede EDE (Rozprávka)
Nechcelo to papkať, nechcelo to spať, nechcelo to robiť, nechcelo sa hrať - a predsa papkalo, spalo, robilo, hralo sa - teda ako sa vraví: kde bolo, tam bolo.

Stalo sa to všetko raz v pondelok. Deti prišli do triedy, posadali si do lavíc, a že teda budú počty. Pani učiteľka vyložila k tabuli dve krásne, celkom nové kriedy. Jednou sa písalo a druhá tam zatiaľ ležala len tak, bezstarostne, celá biela a čistá, až tak svietila.

Prešla hodina a potom ešte jedna a potom nastala veľká prestávka. Týždenníčka Jucika Mucíková osamela v triede, pootvárala okná, zotrela tabuľu a odrazu, hľadiac na tú krásnu novú kriedu, dostala vynikajúci nápad: šuchy-šuch, vzala kriedu do lavice, perom jej nakreslila na hornom konci dve očká, nos aj usmiate ústočká. Obkrútila ju do strakatej vreckovky, z motúzika chytro-chytro uviazala dve ručičky, dve nožičky, okolo hlavy priviazala zopár bavlniek z ručných prác - a bola bába prenádherná, veselá a celkom šikovná.

V tej chvíli „cŕŕŕ...!" zazvonilo koniec prestávky. Zľakla sa týždenníčka Jucika Mucíková, chytro šuchla bábu do lavice, okná pozatvárala, s ostatnými deťmi do lavice sadla a bojí sa a bojí, čo len teraz bude, ako vráti kriedu nazad.

Pani učiteľka vošla do triedy, Jucike od veľkého strachu srdce zaklepotalo. A tu zrazu - čože to je? Spod lavice sa suka na denné svetlo akési neznáme, dlhé, podozrivo biele dievčisko s rozosmiatymi ústami, trocha strapatým účesom a strakatými šatočkami.

- Vitaj, ty naša nová žiačka, - vraví pani učiteľka, pretože kto iný by to mohol byť, ak nie nová žiačka? - Predstav sa triede, povedz, ako sa voláš.

Veselá beloška veselo vycerí snehobiele zúbky a vraví:

- Ja sa volám krieda.

Pani učiteľka myslí, že zle počula, a preto opakuje:

- Teda voláš sa Eda? Trocha čudné meno, ale nič to zato. Počula som už aj horšie. A odkiaľ prichádzaš, ty nová žiačka Eda?

Dievčisko sa zase tak bielo usmeje a slušne odpovedá:

- Spod lavice.

A učiteľka zase myslí, že je to sluchový omyl, a vraví:

- Teda z Podlavíc! Poznám, poznám, je to pekná dedinka.

Potom si nová žiačka sadne do lavice a správa sa dôstojne a slušne. Len Jucika Mucíková sedí ako na ihlách, bojí sa pozrieť do lavice, lebo sa jej zdá - nemôže to byť zrakový omyl - že toto je presne tá dievka, ktorú ona sama z kriedy vyrobila.

Ide hodina za hodinou a nová žiačka vie všetko napísať aj prečítať, aj každú otázku zodpovie presne, akoby sa bola v škole narodila. Žiaci hľadia s obdivom na tú učenkyňu a iba Jucike Mucíkovej vlasy dupkom vstávajú - čo z toho všetkého bude. Potom sa vyučovanie skončí a žiaci vzdychajú, koľko úloh im zase naložili. Nová žiačka bez slova vezme aktovku Juciky Mucíkovej a vykročí z triedy. Zľakne sa Jucika, vybehne na chodbu a kričí:

- Hej, vzala si mi aktovku!

Ale po novej žiačke Ede ani vidu ani slychu. Akoby ju bola školská šatňa prehltla.

Kráča Jucika domov smutná, neveselá. Čo len bude zajtra v škole, keď zošity sú v aktovke, aktovku má kriedová dievka a po kriedovej dievke ani stopy.

Ráno celá nešťastlivá vojde Jucika do triedy - a čo nevidí? Kriedová Eda sedí slušne v lavici, Jucikina taška je na svojom mieste, všetky úlohy najkrasopisnejšie napísané, ani chybičky, ani machuličky.

Ulovila v ten deň Jucika tri jednotky a ešte aj pochvalu za najvzornejšie úlohy. Iba sa jej zdá, že nová žiačka Eda je o kúštilinček kratšia ako včera, akoby jej boli opätky odrezali. Na druhý deň to ide takisto, aj na tretí, aj na štvrtý a Jucika Mucíková si pomaly zvyká na dobrý žiacky život, aj na to, že jej kriedová kamarátka každý deň napíše úlohy. Po týždni však odrazu stŕpne: veď tá biela je už o dobrú hlavu nižšia, než keď sa po prvý raz vytiahla spod lavice.

„Čože je to za čudný zmenšovací prípad?" rozmýšľa Jucika Mucíková a po dlhom rozmýšľaní zistí, že sa tá Eda asi každý deň trochu vypíše.

„To je pekná robota!" rozmýšľa Jucika.

„Ako ja tú stvoru zachránim od vypísania, ako ju udržím aspoň na tejto výškovej výške?"

Juciku Mucíkovú od rozmýšľania hlávka pobolieva, až tu konečne dostane ďalší múdry nápad:

- Priznám ja všetko tak, ako to je, - vraví si Jucika. - Možno potom celá trieda spoločne tú dievku zachráni!

Keď sa teda začne vyučovanie, vstane Jucika v lavici a zreteľným hlasom povie:

- Tá Eda vôbec nie je Eda, ale je to krieda. A nie je z Podlavíc, ale spod lavice, pretože som ju urobila ja a ona mi zato píše úlohy. A keď sa vypíše, bude naveky zmiznutá a vypísaná.

- Aká krieda? Aká Eda? - čuduje sa pani učiteľka aj celá trieda.

- Z akých Podlavíc, z akej spod lavice? - čudujú sa všetci prenáramne a krútia hlavou, čo si tá Mucíková vymýšľa.

- Táto krieda Eda spod lavice, - vraví Jucika a obráti sa ku bledulinkej dievke. Ale, pánajána kapitána - dievky niet! Jucika vyvalí očká, potom rýchle pozrie pod lavicu - nie, ani pod lavicou nikto nesedí. Jucike sa očká prevrátia, rýchle chmatne do lavice a - vytiahne novú-novučičkú kriedu, snehobielu, s atramentovou tváričkou, do kvetovanej vreckovky vyobliekanú, rúčky-nôžky špagátiky a namiesto účesu hnedé bavlnky.

Trieda sa rozchichoce, takú kriedu ešte v živote nikto nevidel. Pani učiteľka by sa chcela nahnevať, ale nemôže a nemôže, pretože i jej sa tá bába páči, pretože ani ona ešte nikdy nevidela takú kriedovú milosťpaničku.

- Mala by som ťa napomenúť za pokazenie tejto kriedy, -vraví učiteľka Jucike Mucíkovej. - Ale nenapomeniem ťa, pretože tá bába vyzerá veľmi veselo, a to sa mi páči. Postavím ju hore na skriňu, budeme ju volať Kriedulienka a bude to naša strážkyňa školského poriadku.

Žiaci sa tešia, Kriedulienka sa určite teší tiež, iba Jucika Mucíková rozmýšľa:

- Čože vy viete, vy všetci nič neviete! Ale počkajte, až zase zlezie dole zo skrine a príde ako nová žiačka, potom vám to všetko pripomeniem!