Čarodejný klobúk

Čarodejný klobúk (Rozprávka)
Bol raz jeden chudobný Ír a chodieval od jari do jesene ako kosec po bohatých gazdovstvách. Keď sa mu netrafila robota doma, preplavil sa i do Anglicka.

Ktorýsi rok mu šťastie žičilo a nasporil si už celých pätnásť strieborniakov a ešte sa mu ponúkala robota u bohatého mäsiara. Lenže boháč mal veľmi zlý chýr, vraj je nielen skupáň, ale za groš by aj čertovi kožu z chrbta zodral. Nuž bál sa neborák Ír zveriť sa mäsiarovi s celým svojím skromným majetkom. Zašiel preto najprv do blízkeho hostinca a spýtal sa známeho hostinského, či by mu neschoval päť strieborných.

„Čo by nie, vďačne," vraví hostinský.

„Ale keď si po ne prídem, nechcem, aby hneď každý vedel, že mám u vás peniaze. Radšej iba zložím klobúk z hlavy a spýtam sa vás: „Pamätáte sa na človeka v bielom klobúku so zelenou stužkou?" Keď vám to poviem, tak mi pekne-rúče vrátite moje peniaze."

„Nedbám," zasmial sa hostinský na Írovej čudnej reči.

Onedlho zastal Ír v ďalšom hostinci a potom i v treťom. Tak mal peniaze dobre schované a šiel spokojne kosiť mäsiarove lúky. Nalopotil sa od svitu do noci, ale mäsiar si vari myslel, že po krátkej večeri býva ľahká noc, nuž neborákom koscom veru hlad neraz klopal v žalúdku. Chudák Ír už len voľajako všetko pretrpel v nádeji, že sa s mäsiarom poriadne poráta.

Keď už kosci všetky lúky pokosili, seno vysušili a zviezli do stodoly, rozišli sa chlapi kade ktorý. Posledný ostal v mäsiarovom dome náš Ír.

„Hybaj chytro," vraví mu mäsiar, „pôjdem do mesta, zveziem ťa na kuse."

Chudobný Ír skočil na kozlík k mäsiarovi a už sa viezli. Cestou sa zhovárali o jednom-druhom a mäsiar sa chválil, aký je on dobrý gazda, že daromne po krčmách nechodí a všade ho poznajú ako súceho remeselníka.

„Veru je to iste číročistá pravda, a predsa nedostanete peniaze tak ľahko ako ja," pochválil sa zas Ír.

Mäsiar sa zasmial, ale náš kosec neustúpil od svojho. Slovo dalo slovo, nuž sa stavili o päť strieborných - o celý koscov zárobok u mäsiara.

Onedlho zatiahol Ír mäsiara do hostinca a mäsiar objednal po krčahu piva. Keď ich hostinský obslúžil, Ír sňal pred ním klobúk a spýtal sa:

„Pamätáte sa na človeka v bielom klobúku so zelenou stužkou?"

Hostinský mlčky prisvedčil a podal mu päť strieborniakov.

V ďalšom hostinci obišli takisto. Ibaže hostinský na Írovu otázku odpovedal:

„Áno, mám tu preňho odložených päť strieborných."

V treťom hostinci mäsiar ani nevedel, či naozaj bdie a či sa mu to len prisnilo, keď Ír vopchal do mešca ďalšie striebro od hostinského a pridal k nim aj peniaze, čo vyhral od neho v stávke. Tak ho to škrelo, že ani ústa neotvoril.

Mlčky vysadli na vozík a viezli sa ďalej. Iba po hodnej chvíli sa ozval mäsiar.

„Povedz, za čo by si mi dal svoj klobúk?"

„Dám ho lacno, iba za päť strieborných. Mne by už aj tak nepomohol, lebo pamätajte, že klobúk vám poslúži naviac tri razy."

Nuž o chvíľu ďalších päť strieborniakov putovalo do Írovho mešca. Mäsiar sa radoval, že takto predsa len aspoň čosi získa, keď toľký peniaz prehral.

Naostatok sa mäsiar odobral od svojho bývalého kosca a išiel ďalej. Chcel vyskúšať svoj nový klobúčik, ale, pravdaže, v hostinci, kde by ho nikto nepoznal, aby sa o ňom a o jeho čarovnom klobúčiku netrúsili zbytočné reči.

Nadvihol pred hostinským klobúk a spýtal sa:

„Pamätáte sa na človeka v bielom klobúku so zelenou stužkou?"

„A čo s ním?"

„A vari tu nemám päť strieborných?" zháčil sa mäsiar.

„Ty klamárisko pľuhavé, budeš ty mať takú pamiatku na mňa, že ťa vlastná mať nespozná, ak sa už aj nepoberieš kade ľahšie!" zreval hostinský bez seba od zlosti.
Mäsiar nechápavo potriasol hlavou a pobral sa do ďalšej krčmy. Napokon z tretieho hostinca vyletel bez klobúka, a veru tak, že za bieleho dňa videl strieborné hviezdy a mesiačik na jasnej oblohe.