Pahorky čakania

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 984 slov
Počet zobrazení: 855
Tlačení: 119
Uložení: 116
Pahorky čakania (Rozprávka)
Bola raz jedna rodina, ktorá si spokojne žila v malej dedinke pri Khanh-hoa. Bývala v chatrči, postavenej z niekoľkých brvien, pokrytej palmovým lístím a ohradenej bambusom, aké často vídať na vietnamskom vidieku.

Neďaleko chatrče na kraji čistinky pri veľkom hustom lese zurčala v potôčiku voda, číra alebo mútna - podľa ročného obdobia. Vody v ňom bolo vždy nadostač. Červená pôda, od vekov sýtená humusom z bujnej džungle, bola neobyčajne žírna, maniok a iné plodiny tu rástli ako opreteky. Dve či tri terasovité políčka ryže zavlažoval potôčik. K malému gazdovstvu patrilo niekoľko sliepok a kvákajúcich kačiek a rovno oproti chatrči rástlo niekoľko banánovníkov. To všetko zabezpečovalo manželom obživu. Dôvtipný muž využil aj hebké prútie a plietol rybárske koše. Každé ráno sa v nich zatrblietala pekná ryba.

Tak manželom plynul mesiac za mesiacom, nečakali na nijaký zázrak a vôbec si nesťažovali na svoj skromný údel. Po čase sa im narodil synček a o dva roky neskôr dcérka. Obaja prišli na svet uprostred jesene, v čase, keď je mesiac najjasnejší.

Deti rástli v tichu a závetrí lesnej čistinky. Niekedy odprevádzali otca na úpätie hory, za ktorou je more, netušiac, akú rolu zohrá oceán v. ich osudoch.

Chlapec mal už sedem rokov, jeho sestrička päť. Aj keď boli ešte malí, ochotne pomáhali matke pri každodennej robote. Najradšej zbierali suché raždie.

Jedného dňa šli ako obyčajne hľadať drevo. Chlapec niesol sekerku, pripevnenú na dlhom bambusovom porisku, a zľahka ňou presekával konáriky a liany. Ako tak pred sestričkou kráčal, napodobňoval pohyby bojovníkov, ako to videl v kočovnom divadle. Drevorubačská sekerka sa v jeho predstavách zmenila na meč, rozháňal sa ňou naširoko a šermoval okolo seba.

Ako áno, ako nie, odrazu sa stala strašná vec.

Pošmykol sa tancujúci chlapec na zemi skropenej rosou? A či sa mu sekerka, ťažká pre útlu dlaň, vyšmykla z rúk? Možno jedno, možno druhé. No dievčatko s ranou na hlave, celé krvavé, kleslo na zem. Nerozvážny tanečník utiekol plný strachu - hustá džungľa pohltila jeho stopy.

Ťažko ranená sestrička však žila, lebo rana nebola taká hlboká, aby bola smrteľná. Vyliečila ju susedka-starenka, trochu čarodejnica, trochu mastičkárka.

Rodičia raz navštívili dedinský chrám a dali si pre svoju dcéru vytiahnuť horoskop. Bonz, budhistický kňaz, vybral z prorockých zvitkov jeden a povedal, že životná predpoveď je veľmi priaznivá. Čaká ju vraj výnimočný osud a spomienka na ňu ostane medzi ľuďmi tak dlho, kým len budú trvať hory a moria.

Keď nastali dažde, dievčina videla, že jazva sa celkom zahojila. Často myslievala na svojho brata, veď vôbec neprechovávala voči nemu hnev alebo nenávisť, a veľmi želela, že utiekol. More je blízko - či ho zúfalstvo nezviedlo k tomu, aby sa sám potrestal? Alebo ho na zmätenom úteku prepadla dravá zver?

Dni, mesiace a roky plynuli. Dobrí ľudia spod úpätia hory sa nič nedozvedeli o malom utečencovi, svojom synovi. Po lopotnom živote, keď už stratili všetku nádej, že sa im syn vráti, zomreli. Obaja skonali v ten istý rok. Dcéra práve dovŕšila šestnásty rok života, predala rodičovský domček, zaplatila pohrebné obrady a odišla slúžiť do zámožnej rodiny v Khanh-hoa.

Jej brat však nezahynul. Medzitým sa stal známym obchodníkom so vzácnymi látkami. Veľa cestoval, najmä ak chcel obstarať drahocenný čínsky hodváb.

Prišiel čas, keď sa mladý muž rozhodol, že sa usadí v Khanh-hoa a založí si rodinu. Keď ta prišiel, predstavili mu sirotu so skromným postavením, ale bohato obdarenú krásou a cnosťami. Mladí ľudia sa na prvý pohľad do seba zaľúbili a uzavreli manželstvo a nažívali v pokoji. Do roka sa im narodil synček.

Ale beda! Ich šťastie trvalo krátko.

V jeden večer matka uspala ťahavou uspávankou bábätko v hojdacom koši a chystala sa umyť si vlasy. Naliala do veľkej medenej nádoby teplú vodu a vložila do nej struky menketu, ktoré robia vlasy peknými a hebkými. Rozplietla si kučery ťažkého vrkoča, čierneho ako žúžoľ, a vtom, ako si vlasy rozhrnula na dva boky, na pokožke sa jej ukázal jemný bledý pásik, podobný jazve.

Muž si hneď všimol jazvičku a spomenul si na osudný tanec so sekerkou. A čo potom ešte počul, ho celkom omráčilo. Pochopil, že si vzal za ženu vlastnú sestru. Tento úder osudu ho načisto zdrvil. Rozhodol sa, že zmizne - navždy. Postaral sa žene i synovi o slušné živobytie a pod zámienkou, že cestuje za obchodom, plavil sa k ďalekým brehom krajiny hodvábu. Žena odprevádzala muža a z temena hory dlho hľadela za plachtou džunky, ktorá sa strácala v zlatých zábleskoch vychádzajúceho slnka.

Čas neúprosne plynul, no nikdy žene nepriniesol zvesť od toho, ktorého nespoznala. Každý deň kráčala so svojím synom na končiar hory s nádejou, že na obzore zbadá džunku, ktorá jej ohlási mužov návrat. Zapadajúce slnko ju deň čo deň vídalo, ako opúšťa svoje miesto čakania. A vietor neraz odnášal na perutiach kvílivé slová vrúcnej prosby, pri ktorej si kolísala syna:



Na teba myslím, ó, môj pane,

no jarný vietor nad vodami

iba plač prináša mi.

Mám srdce ukonané,

aj to je nárek samý.

A keď hlas svrčkov s vetrom leta

do chóru sa poprepletá

v mnoholasom speve,

na teba myslím, môj muž drahý,

no srdce o tebe nič nevie.

Keď vanie víchor podjesenný,

synáčik, spievam ako spieva smrť.

Kto prezradí nám, v ktorej zemi

otecko mohol na nás zabudnúť?

Ani keď zimný vietor zaveje,

nevzdám sa nádeje.

Drahý môj,

srdce mám stiesnené,

pozná len nepokoj

a bolesť mojej večnej jesene.



Celé okolie poznalo vytrvalosť tejto ženy. Námorníci a rybári, ktorí sa plavili vôkol, sa obracali k postave, dychtivo hľadiacej na more, a spytovali sa, či bude priaznivý vietor.

Napokon sa nebesá vo svojom milosrdenstve zľutovali a premenili matku i syna na dva pahorky. Tak zvečnili oboch, čo tak dlho a verne čakali. Ešte aj dnes sa oba vŕšky pnú medzi Nhatrangom a mysom Varell.

Od tých čias cestujúci, ktorí sa popri týchto pahorkoch plavia na sever, spievajú túto starú pieseň:



Skroťte ten južný vietor, pani,

nech nájdeme zas smer.

Nech bez búrky sa ženie s nami,

nech napne naše plachty na svitaní

a zaženie ich na sever,

ta, kde žije váš muž.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013