O strašne smutnom medveďovi

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 047 slov
Počet zobrazení: 7 293
Tlačení: 334
Uložení: 328

O strašne smutnom medveďovi (Rozprávka)

Žil v jednej hore medveď Brumlíček, veselý a dobrý chlpáč. Nikomu neublížil, s nikým sa nehádal, ďobkal si maliny, prihrýzal k nim bylinky a spieval si tichučko: „Brum, brum..." 
Aj lesné včely ho považovali za dobrého medveďa, hoci im neraz pojedol zásoby medu. Ale pojedol ho veľmi slušne. Povedal: „Brum, brum, brum, dobrý deň, včielky-vrtielky. Musím spapkať váš medik, lebo som obyčajný medveď obecný a mám takú náturu. Ale prosím vás o prepáčenie a už vopred vám ďakujem, že ste ho urobili taký sladký!"
Včielky zabzučali: „Čo sa dá robiť? Keď je medveď, nemôže sa správať ako vrabec. Aspoň že je kultúrny a vychovaný a slušne sa ospravedlní a veci vysvetlí."
Tak si teda Brumlíček spokojne žil a na svete sa mu veľmi páčilo.
Až tu jedného dňa - nikto nevie, prečo sa to stalo, ani sám Brumlíček nevie, ako to naňho prišlo - zobudil sa vo svojom brlohu a z ničoho nič začal strašne plakať.
„Čo ti je, Brumlíček?" opýtala sa ho verná manželka Brumlica. „Prečo plačeš? Bolí ťa bruško?"
„Jojojój, brúúú, jojojój!" zanariekal Brumlíček hrubým hlasom. „Nič ma nebolí, ani bruško, ani uško, ale ja musím plakať, musím nariekať, lebo som strašne smutný..."
Naľakala sa medvedica Brumlica, zopäla predné labky: „Ach, ty môj nešťastný Brumlíček, a čože sa ti stalo, že si taký smutný? Sníval sa ti azda smutný sen?"
„Nič sa mi nesnívalo, brúúú, uááá, ja neviem, prečo som smutný, ale som smutný a nič ma nemôže rozveseliť, bruááá, búúú..."
A Brumlíček vyšiel von, padali mu slzy nie ako hrachy, ale ako slivky. A zavolal do celej hory: „Priatelia moji milovaní, na vedomosť vám dávam, že už nie som veselý medveď Brumlíček, ale strašne smutný Brum, uááá, uááá..."
Všetky zvieratká sa zľakli, pribehli pred brloh:
„Prečo si smutný, kamarátik, umrel ti azda niekto?"
„Brúúú," zaplakal žalostne smutný Brum. „Nikto mi neumrel, ale som smutný, pretože som smutný, a vôbec neviem, prečo som smutný, a preto som ešte smutnejší, uááá, brúúú..."
Všetečná straka poskočila na konári: „No-to-to, no-to-to, počuli ste už niečo také? Je smutný preto, že je smutný, a vôbec nevie, prečo je smutný! No-to-to, no-to-to!"
Stará kuna šibla chvostom: „Kto to kedy videl - aby bol niekto smutný, keď je zdravý a má dostatok potravy! Asi sa zbláznil!"
„Ste hlúpe a nevzdelané zvery!" ozval sa vážny hlas učenej sovy. „Vidieť, že nič neviete o svete a nepoznáte ani rozprávku o plačlivej princeznej. To bola jedna človečica, tiež mala všetko, aj šaty, aj torty so šľahačkou, aj hračky, aj byt v zlatom zámku, a tiež nevedela, prečo je stále smutná, a volali ju plačlivá princezná. Keď mohla byť plačlivá princezná, prečo by nemohol byť aj plačlivý medveď?"
„Fa-k-t! Fa-k-t!" zarapotala straka. „Ale je veľmi trápne žiť v jednom lese s takým smutným zvieraťom. Nedá sa s tým niečo robiť?"
„Brumlíčka treba rozosmiať," povedala učená sova. „Aj tú princeznú nakoniec rozosmial akýsi Jano..." A tak sa začala veľká porada: ako rozosmiať plačlivého medveďa Brumlíčka.
Prvý pokus urobila stará lesná myš. Zvolala všetky mýšatá z celého okolia, myšací sprievod prišiel pred brloh a všetky myšky začali Brumlíčka štekliť po podošvách všetkých štyroch labiek. Od takého šteklenia by sa aj slon rozosmial, ale Brumlíček nie a nie. Ležal ako poleno a len plakal: „O, ja nešťastný Brum, som taký smutný, až som smutný!" „Nič nepomáha," povedala stará myš. „To je zbytočná robota, poďme domov!"
Myšky odišli, pribehla veverička: „Pozri, Brumlíček, ukážem ti veľkú švandu!" zakričala na Brumlíčka a začala robiť kúzla s orieškami. Najprv ich šikovne vyhadzovala a chytala ako žonglér v cirkuse a nakoniec začala hrať s desiatimi orieškami naraz - futbal! Bolo to smiešne, zvieratká sa išli popučiť, no Brumlíček sa ani len neusmial a vzdychal: „Čože je mne futbal aj hokej, keď som už len taký smutný..."
„Viac už nedokážem," povedala veverička a celkom spotená odišla domov. Keď veverička odbehla, pribehli tri zajačiky. Postavili sa pred Brumlíčka na zadné nôžky a začali tancovať. Najprv odzemok. Dupkali, vyskakovali a do taktu strašne smiešne pišťali. Celá hora sa smiala, iba Brumlíčkovi tiekli slzy ako hrušky. Potom začali zajačiky pišťať inú pesničku a zatancovali starodávny valčík - „tralalala, lala, lala..." a držali sa pritom za ušká a vyzerali ako baletky. Všetci v lese sa už váľali od smiechu, iba Brumlíčkovi kvapkali slzy, veľké ako tekvice. Zajačikovia sa poškrabali za uškami a jeden z nich zapišťal: „Twist! Twist!"
Celá hora už zavýjala od smiechu, lebo zajačiky sa krútili a smiešne natriasali a kývali chvostíkmi do taktu a trojhlasne pišťali: „Twist! Twist! Miluji ho, jmenuje se Twist!"
Brumlíček vypustil slzy ako dyne a vzdychol: „Smutné je moje medvedie srdce, óóó, smutné, presmutné..." a pobral sa pomalým, vážnym krokom k lesnej studničke, že sa napije trocha vody.
„Nič mu nepomôže," povedala učená sova, ktorej od veľkého smiechu až srdce klopalo. „Keď sa na tomto nezasmial, už sa nezasmeje..."
Brumlíček zatiaľ doťapkal k lesnej studničke a naklonil sa nad hladinu. Odrazu však - čo to? Na hladine uvidel hlavu akéhosi čudného zvera. Zver vyzeral celkom ako medveď, Brumlíčkovi sa dokonca zdalo, že sa trochu ponáša aj naňho. Lenže ten zver sa tváril strašne hlúpo, očká mal vyvalené, uši ovisnuté, papuľku vykrivenú do smutnej podoby. Zviera vyzeralo síce strašne smutne, ale aj strašne smiešne, a tak hlúpo, že Brumlíček naň pozrel ešte raz a ešte... Zviera na hladine studničky vyvalilo naňho smutné hlúpe okále, pootvorilo smutnú smiešnu papuľu - a Brumlíček sa tak rozchichotal, že si musel sadnúť pod strom. Tak tam sedel, držal sa za brucho, smial sa, až sa skrúcal: „Hua-hua-huá, hue- hue-hué..." A keď sa prestal smiať, spomenul si na tú smiešnu papuľu v studničke a znovu spustil: „Huahuahuahuááá, huehue-huehuééé..."
Pribehla Brumlica aj všetky lesné zvieratká - a Brumlíček len ukazuje na studničku, skrúca sa od smiechu: „Tamto...huehuehue, tamto v studničke... huihuihuihui... taká hlúpa smiešna papuľa, híhíhíhííí..."
Zvieratká pozreli do studničky - a nič nevideli, iba ako v zrkadle svoje odrazené svoje vlastné podoby. A tak podnes rozmýšľajú: Čože to len vtedy rozosmialo Brumlíčka?
A Brumlíček kade chodí, tade sa smeje, a je z neho od tých čias najveselší medveď. Do smrti sa nedozvie, že tá smutná hlúpa papuľka, ktorú videl v studničke, bola jeho vlastná, najvlastnejšia papuľka.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.014 s.
Zavrieť reklamu