Svietiaca princezná

Svietiaca princezná (Rozprávka)
Kde bolo, tam bolo, za troma horami šľahačky, za troma morami cmaru, leteli po nebi obláčky... zavolal som, samozrejme: „Haló, haló, nože mi niečo napršte!"... a pršali rozprávku starú. Takú starú rozprávku o princeznej Zlatovláske.

Počúvajte:

Kde bolo, tam bolo, narodila sa raz jedna zlatovlasá princeznička a jej otec, mocný kráľ, zavolal si kráľovského hvezdára.

„Vysokoučený Andromedus," povedal mu. „Chcem byť informovaný o budúcnosti svojej kráľovskej dcéry. Ty ovládaš vedy kozmické aj kozmetické, nože pozri do hviezd a spoznaj tam, aký osud ju očakáva..."

Hvezdár sa poklonil, pozrel ďalekohľadom na hviezdy a vraví:

„Môj kráľ, princezná Zlatovláska nájde síce svoje šťastie, ale najprv vykoná tri čudesné skutky... ó, ó, ó, milosť, kráľ môj najvzácnejší, lebo princezná sa bude správať ako baterka, lampáš a podobné osvetľovacie telesá..."

Kráľ sa rozzúril:

„Dosť! Ty nie si vedecký hvezdár, Andromedus, ty si obyčajný trojhviezdičkový chuligán! Zmizni z mojich kráľovských očí, nech ťa viacej neuvidím!"

Na fľaku vypovedal hvezdára z krajiny a pre istotu dal zaviesť v celom kráľovstve elektrinu, aby princezná ani nevidela, čo taká baterka robí.

Išli roky, princezná vyrástla, bola krásna a zlaté vlasy jej žiarili na všetky svetové strany. Ale žiaden princ ju ešte nepožiadal o ruku, hoci kráľ už mnohých pozval na kráľovský hrad.

Všetko bolo ako počarené: jeden princ si tesne pred cestou zlomil nohu, druhý dostal infekčnú žltačku, tretieho povolali do vojny s nepriateľmi, slovom - ani jeden pytač nedošiel na kráľovský hrad.

Vtedy sa kráľ rozpamätal na hvezdárovu veštbu a poslal poslov do susedného kráľovstva, nech sa toho prepusteného hvezdára opýtajú, čo robiť, aby princezná našla konečne svoje šťastie.

Hvezdár odkázal kráľovi:

„Princezná musí vykonať tri svetelné skutky, ináč nikdy šťastná nebude!"

Kráľ sa zamyslel, prikázal princeznej, aby rozsvietila všetky hradné lustre, lebo to by mohol byť prvý svetelný skutok. Potom jej poradil, aby z kráľovskej elektrárne zažala v celom kráľovstve neónové reklamy. Nakoniec jej podal zápalky - nech podpáli starú kráľovskú stodolu.

Všetko svietilo doširoka-doďaleka, ale ženích neprichádzal. Kráľ zosmutnel, utiahol sa do kráľovskej spálne a dňom-nocou rozmýšľal, čo by mala princezná rozsvietiť alebo podpáliť, aby to boli svetelné skutky.

Jedného večera bola strašná búrka a v kráľovskom zámku vyhoreli všetky poistky. Ostala tma, keď tu odrazu ozval sa z kuchyne zúfalý nárek. Počula ho Zlatovláska, preľakla sa, vbehla do kuchyne a našla tam vernú starú služobnicu.

„Čo ti je, milá Eufónia, prečo tak prežalostne nariekaš?" opýtala sa princezná služobnice.

Eufónia padla na kolená:

„Zlatovláska moja, už je so mnou amen! Pred chvíľou mi spadla do špenátu mucha, nemôžem ju vyloviť v tejto tme! Ak ju kráľovná pri večeri nájde, vyhodí ma zo služby, kam sa ja, biedna stvora, podejem...?"

Princezná vraví:

„Neplač, verná Eufónia, ja mám svietivé vlasy, posvietim ti nimi do kastróla."

Zlatovláska si sňala závoj, staručká služobnica vylovila zo špenátu muchu a so slzami v očiach ďakovala princeznej:

„Vďaka ti, Zlatovláska, posvietila si mi lepšie ako baterka!"

O niekoľko dní prepukla v kráľovskej elektrárni veľká porucha. V celom kráľovstve bola tma a princezná sa práve vtedy viezla v zlatom koči popri malom domčeku. Z domčeka sa ozýval prežalostný detský plač. Zlatovláska vbehla dnu a uvidela chlapčeka. Sedel pri stole nad školským zošitom a nariekal.

„Prečo plačeš, ty sympatický mládežník?" opýtala sa Zlatovláska.

Chlapček si utrel oči a vraví:

„Som žiak tretej triedy Jakubko Kubko a musím napísať domácu úlohu. Ale zhasla elektrika, nemôžem písať, a keď zajtra nebude tá úloha, dostanem do žiakule päťku a otecko mi nekúpi bicykel."

Zlatovláska pohladkala Jakubka:

„Neplač, posvietim ti svojím účesom!"

Princezná svietila účesom a Jakubko napísal úlohu tak nádherne, až sa čudoval.

„Teta," povedal potom Jakubko Kubko princeznej, „vy svietite lepšie ako dynamo na bicykli. Ďakujem vám."

A na druhý deň ráno - úžas! V kráľovstve prestalo svietiť slnce! Poddaní sa zľakli:

„Už asi prišiel koniec sveta!"

Zľakol sa preveľmi aj kráľ, lebo prešlo niekoľko dní, v kráľovstve bola ešte stále čierna noc a vedci zistili, že slnko sa zatmilo na celý rok a jeden deň.

„Ó, my nešťastné kráľovstvo!" lamentoval kráľ. „Čo my len budeme robiť?! Veď my takto všetci pohynieme!"

Počula Zlatovláska kráľovský nárek a vraví:

„Neplač, otecko! Vyjdem zrána na najvyššiu hradnú vežu a budem svietiť svojimi vlasmi na celé kráľovstvo."

Kráľ sa zamyslel, potom kývol rukou:

„Choď, dcéra moja, choď. Rob trebárs aj svetelnú reklamu, už je to všetko jedno, aj tak všetci pohynieme..."

Zavčas rána vyšla teda Zlatovláska na najvyššiu vežu, sňala z hlavy závoj a...

Nad kráľovstvom v tej chvíli svitol biely deň. Kohúty zakikiríka-li, ľudia sa znova pobrali do roboty, deti do školy a rastliny začali znova rásť. Princezná potom každý deň vychádzala ráno na vežu a večer zapadala do kráľovského hradu - na minútu presne ako ozajstné slniečko.

A keď sa to naozajstné slniečko o rok a deň ukázalo znova na nebi - zavládla všade radosť a veselosť, lebo na ceste ku kráľovskému hradu objavil sa zlatý koč a v ňom - zlatovlasý princ, Tak sa splnila veštba, ktorú z hviezd vyveštil hvezdár Andromedus.

Kráľ sa upokojil, bol rád, že je zasa všetko v poriadku, a pozval hvezdára nazad do kráľovstva.

Princezná... no princezná sa predsa vydala za toho zlatovlasého princa Zlatohlávka. Mali spolu dvanásť zlatovlasých dcér a dvanásť zlatovlasých synov, a keď išli v nedeľu na prechádzku, museli si všetci poddaní založiť čierne okuliare, aby od tej svietiacej rodiny neoslepli...