Krajina psov

Krajina psov (Rozprávka)
Bola raz jedna čudná krajina. Bolo v nej dovedna deväťdesiatdeväť domov. Každý domec mal záhradku a okolo záhradky železný plot. Za každým železným plotom bol zatvorený pes, ktorý brechal.

Fido bol pes v domci číslo jeden a žiarlivo strážil jeho obyvateľov. A aby si zaslúžil svoju dennú poživeň, brechal so zápalom vždy, keď zazrel, že niektorý obyvateľ z ostatných deväťdesiatich ôsmich domcov prichádza alebo odchádza, či už chlap, žena alebo dieťa. To isté robilo ostatných deväťdesiatosem psov. Mali teda čo robiť, keď chceli vo dne v noci brechať na každého, kto práve išiel po ulici.

Ďalší pán z domca číslo deväťdesiatdeväť sa práve vracal z roboty a musel prejsť popred deväťdesiatosem domcov, teda popred deväťdesiatosem psov, ktorí brechali, vycerujúc ostré zubále a dávajúc na vedomie, ako radi by zaborili svoje tesáky do jeho nohavíc. Tak isto to bolo s obyvateľmi ostatných domcov a na ulici bol vždy niekto poľakaný.

Predstavte si, keď sem prišiel cudzinec! Vtedy brechalo deväťdesiatdeväť psov spolu, deväťdesiatdeväť gazdiniek vybehlo na prah pozrieť, čo sa robí, potom vbehli do domu, zamkli dvere, zatiahli záclonky, zatajili dych a pozerali, kým cudzinec neprešiel.

Keďže obyvatelia tejto krajiny museli ustavične počúvať psí brechot, všetci boli trocha nahluchlí a zhovárali sa zriedkavo. Napokon, rozprávať nemali čo, tým menej počúvať.

Keďže ustavične boli mĺkvi a zamračení, postupne sa odnaučili aj rozprávať. A napokon sa stalo, že aj páni domu začali brechať ako ich psi. Oni si možno mysleli, že sa zhovárajú, ale len čo otvorili ústa, bolo počuť iba hav, hav, hav, až človeku naskakovala husia koža. A tak brechali psi, brechali chlapi a ženy, brechali deti, keď sa ihrali v piesku. Zdalo sa, že deväťdesiatdeväť domcov sa zmenilo na deväťdesiatdeväť psiarní.

Pritom, pravda, tie psiarne boli na pohľad pôvabné, mali čisté záclony na oblokoch, dokonca muškáty a kaktusy na balkónoch.

Raz sa do týchto končín zatúlal aj Kvetko Neposedko na svojich slávnych cestách. Deväťdesiatdeväť psov ho privítalo takým koncertom, že by bol ohluchol aj brontosaurus*.

Poprosil istú ženičku o malú informáciu a ona mu odpovedala brechotom.

Prihovoril sa dieťaťu a ono mu odpovedalo kňučaním.

,Rozumiem,' vravel si v duchu Kvetko, ,to je epidémia.'

Dal sa ohlásiť u richtára a povedal mu: „Mal by som účinný liek. Po prvé: odstráňte všetky ploty, kvetiny v záhradách porastú výborne aj bez železných mreží. Po druhé: pošlite psov na poľovačku, budú mať viac zábavy a hneď budú zdvorilejší. Po tretie: usporiadajte peknú tanečnú zábavu a po prvom valčíku sa naučíte znovu rozprávať."

Richtár mu odpovedal: „Hav, hav, hav!"

„Rozumiem," povedal Kvetko, „najchorľavejší je ten, kto si myslí, že je najzdravší."

A odišiel svojou cestou.

Ak počujete niekedy v noci brechať v diaľke svorku psov, je možné, že sú to iba psi, ale je práve tak možné, že sú to obyvatelia tejto čudnej krajiny.



(*brontosaurus - rod vyhynutých jašterov)