Naši ježkovia

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 8 182 slov
Počet zobrazení: 4 524
Tlačení: 323
Uložení: 291
Naši ježkovia (Rozprávka)

Ako prišli a už neodišli

Boli raz traja.
Ocino Jožino.
Mama Jozefka.
A synček Jožko mladší-junior, ktorého volali aj Jožinko, Jojo, Jonko, Jojko, Jojenko, Jofko, Josek a Dodo. Ale to posledné meno nemal rád.
Taká obyčajná ľudská rodinka.
Ocino Jožino mal plno roboty v robote.
Mama Jozefka mala robotu v robote aj doma.
A Jožko - ten nemal nijakú robotu. Mal len plné ruky práce a hračiek. Jeho robotou bolo celé dni sa hrať.
Jedného dňa sa u nich objavili ďalší traja.
Tatuš Matúš.
Mamka Anka.
A ich synček - ježko Dežko.
Taká obyčajná ježkovská rodinka.
Mali dlhé uši a pichliače, ktoré vôbec nepichali. Čierne ligotavé očká a hnedé ňufáčiky. Dlhé fúziky a dlhé mihalnice.
Mihalnice mali však iba ježkovskí rodičia. Ježko Dežko bol ešte malý a mihalnice mu nenarástli. U ježkov to asi tak chodí.
Boli to ježkovia ako vyšití! Lepšie povedané - ako ušití!
Chvíľu sa na seba len tak pozerali. Rodina Jožkov a rodina ježkov.
Ježkovia stáli na okrúhlom stole a zdalo sa, že ani nedýchajú.
Že sú iba takí - hračkoví.
Vtom si však synček Jožko všimol:
- Pozri, mami, ježkovi Dežkovi sa chvejú fúziky!
- Asi sa bojí, - povedala mama Jozefka.
- Alebo mu je zima, - povedal ocino Jožino.
- Však oni sú naozajstní! - zvolal synček Jožko. A bolo to tak.
Ale rodina Jožkov vedela svoje:
Prišli k nim náhodou, ale nedovolia im od nich odísť ani náhodou!

Ako šiel tatuš Matúš na ryby

- Čože, máte to tu pekné, - povedal jedného dňa tatuš Matúš ocinovi Jožinovi. -Ale príroda je príroda. A my ježkovia sme prírodné tvory! Ocino Jožino sa poškrabal po hlave.
- Chýba ti tu niečo? - spýtal sa tatuša Matúša.
- Azda najviac potôčik a v ňom pstruhy! - prižmúril oči tatuš Matúš a chvíľu nič nevravel.
- No, pstruhy tu nemáme. Iba kapra vo vani. Ale musíš počkať do Vianoc, - vysvetľoval mu ocino Jožino.
- Nemusí, - zamiešal sa do ich chlapského rozhovoru synček Jožko. - Zabudol si na akvárium?
- To je pravda, máme krásne rybičky! - hrdo sa vypäl ocino Jožino.
- Tak poďme na rybačku! - navrhol tatuš Matúš.
- Na akváriové rybičky? - zhrozil sa ocino Jožino.
- Ale ocko, to len akože... - žmurkol naňho synček Jožko. - Aby sme mu urobili radosť.
- Tak dobre, - pristal ocino Jožino a vybrali sa na rybačku.
Tatuša Matúša posadili na kraj akvária, rozsvietili mu lampičku, aby dobre videl.
- Jéj, - zhíkol tatuš Matúš. - To sú kusy! Nádhera!
Ocino Jožino pyšne vysvetľoval: - Drakoplutváč malý. Fantóm červený. Závojnatka čínska...
Synček Jožko sa nadýchol a na jeden dúšok vyriekol: - Drobnoústka hrotoústa!
A vtom sa to stalo. Nevedno, kto to zapríčinil, ale tatuš Matúš zrazu čľupol do vody! A klesal ku dnu, kde boli kamienky a lastúry.
- Pomoc! Tatuš sa topí! - zvolal synček Jožko.
Ocino Jožino si vyhrnul rukáv a ponoril ruku do vody. Chytil tatuša za ucho a vytiahol ho na vzduch.
- Čo s ním urobíme? - trápil sa synček Jožko.
- Dáme ho do žmýkačky? - navrhoval ocino Jožino.
Mama Jozefka si však poradila. Jemne tatuša vyžmýkala v rukách a potom ho zavesila na šnúru na bielizeň. Tatuš Matúš cítil, že to nie je práve dôstojné postavenie pre ježkovskú hlavu rodiny, ale čo mal robiť. Nuž tam len tak visel zavesený za uši a hompáľal nohami.
Slniečko svietilo a tatuš sa veselo sušil. Ale aj tak to trvalo dva dni a dve noci.
Nakoniec ho mama Jozefka pre istotu dosušila sušičom na vlasy a tatuš Matúš sa mohol vrátiť do kruhu svojej rodiny. A na rybičky sa pre istotu pozeral už iba zdola.

Ako ježka Dežka všetko pichalo

Keď bol raz ježko Dežko sám v detskej izbe, vybral sa na prieskum. Chcel si prezrieť všetky kúty, do ktorých ešte nestrčil svoj hnedý ňufáčik. Išiel, až naďabil na okrúhly košík, v ktorom bolo klbko. Vyzeralo ako skrútený ježko.
- Ty si tiež jež? - povedal ježko Dežko a dotkol sa klbka ňufáčikom.
- Au! - vykríkol, lebo to klbko pichalo. Ale nebol to ježko. Bolo to klbko vlny, z ktorej mama Jozefka plietla svetre. A tie pichadlá - to boli ihlice, ktoré sa jej do pletenia plietli. Potom ježko Dežko pokračoval v pátraní. Zrazu naďabil na ďalšieho ježka, ktorý mal každý pichliač inej farby.
- Ty si chameleón skrížený s ježom? - začudoval sa. Nebol to však chameleón skrížený s ježom. Bol to stojan s farbičkami, ktorý dostal synček Jožko na narodeniny. Potom šiel ježko Dežko ďalej.
- Au-au-au! - trojnásobne zvolal, pretože stúpil na voľačo ostré. Bol to pripináčik, ale ježko Dežko o tom nevedel.
- To je strašné! Nejaký ježko stratil svoj pichliač a teraz mám úraz! Ježko Dežko zistil, že izba je plná pichľavých vecí. Zatvárací špendlík, ktorý bol náhodou otvorený a pichal. Špendlíky, ihly, ihlice. Všade samé pichlice! Dokonca aj kefka na zuby pichala.
Drevený panáčik nepichal, ale mal pichľavý pohľad. A kráľovná zo šachu mala zasa pichľavé reči.
- Celý svet je pichľavý! - zafňukal ježko Dežko a vybral sa pohľadať svojich rodičov.
- Ty môj bodliačik, - pritisol si ho k lícu tatuš Matúš. A div divúci - jeho fúzy vôbec nepichali.
- Ty môj popichanček! - pritúlila si ho k sebe mamka Anka. A čuduj sa svete - jej náručie vôbec nepichalo.
Ktovie, ako to teda je.

Ako chcel byť tatuš Matúš spevákom

Synček Jožko mal v detskej izbe plno všelijakých vecí. Autíčka a stavebnice, kocky a knihy, človečko a šachy, detský fotoaparát a dinosaury. Na stole nočnú lampičku v tvare telefónnej búdky. Dokonca aj glóbus, ktorý svietil! Na plafón mu ocino Jožino nalepil papierové hviezdičky a mama Jozefka mu dovolila nalepiť na dvere fotografickú tapetu.
A steny! Steny boli plné plagátov. Boli na nich zvieratká, pretekárske autá, dávni bojovníci a speváci.
- Zaujímavé, zaujímavé, - pokyvoval hlavou tatuš Matúš, keď si prezeral plagáty.
- A toto je kto? - zastavil sa pohľadom pri jednom spevákovi.
- To je slávny Willi Ihlička zo skupiny Ježkove oči, - vysvetľoval mu synček Jožko. Spevák Willi Ihlička bol naozaj pozoruhodný. Mal na sebe kožený oblek a opasok s pichľavými tŕňmi. Ale najzvláštnejší bol na ňom jeho účes.
- Ježkove oči! - vykríkol tatuš Matúš. - To sú vlasy, alebo pichliače? Willi Ihlička mal vlasy naozaj ako pichliače a ešte k tomu farebné.
Tatuš Matúš už nepovedal nič, ale často stál pod plagátom speváka Ihličku a pozeral sa naň.
A potom jedného dňa oznámil:
- Aj ja budem spevákom.
Darmo sa mu synček Jožko smial, darmo mu mama Jozefka dohovárala, že to už nie je pre pána v jeho veku. Tatuš Matúš bol rozhodnutý.
A tak mu mama Jozefka musela vyčesať pichliačiky na ježka, synček Jožko mu požičal slúchadlá z walkmana a ocino Jožino svoju najkrajšiu kravatu.
Synček Jožko potom nakreslil fixkami plagát a nalepil ho na chladničku. Mama Jozefka naň napísala:
V sobotu vystúpi v obývačke spevácka hviezda tatuš Matúš!
Obývačka bola plná. Bolí tam všetci: ocino Jožino, mama Jozefka, synček Jožko, mamka Anka í ježko Dežko.
Tatúš Matúš si odkašlal a začal spievať:
- Ježkove oči - jé-jé-jé, ježkove oči-jé-jé-jé...
Vtom odrazu tatuš Matúš stíchol. Zistil, že akosi stratil hlas. A ktovie, možno ho ani nikdy nemal.
Zahanbene si zložil slúchadlá a vrátil kravatu. A odchádzal so slovami:
- Mali ste pravdu, to už nie je pre pána v mojom veku!

Ako sa mamke Anke odtrhlo ucho

Taká hanba! Taká hanba!
Mamke Anke sa odtrhlo ucho. Jej veľké parádne ucho. To krajné. Keby to bolo uško na zásterke, to by sa ešte dalo zniesť. Ale naozajstné ucho na počúvanie. Galiba!
Mamka Anka sa tak hanbila, že niekoľko dní o nej nebolo počuť. Nik nevedel, kde môže byť.
- Jožko, nevidel si niekde mamku Anku? - spýtal sa ocino Jožino.
- N-n-n-nie... - odvetil Jožko a ktovie prečo, začervenal sa až po uši.
- Naozaj? - premerala si ho mama Jozefka.
- N-n-n-naozaj, - vyjachtal Jožko.
Po chvíli však dodal: - Možno sa hanbí.
- Prosím ťa, prečo by sa hanbila! - začudoval sa ocino Jožino. - Vari sme cudzí? Veď už žije u nás pekných pár mesiacov!
- Možno sa hanbí, že nemá ucho, - vysvetľoval synček Jožko.
- Prečo by nemala mať ucho? - vyzvedala mama Jozefka.
- Možno jej ho niekto odtrhol, - vravel tíško Jožko a teraz bol už červený ako päťkilová cvikla.
- Kto by jej u nás mohol odtrhnúť ucho! - krútil hlavou ocino Jožino. A tak musel Jožko vyrukovať s pravdou von.
- Ja. Ja som jej ho odtrhol, keď som ju vozil na kolotoči.
- To sa dá prišiť, - povedal ocino Jožino a pozrel významne na mamu Jozefku.
- Ach, - vzdychla si mama Jozefka. - Ale aj Jožkovi by sa zišlo jednu prišiť! Medzitým synček Jožko uvažoval, kde sa dá podieť, keď sa niekto hanbí. Prišiel k záveru, že najlepšie sa dá hanbiť v detskej izbe za posteľou.
A naozaj. Bola tam.
Mama Jozefka vytiahla mamku Anku za ucho, ktoré jej ostalo. Synček Jožko priniesol odtrhnuté ucho.
Mama vzala nitku, zašila jej - uško.
Našťastie, tým prišitým uškom mamka Anka počula ešte lepšie ako predtým.
- Počuj, synček, - pritiahol si ocino Jožino k sebe Jožka za ucho. - Ani som nevedel, že máme doma nejaký kolotoč...
- Nemáme, - zamrmlal Jožko. - Mamka Anka bola tým kolotočom... A odišiel so zvesenými ušami.

Ako sa stal ježko Dežko zaváraninou

Ježko Dežko pomaly chodil po byte, pretože všetci ježkovia chodia pomaly. Pritom dupal, pretože všetci ježkovia pritom dupú, a fučal, pretože všetci ježkovia fučia. Zrazu do niečoho narazil končekom ňufáčika. Bolo to čudné, pretože ježko Dežko nijakú prekážku nevidel.
- Au! - zvolal ježko Dežko a pozeral sa okolo seba, za seba i pred seba. Znepokojil sa. - Ešte nikdy som nenarazil do niečoho, čo nie je.
Ježko nevedel, že narazil do skleného pohára od zaváraniny. Pohár bol prázdny a zakotúľaný.
Ježko Dežko vôbec nezbadal, že vošiel do pohára. Pohár sa začal kotúľať.
- Pomoc! - kričal ježko Dežko. - Som vo valci! Zdnuka sa však ozývalo iba: - Bobó! Bo bobalci! Znelo to naozaj strašidelne.
Akí bobalci! vyskočil na nohy synček Jožko. Kto sú to tí bobalci? Škriatkovia alebo ufóni?
Potom však objavil pohár od zaváraniny a v ňom ježka Dežka.
- Mami, máme zaváraného ježka! - smial sa synček Jožko. Pribehla mama Jozefka, ale nič smiešne na tom nevidela.
- Chudáčik malý, - zalomila rukami. - Veď sa tam udusí. Postavili pohár s ježkom na stôl a mudrovali, ako ho odtiaľ dostať. Ocino Jožino ho chcel vytiahnuť, ale nezmestila sa mu do pohára ruka. Postavili zaváraninu hore dnom, ale ani to nepomohlo.
Ocino Jožino priniesol kladivo.
- Eštežečo! - dvojhlasne zvolali mama Jozefka a synček Jožko. - Črepy by ježka poranili!
- Má veľké uši, - ozval sa ocino Jožino. - Tie mu zavadzajú.
- Ježko Dežko, - zaklopal synček Jožko na sklo pohára. - Počuješ ma?
- Bobubem, - ozvalo sa zo zaváraniny a znamenalo to: Počujem.
- A to je chyba, - povedala mama Jozefka. - Ty nás nesmieš počuť. Musíš stiahnuť ušká, aby si sa dostal von.
Ježko Dežko stiahol uši a už to išlo lepšie. Mama Jozefka ho chytila za ľavú nôžku, ocino Jožino za pravú nôžku, ťahali a ťahali, až ho nakoniec vytiahli.
- Uf! - nadýchol sa zhlboka ježko Dežko, keď bol konečne na slobode. A synček Jožko ho nežne chytil za ušká a starostlivo mu ich narovnal.
- Počúvaj dobre, chlapče, - šepkal mu rovno do nich. - Keď nabudúce uvidíš niečo, čo nie je vidieť, radšej to obíď. Netúžim po zaváranom ježkovi!

Ako naučil tatuš Matúš ocina holiť sa

To bolo tak: ocino Jožino sa nerád holil.
Pravdupovediac, máloktorý ocino sa rád holí. Nie je to práve najpríjemnejšia vecička na svete!
A preto sa stávalo, že chodil neoholený a mal na tvári strnisko. Aspoň tak tomu vravela mama Jozefka.
- Musíme s tým naším ocinom niečo robiť, - vravievala mama Jozefka synčekovi
Jožkovi. - Z ocina sa nám stáva dikobraz. Nebezpečný tvor! Priblížiš sa k nemu a môžeš utrpieť závažný úraz! Hm, niečo robiť. Ale čo?
Rozmýšľa mama Jozefka, rozmýšľa synček Jožko a nič vymyslieť nemôžu.
Zrazu sa im do toho ich rozmýšľania priplietol tatuš Matúš.
- Aj tatuš Matúš má na sebe strnisko! - smeje sa synček Jožko.
- To nie je strnisko, ale jeho prirodzená podoba! - zastávala sa ho mama Jozefka.
- Tatuš Matúš má od prírody povolenie chodiť neoholený. Ale náš ocino nie!
Synček Jožko jemne chytil tatuša do dlane a pritisol si ho k lícu.
- Joj, ten pichá! - zvolal veselo, pretože tatuš Matúš pichal, to je pravda, ale akosi nesmelo, hanblivo. Bolo to skôr šteklenie ako pichanie.
- Ale choď, tatuš Matúš má také jemnučké pichliačiky, že nikomu nemôže ublížiť, - dohovárala mu mama Jozefka. - Ale počkaj... niečo mi zišlo na um...
Synček Jožko bol napnutý ako struna.
Keď raz za čas niečo zišlo mame Jozefke na um, to už stálo za to!
Mama Jozefka vzala tatuša do dlane. Ten od blaženosti privrel oči a vtiahol všetky pichliačiky, pretože mamina dlaň vždy voňala mydlom a voňavkou a ešte čímsi, čím voňajú iba mamy.
- Prosím ťa, skús sa trochu viac naježiť, - povedala mama Jozefka tatušovi.
Tatuš Matúš sa naježil, hoci vôbec netušil, aký to bude mať význam.
Mama Jozefka išla k ocinovi Jožinovi, ktorý práve zaspal v kresle s novinami otvorenými na športovej strane.
Poškriabala pichliačikmi ocina Jožina.
- Uhú! - prebudil sa ocino Jožino. - Čo je to za škrabadlo!
- To nie je nijaké škrabadlo, - s úsmevom odvetila mama Jozefka. - To je len neoholený chlap. Aj ty tak škriabeš, aby si vedel.
A tak sa ocino Jožino pomaly, pomaličky naučil oholiť sa do hladká. Tatuš Matúš sa neholil, pretože ježkovia chodia vždy zarastení.

Ako bola mamka Anka krasokorčuliarkou

- Ach, - vzdychla si mamka Anka, keď raz pozerala v televízii majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní.
Nikto na to nič nepovedal.
Ocino Jožino sa tváril, že číta noviny, mama Jozefka zašívala deravé ponožky a Jožka krasokorčuľovanie nezaujímalo.
- Ach, keby som tak mohla byť krásna korčuliarka... - znova si vzdychla mamka Anka.
- Nepovie sa krásna korčuliarka, ale krasokorčuliarka, - poučila ju mama Jozefka.
- Najprv by si musela mať korčule, - povedal len tak medzi rečou Jožko.
- Korčule sú dolu v skrini, - ozval sa spoza roztvorených novín ocino Jožino a ďalej sa tváril, že číta.
- Pch, - povedal synček Jožko. - Kolieskové.
Ocino Jožino zložil noviny: - No a? Vari nechceš, aby sme urobili v obývačke na koberci klzisko?
- To by bola pekná hlúposť! - vyprskol Jožko.
- A preto sa tu dá korčuľovať iba na kolieskových korčuliach, - povedala mama Jozefka.
- Vy by ste mi dovolili korčuľovať sa na kolieskáčoch v obývačke? - vykríkol nadšene Jožko.
- Tebe nie, - vyhlásil ocino Jožino.
- Ale mamke Anke áno, - dodala mama Jozefka. A tak dostala mamka Anka korčule.
Presnejšie - iba jednu, pretože tá jedna jej stačila na obe nôžky.
A okrem toho - druhú nemohol synček Jožko ani za svet nájsť.
Mamka Anka predvádzala povinné i dobrovoľné cviky a všetci jej tlieskali odušu. A keď skončila svoje vystúpenie, dostala samé šestky a zlatú medailu.
Synček Jožko musel kvôli tomu zjesť čokoládu, aby mohli pozlátku použiť na výrobu medaily.
Ale čo by neurobil pre mamku Anku!

Ako ježko Dežko ochorel

Predstavte si, čo sa stalo: jedného dňa dostal synček Jožko angínu. Bolelo ho hrdlo, mal zvýšenú teplotu a nádchu ako slon.
Mama Jozefka ho uložila do postele a začala ho uzdravovať.
Bŕ - uzdravovanie je pekná otrava!
Synček Jožko nemohol nič robiť, iba ležať.
Keby sa dalo uzdravovať na bicykli! Alebo na skejte! Alebo pri futbale!
Ale kdeže!
Synček Jožko sa musel uzdravovať akurát v posteli.
Každú chvíľu si musel merať teplotu.
Každú chvíľu piť horúci čaj s citrónom.
Každú chvíľu brať horký acylpyrín.
A medzitým sa ešte potiť!
A to všetko v ležiacej polohe.
- Ja to už nevydržím! - zvolal synček Jožko a chcel vyskočiť z postele. Vtom však prifrčala sanitka z Jožkovho autoparku a mala zapnutú sirénu.
- Čo je to? - začudoval sa synček Jožko a sadol si.
- Vezieme vám pacienta, - povedal vodič sanitky, ktorý mal hlas ako ocino Jožino.
- Môžeme vám ho strčiť pod perinu? - povedala vrchná sestrička, ktorá mala hlas ako mama Jozefka.
- Ja neviem... - váhal synček Jožko. - A čo mu je?
- Bolí ho hrdlo, má zvýšenú teplotu a nádchu ako slon.
- To nie je slon, to je ježko, - vyhlásil synček Jožko a vzal ježka Dežka k sebe do postele.
- No poď, ty maród! - prihovoril sa mu. - Budeš si musieť merať teplotu, piť horúci čaj a brať acylpyrín. A medzitým sa ešte potiť.
Synček Jožko sa o svojho pacienta staral naozaj vzorne. Zakaždým, keď mu meral teplotu, odmeral ju aj sebe.
Keď mu dával horúci čaj, odpil si z neho aj on.
Keď mu núkal acylpyrín, užil ho aj on.
A tak sa spolu uzdravovali.
Synček Jožko a ježko Dežko.
V jedno ráno sa prebudili a boli obaja celkom zdraví.

Ako mamka Anka padala a padala

- Ja raz vyletím z kože! - zvolala mama Jozefka.
- Fí! To musí byť zaujímavé! - povedala mamka Anka a potiahla ňufáčikom. - Strašne rada by som lietala.
Začul ju synček Jožko a hneď dostal nápad: - Budeš teda lietať!
Vyhodil ju do vzduchu.
Mamka Anka vyletela po plafón. Udrela sa oň zadočkom a padala dolu.
- Pomoc! - kričala cestou. Ešte šťastie, že padla do Jožkovho náručia.
- Bola reč o lietaní, a nie padaní, - vyčítala mu. - Som z toho celá otrasená!
- Tak to spomalíme, - vyhlásil synček Jožko a pustil sa do roboty.
Vytiahol ockovu najväčšiu vreckovku a urobil z nej padák. O každý rožtek priviazal nitky a potom na ne zavesil mamku Anku. Pustil ju zo stola.
Bums! Mamka Anka spadla na zem ako vrecko s pieskom. Jožko si pristavil skladací rebrík a pustil mamku Anku z neho. Táto cesta trvala len o niečo dlhšie.
- Už viem! - vykríkol synček Jožko a otvoril oblok.
- U-ú! Ja sa bojím... - roztriasla sa mamka Anka.
- Neboj sa, - utešoval ju Jožko. - Veď bývame iba na siedmom poschodí. Šťastný let!
Pustil padák s mamkou Ankou z obloka.
Padáčik pomaly padal, vietor ho unášal sem a tam a mamke Anke hvízdalo v ušiach.
- Nikdy som neverila, že lietanie je také... nezvyčajné...-chcela pokrútiť hlavou, ale hlava sa jej aj bez toho krútila.
- To sa na dámu hádam ani nepatrí... - uvažovala nahlas, ale v skutočnosti sa jej to začínalo páčiť.
A keď už bola nad zemou asi pol metra, zvýskla:
- To je skvelé!
Vtom však dopadla na trávu. Ešte šťastie, že sa vôbec neudrela.
Tak ju našiel Jožko, ktorý rýchlo zbehol dolu schodmi.
- Pôjdeme ešte raz? - spýtala sa mamka Anka nedočkavo.
- Nie, - zosmutnel synček Jožko. - Ocino prišiel z roboty prechladnutý a hľadá po celom byte padák!

Ako mamka Anka takmer odletela preč

- S tým padákom to bolo pekné, - povedala mamka Anka.
- Ale ja nechcem padať. Chcem lietať. Nie dolu, ale hore. Vznášať sa k oblakom!
- Hm, - zamyslel sa Jožko. - A čo tak skúsiť balón? Ale kde ho vezmeme? Balóny sa najľahšie dostávajú pri návšteve lunaparku.
A tak povedal raz synček Jožko ocinovi Jožinovi:
- Oci, pôjdeme na naozajstné kolotoče?
- Mhm... - ocino Jožino vydal zvláštny zvuk, ktorý znamenal: No, dvakrát sa mi nechce, ale keď na tom trváš, čo mám robiť.
A tak sa vybrali do lunaparku.
Jožko si tajne schoval do vrecka mamku Anku.
Keď boli pri pokladnici, povedal:
- Vieš čo, oci, stačí, keď mi kúpiš balónik. Kolotoče ti odpustím!
Ocino Jožino bol z toho taký popletený, že kúpil Jožkovi tri najväčšie balóny, aké tam len mali.
Červený, zelený a žltý. A to sa mamke Anke páčilo.
Sú to správne farby pre dámu, pomyslela si.
Jožko ju priviazal o nitky na balóniku a vypustil do výšky. Mamka Anka stúpala hore, vyššie a vyššie.
- Už sa vráť! - kričal na ňu zdola Jožko. Vrátiť, ale ako?
Zem sa pomaly strácala z dohľadu i pohľadu.
- Jéj! - kričali decká. - Lietajúci ježko! Ježko-vzduchoplavec!
- Tu by pomohlo, keby niekto prepichol balóny! - usúdila mamka Anka.
- Ale kto, keď tu okrem mňa nikto nie je? - dodala bystro.
Potom však pomykala fúzikmi, chytila sa za nitku na balóne a povytiahla sa trochu vyššie.
Prepichla žltý balón pichliačikmi, ktoré inak veľmi nepichajú, ale na balóny sú ako stvorené.
Potom červený a napokon zelený.
- A teraz už len mäkké pristátie! - zaželala sebe samej.
Letela dolu a naozaj pristála mäkko - rovno do Jožkovho náručia.
- Ježkom asi nie je súdené lietať, - povedala mamka Anka a škoda, že nijakí novinári nezachytili tieto jej prvé slová po pristátí.
Bol to celkom múdry postreh.

Ako sa ježko Dežko na smrť urazil

- Aký si ty, Dežko, pomalý, - povedal raz synček Jožko. A to nemal, pretože ježko Dežko sa urazil.
A to nie len tak obyčajne, ale na smrť!
Nepovedal nič, keď ho však po chvíli Jožko hľadal, nebolo ho.
Zmizol.
Stratil sa.
Zmizol, ako to len urazení ježkovia vedia.
Kde len môže byť, rozmýšľal Jožko. Poprevracal všetky klobúky a čiapky, čo boli v dome.
Nikde nič.
Že by zablúdil? Stratil sa? Ale veď to tu už dobre pozná, uvažoval synček Jožko.
Alebo...
Jožko si spomenul na dnešný deň.
... alebo sa urazil, že som ho označil za pomalého?
Ale keď on naozaj chodí pomaly! zosmutnel Jožko.
Ale keď on naozaj chodí pomaly! zaradoval sa Jožko.
Pretože keď chodí pomaly, to znamená, že nemohol odísť ďaleko...
Jožko sa rozhodol, že pôjde ježka Dežka hľadať. Zohol sa, aby si obul svoje bielučké tenisky, strčil do jednej z nich nohu a...
Bau!
V teniske ako v kolíske spinká ježko Dežko. Teniska mu je síce trochu tesná, ale ježkovi to neprekáža. Spinká, chrapká, odfukuje...
Fúzikmi pomykáva, iste sa mu sníva niečo príjemné.
Synček Jožko potiahol ježka za jeden fúzik.
- Čo sa deje? Čo sa robí? - strhol sa ježko Dežko.
- Čo tu robíš ty? - zaujímal sa synček Jožko. Ježko Dežko sa pomrvil v teniske:
- Chcel som si obuť tvoje tenisky a ukázať ti, že v nich viem chodiť rovnako rýchlo ako ty, že nie som nijaký pomalý! A potom som v teniske uviazol a nakoniec zadriemal...
Synček Jožko sa usmial: - Vôbec nie si pomalý. Si presne taký rýchly ako všetci ostatní ježkovia.
Potom ho vytiahol z tenisky a odvtedy si dával lepší pozor, aby sa ježko Dežko už na nič nemohol uraziť.

Ako sa tatuš Matúš stretol s kolegom

Tak vy vraj máte doma ježkov, - povedal pán, ktorý raz prišiel navštíviť rodinu Jožkovcov.
- Hm, - zahmkála mama Jozefka.
- Nuž... - zneistel ocino Jožino.
- Áno! - nadšene vykríkol synček Jožko a hneď bežal po ježkovskú rodinu. Pyšne ich povykladal na stôl a vysvetľoval:
- Toto je tatuš Matúš, toto mamka Anka a tento malý - to je ježko Dežko.
- Ach tak, - povedal pohŕdavo pán, čo tu bol na návšteve. Vzal si do ruky tatuša
Matúša a pokračoval: - Ježovia. Hračky. Vecičky na hranie.
Druhou rukou siahol do vrecka a vytiahol z neho - ježka. Naozajstného, pravého, živého, fučiaceho ježka.
Návštevový pán držal v každej ruke jedného ježka a poťažkával si ich, akoby tie ruky boli váhy a on zisťoval, ktorý ježko je ťažší.
- Tak čo na to povieš? - nafúkol sa pánko. - To je iná pesnička, čo?
- Ako prosím? - nerozumel synček Jožko.
- Ujo chce povedať, že medzi tatušom Matúšom a jeho ježkom je malý rozdiel... -vysvetľovala mama Jozefka Jožkovi.
- Malý? Obrovitánsky rozdiel! - zvolal návštevník a odul spodnú gambu. - Môj ježko je totiž živý! A váš... Iba vypchatý!
- Čo-o! - všetci Jožkovci od rozhorčenia ani rozprávať nemohli. Potom mama Jozefka nabrala dych a dôrazne povedala návšteve:
- Váš ježko je naozaj pekný, pretože je živý a pochádza z prírody...
-...ja by som povedal, že pochádza z tvojho vrecka, Pišta, - zavtipkoval ocino Jožino a ujko-návšteva sa kyslo usmial.
- Aj náš tatuš je naozaj živý! - dôrazne mu pripomenul synček Jožko. - Vidíte, ako myká fúzikmi? Vidíte, ako sa mu lesknú očká? Vidíte, ako naťahuje uši, aby ešte lepšie počul? A vie váš jež rozprávať? A vie sa k vám pritúliť, keď večer zaspávate? A vie sa s vami hrať? Nó - vie sa s vami hrať?
- No... to nevie... - pripustil ujček Pišta.
- Tak vidíte! - víťazoslávne zvolal synček Jožko. - Tak ktorý ježko je naozajstný?
- Dohodneme sa, - usmiala sa mama Jozefka.
- Ujov ježko je naozajstný a pravý. A tí naši sú tiež praví, pretože u nás ožili. Možno, že v niektorej inej rodine by boli iba hračkoví a vypchatí. Ale my ich máme radi - a tak sú naozajstní!
A to boli také múdre slová, že k nim nielen ujko Pišta, ale ani synček Jožko už nemali čo dodať.

Ako sa vozil tatuš Matúš vo výťahu

Mamka Anka sa má, - vzdychol si raz tatuš Matúš.
- Lietala na balóne. Iba ja som sa ešte nevozil na nijakom dopravnom prostriedku. To sa vari ani nepatrí, aby hlava rodiny nemala nijakú možnosť povoziť sa!
Synček Jožko sa tváril, že tatušove reči nepočuje, a ďalej sa hral s autíčkami-angličiakmi.
- A pritom je na svete toľko vozidiel! - pokračoval vo svojich úvahách tatuš Matúš. Synček Jožko to už nevydržal.
- Ak chceš, povozím ťa!
Zaparkoval angličiaky na parkovisko a pohľadal najväčšie auto, aké mal. Bol to terénny džíp Strieborná strela.
Tatuš Matúš sa vyteperil na predné sedadlo a džíp vyštartoval. Synček Jožko s ním obišiel detskú izbu štyri razy a potom zastal.
- Minul sa nám benzín, - zadychčane oznámil tatušovi.
- Mno... - povedal váhavo tatuš Matúš. - Nebolo to zlé, ale tá rýchlosť nebola práve najvyššia.
- Nedokážem behať po kolenách! - urazil sa synček Jožko.
- Viem, viem, - riekol tatuš Matúš. - Keby ma tak niekto povozil na naozajstnom dopravnom prostriedku.
- Ja môžem obsluhovať iba výťah. Aj to iba v sprievode dospelých. A moji dospelí teraz nie sú doma, - vravel synček Jožko.
- Viem, viem, - pokyvoval hlavou tatuš Matúš a po chvíli povedal: - Hovoríš výťah? Aj to je čosi!
Synček Jožko dostal nápad. Stiahol roletu v detskej izbe.
- Toto je výťah, - povedal dôležito. Potom priviazal tatuša o roletu.
- Zatvor oči a nedýchaj! - poradil mu.
Potiahol roletu a tá rýchlo vyletela do výšky. Tatuš Matúš s ňou. Visel tam hore a nič nevravel.
- Neboj sa, dolu to pôjde pomalšie, - utešoval ho synček Jožko. Potiahol šnúru z rolety a tatuš Matúš pomaličky pristál dolu. Ešte stále nič nevravel.
- No? - bol zvedavý Jožko. - Aké to bolo?
- Radšej budem chodiť celý život peši po schodoch, ako takýmto pekelným výťahom! - vyhlásil tatuš Matúš a odvtedy sa k obloku s roletou radšej nepribližoval.

Ako sa ježko Dežko vozil na gramofónovej platni

Rodina Jožkovcov bola veľmi muzikálna. Mali doma rádio, tranzistor, video, televízor a gramofón.
Jedného dňa si mama Jozefka púšťala platňu s pesničkami Jaroslava Ježka. Bola to veľmi stará platňa, pretože veľmi praskala.
- Tohto Ježka mám najradšej, - vzdychla si mama Jozefka pre seba a nežne privrela oči.
Ježko Dežko, ktorý šiel práve okolo, spozornel.
Tá mama Jozefka je milá, pomyslel si.
A potom dostal nápad: zato, že ho má tak rada, dá jej božtek na líčko.
Ježko Dežko sa vyškriabal po maminom lýtku, ale keď bol hore, zabudol na všetky bozky a líčka, pretože uvidel to, čo dovtedy nevidel.
Na gramofóne sa krútila čierna platňa a z nej vychádzala hudba, chvíľu veselá, chvíľu smutná.
Ježko Dežko natrčil uši. Potom mu začalo pomykávať fúzikmi a ježko Dežko sa skoro pustil do tanca.
Hneď sa však prestal natriasať do rytmu, pretože mama Jozefka mala nežne zatvorené oči.
Ešte ju zobudím, pomyslel si ježko Dežko.
Ježko Dežko sa vyškriabal na gramofón a posadil sa na platňu.
Kolotoč! Kolotoč! zvýskol, ale iba v duchu.
Ježko Dežko sa vozil na gramofónovej platni ako na kolotoči.
Ale čo to? Platňa sa krútila ťažšie a pomalšie.
Rytmus sa spomalil a namiesto veselej pesničky bolo počuť iba hlboké, pomalé mrmlanie.
Mama Jozefka otvorila oči: - Čo je ten Ježek taký smutný?
Zbadala ježka Dežka, ako sa vozí na gramofónovej platni, ktorá sa už nevládze ani krútiť.
- Platňa nie je kolotoč, - povedala prísne. - Ešte zlomíš ihlu!
- Keď zlomím, mám druhú, - nedal sa ježko Dežko. - Veď ich mám štyritisícdve-stosedemdesiatdva!
Mama Jozefka sa zasmiala a opatrne dala ježka Dežka dolu z gramoplatne. Pesnička Jaroslava Ježka sa rozbehla veselo ďalej.
Potom si mama Jozefka posadila ježka Dežka na kolená a spolu počúvali ježkovskú muziku.
Bolo im krásne!

Ako mal tatuš Matúš zimný spánok

Jedného dňa tatuš Matúš nebol. Teda, určite niekde bol - ale nikto nevedel kde. Stratil sa.
- Vari nám len nedal výpoveď? - robila si starosti mama Jozefka.
- Neurazil ho niekto niečím? - zisťoval ocino Jožino a ktovie prečo sa pozeral na synčeka Jožka.
- Ja teda nie, - vyhlásil s čistým svedomím Jožko. - S tatušom Matúšom som mal vždy dobré vzťahy!
Hm. To sa v rodine Jožkovcov, ale ani v rodine ježkovcov, ešte nestalo, aby niekto tak dlho nebol.
- Musíme spustiť záchrannú akciu, - navrhol synček Jožko a všetci začali hľadať. Hľadali tam i tam, ba dokonca ešte aj tam, čo vám mám vravieť - prekutali celý byt. Ponadvihovali pokrievky na hrncoch, poprevracali vankúše v posteliach, pootvárali skrine i zásuvky. Keď ani to nepomohlo, rozsvietili lampy vo všetkých miestnostiach a synček Jožko baterkou svietil do všetkých kútov a hľadal tatuša Matúša.
- Tak to vyzerá, že od nás odišiel, - zamyslene sa ozval ocino Jožino.
- Od nás by možno aj odišiel, ale že by odišiel od svojej rodinky? - pochybovala mama Jozefka.
To bola rozumná veta, lebo nikto si nevedel predstaviť, že by tatuš Matúš opustil svoju ježkovskú rodinku. A zvyšok ježkovskej rodinky pozoroval z poličky celú hľadaciu akciu a čierne očká sa im smutne ligotali.
- Ticho! - znezrady zvolal ocino Jožino. - Zdá sa mi, že niečo počujem.
Započúvali sa všetci do toho ticha a naozaj: aj im sa zdalo, že niečo počujú.
Také slabučké, tichulinké chr, chr, chrápanie. Či skôr po-chrap-ká-va-nie. Fjí-chr, fjí-chr... Chrapkanie s popiskovaním. Išli za tým zvukom - a bolo to v skrini. Vo veľkej škatuli, kde mala mama Jozefka vankúšik na zapichovanie ihiel.
Teraz pod tým vankúšikom ležal tatuš Matúš, sladko odfukoval a usmieval sa zo sna.
- Hej! - jemne ho pomykal synček Jožko. - Tatuš Matúš, preber sa, veď je deň!
Tatuš Matúš sa prevrátil na druhý bok.
- Deň-nedeň, ja mám zimný spánok, - zamrmlal a chcel spať ďalej.
Mama Jozefka si priložila dlane k ústam a zvolala: - Budíček! Je o päť minút jar! Tatuš Matúš sa prebudil a všetkým prítomným vysvetľoval:
- To ste ešte nepočuli, že aj ježkovia majú zimný spánok? Odhodil vankúš s ihlami a dôstojne sa odobral preč.

Ako bola mamka Anka miss

Raz mamka Anka čosi kdesi videla a začala byť veľmi nespokojná.
- Večne nosím iba tú zásteru, - hundrala si popod fúziky. - Celé dni som zatvorená v kuchyni pri hrncoch.
- Z toho si nič nerob, - chlácholila ju mama Jozefka. - Aj ja som celý život iba v kuchyni pri hrncoch. Taký je už údel žien.
- Prečo by som sa raz nemohla vyparádiť aj ja! - dupla nôžkou mamka Anka a namojveru, bolo to prvýkrát v živote, čo si takto dupla. Sama sebe sa začudovala. - Hm, - povedala mama Jozefka a viac si mamku Anku nevšímala. Mala svoju robotu.
Ako ste uhádli, práve v kuchyni.
A mamky Anky odrazu nebolo. Keď sa asi o trištvrte hodiny vyteperila zo skrine, už to nebola mamka Anka, ale...
... ale miss sveta.
Na hlave mala starodávny svadobný závoj, v ktorom sa mama Jozefka vydávala za ocina Jožina. Závoj jej bol taký dlhý, že ho ťahala za sebou najmenej pol metra. Nohy v červených pančuchách mala utopené v topánkach-lodičkách. Okolo pása mala náramok ako opasok.
Mamka Anka nič nevravela, lebo missky obyčajne nič nehovoria, iba sa tak usmievajú a usmievajú.
- Ehé, strašidlo! - zvolal synček Jožko, ale mama Jozefka ho hneď nenápadne klopla po hlave.
- Nuž... teda... oné... - spustil ocino Jožino, keď zbadal tú maškarádu, ale mama Jozefka mu stúpila na nohu.
- Ó, to je paráda! - zvolala nadšene mama Jozefka. - Ak sa nemýlim, prichádza k nám miss sveta. Alebo aspoň Európy. Alebo aspoň tohto bytu...
Mamka Anka nič nevravela, iba sa tak usmievala a usmievala a ústa mala čerstvo narúžované rúžom, ktorý si tiež požičala od mamy Jozefky.
- Vieš, čo mi zišlo na um? - začal ocino Jožino. - Že v tomto byte je miesto pre dve missky. Mamku Anku a...
-... našu mamu! - zvolal synček Jožko.
A potom obaja chlapi nástojili, aby sa aj mama Jozefka prezliekla za dámu.
- Ale teraz nebudú môcť umývať riad a chystať večeru! - múdro podotkol synček Jožko.
- Správne, - povedal ocino Jožino. - A preto dnes umyjeme riad a nachystáme večeru my, chlapi.
A obaja si opásali zástery a celkom im to pristalo. Naozaj.

Ako bol ježko Dežko odborníkom na fúzy

Z rodiny ježkovcov mal fúzy každý. Tatuš Matúš, mamka Anka, dokonca aj ježko Dežko. Z rodiny Jožkovcov mal fúzy iba ocino Jožino. Mama Jozefka fúzy nemala, čo ju vôbec nemrzelo.
- Eštežečo, - smiala sa, - to by som vyzerala.
Synčeka Jožka to však mrzelo. Veľmi túžil mať vlastné fúzy. Pretože to by znamenalo, že je dospelý a môže si robiť, čo chce. Napríklad pozerať celý večer telku alebo chodiť na pivo.
- Z toho si nič nerob, - utešoval ho ježko Dežko. - Ja mám fúzy, ale nemám obočie. A to je u nás ježkov znak vážnosti.
- Čo z toho, že mám obočie, keď mi narástlo privysoko. Keby som ho mal pod nosom, boli by to príma fúzy!
A tak sa synček Jožko rozhodol, že si nejaké fúzy zadováži.
- A ty, ježko Dežko, budeš môj odborník na fúzy, - dodal slávnostne.
Tak sa tí dvaja pustili do zadovažovania fúzov. Prvé fúzy boli čokoládové.
Jožko si ich s výdatnou Dežkovou pomocou nakreslil pod nos čokoládou, ktorú našiel v kredenci. Čo na tom, že najprv musel zjesť tri štvrtiny čokolády.
Čokoládové fúzy mu príjemne voňali pod nosom.
- To bola dobrota! - povedal synček Jožko a oblizol sa.
- Zadrž! - zvolal ježko Dežko, ale už bolo neskoro. Čokoládové fúzy boli fuč. Potom si synček Jožko namaľoval fúzy z jogurtu. Ale tie sa mu nepáčili.
Aj tie si zlízal a znovu bol bez fúzov.
- Znovu som taký holobriadok... - šepkal nešťastný Jožko.
- Mal by si si zadovážiť nejaké trvalé fúzy, - poradil mu Dežko. - Také, ktoré sa nedajú len tak zlízať jazykom.
Synček Jožko našiel farbičku-čarbaničku, ktorou si mama Jozefka farbila obočie, a nakreslil si krásne fúzy. Hotové fúzy-bajúzy! Čierne a vykrútené dohora.
- Mnóó! - spokojne povedal ježko Dežko, odborník na fúzy. - Máš ich lepšie ako ja. Dokonca väčšie ako tvoj oco!
To už hej. Synček Jožko bol spokojný so sebou i so svojím poradcom. Večer si sadol ako dospelý pred televízor a neodišiel ani vtedy, keď sa už začal dospelácky program.
- Jožko, hajdy do postieľky! - prikázala však mama Jozefka a synček Jožko musel voľky-nevoľky ísť.
- A nezabudni si umyť to, čo máš pod nosom, - pripomenul mu ocino Jožino a usmial sa - popod fúzy.

Ako mal tatuš Matúš pichliače aj na brušku

Jedného dňa dostal synček Jožko skvelý nápad.
- Ozdobím ježkov okrúhlymi odznakmi. Urobím z nich udatných hrdinov.
Hneď nato začal dávať synček Jožko dohromady svoju zbierku okrúhlych odznakov.
Niektoré mal zapichnuté v čiapke so štítkom. Šup s nimi dolu. Iné mal na svetri, na vetrovke, na tričku.
A zvyšok mal pozapichovaný do vankúšika, ktorý mu na túto príležitosť kúpil jeho krstný otec Jofto.
Keď mal synček Jožko pohromade asi desať okrúhlych odznakov, zobral ježka Dežka a chcel mu ich pozapichovať.
Ale ježko Dežko bol malý, odznakov by sa naň zmestilo najviac tri.
Vzal teda synček Jožko mamku Anku. Ale tá bola iba o niečo väčšia. Ani na ňu by sa nezmestili všetky okrúhle odznaky.
Synček Jožko pohľadal teda tatuša Matúša. Chvíľu mu to trvalo, pretože tatuš Matúš oddychoval a pri tom ho bolo ťažké objaviť.
- To je ono! - zvolal nahlas synček Jožko. - Tatuš Matúš, ty máš brucho ako súdok! Na teba sa mi zmestia všetky odznaky! Si chlap, ako má byť!
Nevedno, či tatuša Matúša takáto pochvala tešila, ale netváril sa veľmi nadšene.
Najmä nie vtedy, keď synček Jožko začal zapichovať do jeho mäkkého, okrúhleho bruška svoje odznaky.
Tatuš Matúš sa mračil, až mu z malých čiernych očiek šibali blesky. Schyľovalo sa k hrmavici.
- No čo... - všimol si to synček Jožko. - Vari sa ti to nepáči? Veď to sú vyznamenania za chrabrosť v boji! Najlepší vojak, istý tatuš Matúš, dostáva vyznamenanie za to, že bol odvážny v bitke o stolovú nohu! A teraz je to vyznamenanie za udatnosť pri obsadzovaní rohožky predo dvermi! A ďalšie vyznamenanie - za šikovnosť pri obkľučovaní koša na bielizeň!
Okrúhlych odznakov na tatušovom brušku pribúdalo a tatuš Matúš nevyzeral ani trochu hrdinsky.
- No tak, načo tá zbytočná skromnosť! - privrával sa mu synček Jožko. - Zaslúžite si to!
- Práveže si to vôbec nezaslúžim, - povedal celkom nehrdinsky tatuš Matúš. - Celkom ma tá ťarcha ťahá k zemi.
Bác! - a tatuš Matúš sa natiahol ako podťatý na dlážku.

Ako bola mamka Anka námesačná

Bola krásna noc plná tmy a hviezd a na nebi svietil mesiac. To ani nebol mesiac, to bolo veľké svietiace oko, to bolo veľké zlatisté koleso!
Taký mesiac svieti iba raz za mesiac a vtedy sa mu hovorí spln.
Keď spln, tak by sa mi malo niečo splniť, vravela si mamka Anka, ale iba v duchu. Pretože za svoje želanie sa trochu hanbila.
Predstavte si len; mamka Anka chcela na chvíľu opustiť byt rodiny Jožkovcov a túlať sa nočným mestom. Nuž, mamka Anka bola naozaj dobrodružná povaha.
Mesiac v splne svietil tak silno, že si prečítal tajné želanie mamky Anky. A rozhodol sa, že jej ho vyplní. Počkal, kým všetci zaspia, a potom začal vysielať svoje mesačné lúče.
Zrazu mamka Anka vstala z postele a vykročila. A hoci mala zatvorené oči, išla bezpečne a naisto, akoby bol biely deň.
Pretože mesiac má takú moc, že vás vytiahne z postele, aj keď spíte, a svieti vám pod nohy, aby ste sa nepotkli.
Kráča mamka Anka po izbe, a keď jej do cesty prišiel stôl, pokojne naň vyliezla, hoci predtým ju naň vždy musel vyložiť niekto z rodiny Jožkov.
Poprechádzala sa po stole a zrazu - hop dolu. A predstavte si - padala ako v spomalenom filme a vôbec nič sa jej nestalo.
Potom podišla k obloku a vyškriabala sa naň akoby nič.
Mesiac za oblokom sa usmieval a mamka Anka pokračovala vo svojej prechádzke. Po stene!
Nuž, videl to svet? Svet to nevidel, pretože každý spal. Mamka Anka liezla po kolmej stene, akoby to bola rovná cesta. A nik ju pri tom namáhavom výkone nevidel!
Ba predsa len niekto. Synček Jožko sa uprostred noci prebudil, pretože bol smädný. Počul akýsi šuchot. Rozsvietil svoju baterku, ktorú mal vždy pri postieľke, a...
- Mamka Anka, čo tu robíš! - vykríkol prekvapený.
Bum - mesačné kúzlo sa zrušilo, mamka Anka sa prebudila a capla dole zo steny.
- Mamka Anka, veď ty si bola námesačná! - žasol synček Jožko. - Liezla si po stene ako mucha alebo horolezec. Mamka Anka urazene pomykala fúzikmi.
- Akurát! Ja som seriózna dáma, a nie nejaký ro-ho-le-zec...-odfrkla, ale keď synček Jožko znova zaliezol do postele, povedala si tichučko:
- No, nemám ja smolu? Leziem po stenách a akurát pri takomto úžasnom zážitku musím spať!

Ako sa ježko Dežko stratil

V rodine Jožkovcov bolo asi tritisícdvesto miest, kde sa dalo niečo stratiť. Najčastejšie sa strácali nožničky na nechty, otvárač na pivo, lepiaca páska, hrebeň a ktovie, ktovie prečo, skladací dáždnik. Veď dáždnik nie je ihla, hoci je aj skladací.
Jedného dňa však došlo k naozajstnej katastrofe.
Stratil sa sám ježko Dežko.
Keď sa na to prišlo, vyhlásil synček Jožko celorodinné pátranie.
Hľadali všade. V kuchyni, v obývačke, v spálni, v detskej izbe, v predsieni, na balkóne, v kúpeľni aj, s prepáčením, na záchode.
Ale ježko Dežko bol načisto stratený.
- Toho už neuvidíme, - vzdychol si ocino Jožino a nemal chuť ani na čítanie novín.
- Bude mi za ním veľmi smutno, zvykla som si naňho, - zašepkala mama Jozefka a utrela si slzu, ktorá sa jej kotúľala po líci.
- Čo sa vám robí! - vyskočil na nohy synček Jožko. - Ježka Dežka musíme hľadať, až kým ho nenájdeme.
- Už sme hľadali všade... - riekol ocino Jožino.
- Niet ho, - povedala mama Jozefka a pre istotu pozrela do drevenej soľničky v kredenci.
Synček Jožko však rozhodol, že ho budú hľadať ďalej. Ocino Jožino hľadal v kuchyni. Mama Jozefka mala na starosti obývačku. Synček Jožko najťažší terén - detskú izbu.
Pri tomto hľadaní sa im podarilo nájsť dávno stratené veci: lyžicu na topánky, bicyklový zvonček, gombík z pyžamy a kľúčik od kufra, ktorý sa stratil pred tromi rokmi.
Ale ježka Dežka ešte stále nebolo.
Keď sa už všetci vzdali, zrazu len počujú klop, klop, klop...
- Kde to bolo? - vyskočil synček Jožko.
Zistili, že to bolo v predsieni na odkladacej poličke, kde bol odložený mamin klobúk.
Klop, klop, klop... ozývalo sa spod klobúka.
Ocino Jožino nadvihol klobúk - a pod ním bol ježko Dežko.
- Čo tu robíš? - začudovala sa mama Jozefka.
- No, skúšal som si ho, - vysvetľoval ježko Dežko. - Ako klobúk mi bol trochu veľký, ale ako izbička mi bol akurát. Až na to, že nemá nijaké okienko ani dvere.
A tak ježko Dežko uznal, že klobúk nie je práve najvhodnejší príbytok pre ježka, a už sa len tak ľahko nestratil.

Ako bol tatuš Matúš vodičom

V posledné dni sa s tatušom Matúšom nedalo vydržať. Bol celý nervózny, nevrlý a nedotklivý. Keby sa ho bol niekto dotkol, určite by aj pichal.
- Čo ti je? - vyzvedal synček Jožko.
- Čo mi je, čo mi je, - šomral tatuš Matúš. - To mi je, že nie som hlava rodiny!
- Akože by si nebol? - zamiešala sa do rozhovoru mama Jozefka. - Si hlava rodiny ježkov. A povedala by som... - mama Jozefka šibalsky stíšila hlas, - povedala by som, že si hlavou aj rodiny Jožkov.
Ale tatuš Matúš sa ani trochu neusmial.
- Každá hlava rodiny vozí svoju rodinku na aute.
- Ó! - zhíkla mama Jozefka. Proti tomuto sa nedalo nič namietať.
- Hm, - poškrabal sa synček Jožko za uchom a išiel pohľadať ocina Jožina. Nevedno, o čom sa tí dvaja radili, ale najbližšiu sobotu povedal ocino Jožino:
- A ide sa na pánsku jazdu!
Významne žmurkol na synčeka Jožka, ktorý sa ponáhľal odvetiť:
- Rozumiem, všetci chlapi v tomto dome sa idú povoziť! Keď všetci, tak všetci.
Zobrali aj tatuša Matúša.
- Tatuš Matúš bude mať čestné miesto. Bude hlavný navigátor, - povedal ocino Jožino a zavesil tatuša na špagátik za predným sklom.
Tatuš Matúš najprv nevedel, ako sa má tváriť, len čo sa však autíčko rozbehlo, od nadšenia ani nedýchal.
- Juj, to je rýchlosť! - spokojne ujúkal. - To sa mi ráta! Páni, zvýšte rýchlosť! Šliapnite na plyn!
Ocino Jožino šliapol na plyn a auto fičalo jedna radosť. Tatuš Matúš sa hojdal na gumičke: - Ešte! Ešte!
Ocino Jožino zasa šliapol na plyn. Tatuš Matúš sa už nehojdal, lietal zo strany na stranu a cítil sa akosi čudne.
- Tuším sa mi krúti hlava, - precedil pomedzi zuby.
Potom bolo chvíľu ticho a tatuš Matúš sa už neusmieval. Nakoniec zo seba dostal:
- A teraz... spomaliť, lebo sa mi tá hlava načisto odkrútil
Ocino Jožino spomalil. Aj tak sa už blížili k domu. Keď pristáli, synček Jožko odviazal tatuša a niesol ho domov.
- Mám k tebe prosbu, chlapče, - tichučko povedal tatuš Matúš. - Nechoďte dnes výťahom. Pekne pomaly po schodoch. Krok za krokom.
Synček Jožko žmurkol na ocina Jožina a pohľadom si povedali: tatuš Matúš viac nezatúži po nijakých dopravných prostriedkoch. Ale hlavou rodiny aj tak ostal!

Ako mamka Anka držala varešku

- Ach jaj, - vzdychala mama Jozefka, keď raz bola v kuchyni pri sporáku.
Varila chlapom nedeľný obed, a to vám je poriadna fuška! Len sa spýtajte svojej mamy, čo to je navariť nedeľný obed.
- A pomoci nikde! - hundrala mama Jozefka.
Ocino Jožino strčil dnu hlavu a spýtal sa: - Môžem ti nejako pomôcť?
- Ideš ho! - odháňala ho mama Jozefka. - Budeš mi tu zavadzať, pod nohami sa motať, ešte čo!
- Ja ti budem zavadzať menej, - vystrčil sa synček Jožko. - Ja som menší!
- Ale v zavadzaní sa vyrovnáš ocinovi! - smiala sa mama Jozefka a zatvorila im pred nosom dvere.
Po chvíli však ktosi na kuchynské dvere zaklopal, a keď mama Jozefka otvorila, stála pred nimi mamka Anka. Mala na sebe, ako vždy, dokonale vyžehlenú zásteru.
- Ty môžeš vojsť, - povedala mama Jozefka. - Budeš mi radiť! Položila mamku Anku na chladničku, odkiaľ mala výborný výhľad.
- Tak, a dáme sa do toho! - zvolala mamka Anka. - Vidím, že polievku už treba vypnúť. Varí sa od rána, len tak rozvoniava! Nie, nie, soli nie! - upozornila mamu Jozefku, ktorá chcela dať do polievky soľ.
Mama Jozefka vytiahla varešku a dala ju mamke Anke do ruky.
- Keď sa mi už do toho miešaš, aby si sa mala čím! - povedala so smiechom.
- A teraz sa pozrieme na kurča! - povedala mamka Anka.
Mama Jozefka hneď vedela, čo to znamená. Otvorila rúru na plynovom sporáku a zjojkla: - Joj, ešte chvíľu a bolo by pripálené! Dobre, že si ma upozornila!
A vtedy povedala tajomne mamka Anka: - Aby si si nemyslela, mama Jozefka, že sa viem do varenia iba miešať... Zatvor oči!
Mama Jozefka zatvorila oči.
Ale my máme oči otvorené, my sme videli, že najprv vytiahla zo svojej zásterky zrniečko korenia, potom pomiešala jedlo a nakoniec vdýchla nosíkom:
- Mmm, myslím, že teraz je to hotové!
Keď už bolo jedlo na stole a voňalo, len sa tak všetci oblizovali, ocino Jožino povedal: - Nechcem ťa chváliť, mama, ale dnes je ten obed vynikajúci!
- Skvelý! - povedal s plnými ústami aj synček Jožko.
- To preto, že som mala pomocníčku! - povedala mama Jozefka. - Neviem, čo s jedlom porobila mamka Anka, ale to mu ona dodala túto lahodnú chuť!
Mamka Anka sa iba usmievala a už nič nevravela. Ale tej vareške, ktorú mala pri varení, už odvtedy hovorili iba vareška mamky Anky!

Ako ježko Dežko telefonoval

- Dnes sme sami doma, - povedal jedného dňa synček Jožko ježkovi Dežkovi a znamenalo to, že sa chystá nejaká lotrovina.
Pretože vždy, keď bol synček Jožko sám doma, vyparatil nejakú lotrovinu.
Lenže teraz sa chystal do toho zatiahnuť aj ježka Dežka.
Posadil si ho na písací stôl v pracovni ocina Jožina, kde bol - telefón.
- A teraz niekomu zavoláš... - tajuplne vyhlásil synček Jožko. Vykrútil nejaké číslo a rýchlo priložil slúchadlo k Dežkovmu uchu.
Čože, ježko Dežko mal uši parádne, veľké slúchadlo sa mu na ucho pohodlne zmestilo.
- Tú-tú-tú... - ozývalo sa zo slúchadla. Potom sa však ozval akýsi prísny hlas:
- Tu Ježík... Kto je tam?
Ježko Dežko nepovedal nič - asi mal trému. Ale synček Jožko zaňho pohotovo zvolal:
- A tu je ježko Dežko! Dobrý d... Ale nedopovedal.
Pán Ježík na druhom konci nahnevane zložil. Synček Jožko vykrútil ďalšie číslo.
- Tú-tú-tú... Tu Ježovič...
- A tu je ježko Dežko! A znova-bác! Spojenie sa prerušilo.
A tak to dopadlo, aj keď synček Jožko vykrútil číslo pána Ježa, pána Ježka, pána Ježu, pána Ježovíta, pána Ješka (so š), pána Ježevíta, pána Ježurku a ďalších ježatých pánov.
Lebo, ako ste si zaiste všimli, synček Jožko vykrúcal čísla iba tých, ktorých mená mali niečo spoločné s ježkami.
- Nebudem predsa telefonovať kengurám! - vysvetľoval ježkovi Dežkovi. Ježko Dežko na to nepovedal nič.
Možno si o Jožkových žartíkoch myslel svoje.
A možno nemal ani tú najmenšiu chuť na telefonovanie, aj keď mal uši na telefonovanie priam stvorené! Ktovie?

Ako bol tatuš Matúš futbalovou loptou

Jedného dňa sa k Jožkovcom dovalila návšteva! O návštevách sa hovorí, že zavítali... Ale o tejto návšteve sa nedalo povedať inak, ako že sa dovalila.
Vtrhla do rodiny Jožkovcov ako veľká voda a o chvíľu už nebolo nič na svojom mieste. Lebo tá návšteva mala tri decká, psa, mačku a škrečka.
- Zachráň sa, kto môžeš! - zvolal synček Jožko, ktorý mal s návštevou svoje skúsenosti.
- Niečo si potrebujem vybaviť, - povedal ocino Jožino a už ho nebolo.
- N-n-n-nech sa páči ďalej... - opakovala dokola mama Jozefka celkom zbytočne, pretože návšteve sa veru naozaj páčilo ďalej.
Bola všade. V kúpeľni, v obývačke, v detskej izbe, na skrini, na balkóne... Mačka stála pred akváriom a ktovie prečo sa oblizovala jazykom. Decká naháňali po byte psa, pes naháňal škrečka a škrečok naháňal aspoň vlastný chvost. A vtedy prišlo k najhoršiemu. Návšteva zbadala ježkov.
- JE-JE-JE-JE-JEŽOVIÁÁÁÁÁ! - zajačala návšteva a vrhla sa na ježkov. Synček Jožko udatne zachránil svojím telom ježka Dežka, mama Jozefka skryla do náručia mamku Anku, iba tatuša Matúša už nemal kto schovať.
- Pozrite, aký ušatý ježo! - vrieskala návšteva a vyhadzovala úbohého tatuša do vzduchu.
- Ja sa zježím! - píšťala návšteva ďalej. - Ten ježo má aj motýlika! A draps!
Odfikla mu motýlika z krku.
- Aha! Ten ježo je zapínací! - ručala návšteva nadšene.
Skrútili tatuša Matúša do klbka, zapli mu gombík a z tatuša bola - lopta.
- Zahráme si rugby! - ziapala návšteva a nešťastný tatuš Matúš lietal po izbe od steny ku stene.
A k tomu všetkému sa do hry zapojil aj pes, ktorý ho oňuchával.
A k tomu všetkému si ho mačka splietla s klbkom a kotúľala si ho pred sebou.
- A teraz si zahráme futbal! - skríkla návšteva.
A bums! Kopla do skrúteného tatuša a vykopla ho do výšky.
- Prihraj! Zabi! Strieľaj! - výskala návšteva a tatuš Matúš ani nevedel, či je ešte živý, alebo už nie.
- Na bránu! - hulákala návšteva a tatuš Matúš smeroval do bránky, čiže do dverí na detskej izbe.
- Kde je brankár? Nemáme brankára! - zúrila návšteva, ale zrazu sa vo dverách zjavil ocino Jožino a chytil vystreleného tatuša do náručia.
- Tu je brankár, - povedal a ako správny brankár už tatuša z rúk nepustil.

Ako mala mamka Anka sladké tajomstvo

V poslednej dobe bola mamka Anka akási iná. Akosi zvláštne sa usmievala. V očkách sa jej mihotali zvláštne svetielka a ňufáčikom jemne pomykávala.
Mamka Anka v sebe skrývala akési tajomstvo. Všetci to tušili, ale nikto o tom nevedel nič bližšie. Ani tatuš Matúš. Ani ježko Dežko, a ten už veru vypátral veľa tajomstiev. A rodina Jožkovcov?
Tí tiež o ničom nevedeli. Možno si iba všimli, že mamka Anka sa drží v ústraní viac ako inokedy. A možno iba mama Jozefka vedela o TOM VŠETKOM niečo viac. To viete, ženy sú ženy.
Až sa to jedného dňa všetko objasnilo. Tajomstvo vyšlo najavo. Bolo tu. Maličké milučké dieťatko-ježiatko.
- Jéj, dievčatko! - zvolal ocino Jožino.
- Baba! - vyhlásil dôležito synček Jožko.
- Sestra! - pridal sa ježko Dežko.
- Dcéra! Ja mám dcéru! Moju prvú dcéru v živote! - jasal tatuš Matúš a od rozrušenia pobehoval po kuchyni.
Mamka Anka šťastne oňuchávala ježiatko-bábätko a nič nevravela. Zato ostatní hovorili jeden cez druhého:
- Aká je veľká! Aká je maličká! Ako sa múdro pozerá! Aká je hlúpučká! Aká je zlatá! Aká je milá! Aké má krásne ušká! Chvalabohu, poriadne veľké!...
A zrazu uprostred tých rečí a achkanía zaznela otázka: -A AKO SA BUDE VOLAŤ?
- No predsa, sestrička... - ozval sa ježko Dežko, ktorý si už začínal zvykať, že sa mu nenarodil braček, ale iba sestra.
- A ďalej? - natrčil uši ocino Jožino.
- Mala by mať nejaké meno, - múdro dodal synček Jožko.
- Napríklad Eu-lá-li-a! - vzdychol tatuš Matúš.
- To znie ako výkrik dámy, keď prehltne horkú pilulku! - zasmial sa ocino Jožino.
- Malo by sa to rýmovať, - nesmelo navrhla mama Jozefka.
A tak všetci začali rýmovať: - Sestrička Gombička. Sestrička Rybička. Sestrička Bundička. Sestrička Vidlička...
A synček Jožko dokonca vykríkol: - Sestrička bez trička!
Nijaké meno nebolo to pravé. A keď všetci stíchli, počuli, že mamka Anka sa prihovára malej ježinke: - Sestrička Evička... sestrička Evička...
A tak bola na svete nielen ježkovská slečna, ale aj nové meno.
Veľa šťastia do života!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.020 s.
Zavrieť reklamu