Ako sa Svetluška zobudila zo zimného spánku

Ako sa Svetluška zobudila zo zimného spánku

Odfukuje si Svetluška na mäkkej postieľke, z krídelka na krídelko sa prevracia, až sa jej perinka na zem zošuchla.

A veru ju zima začala triasť. Vyskočila rezko a poďho cvičiť:

„Ika, tika, gymnastika, krídlami sa takto myká...“ – a chcela pomykať krídlami, ale nevládala.

„Ej, nejako som zoslabla, musím sa poriadne najesť, aby sa mi sily po dlhom zimnom spánku vrátili.“ Vynosila z komôrky

všelijaké mušie dobroty a pojedla všetko, ešte aj kôrku z chlebíčka. Potom sa natešená vybrala na prvý jarný výlet, aby pozdravila po zime chrobáčiky. Suseda včielka už usilovne zbierala peľ na púpave.

„Dobrý deň, včielka Bzučalka, ako ste prezimovali?“

„Dobre, Svetluška, dobre, len sa nám už minul všetok medík v komôrke, ostali len prázdne mištičky. Nuž, prepáč, ponáhľam sa zaniesť tieto peľové zrnká do úľa, lebo niektoré včielky ani lietať nevládzu od hladu,“ a včelička odletela. Svetluška sa obzerala dookola, či nezbadá niekoho známeho.

„Ujko čmeliak, to som rada, že vás vidím! Nože mi povedzte, ako ste

prezimovali?“ prihovorila sa starému čmeľovi.

„Bzúm, bzúm, Svetluška. Nemám ja čas na pletky! Hladný som ako vlk, musím hľadať voľačo do sosáka, lebo ináč ma už neudržia krídla!“ a namrzený čmeliak odletel. A tak sa Svetluška ďalej rozhliadala po nejakom známom, s ktorým by prehodila pár slov. Aha, sused mravec vlečie zelené steblo po cestičke.

„Dobrý deň ti prajem, mravček! Ako sa máš? Ale mravec nevrlo:

„Nuž, hladný som, slabý som a na zbytočné reči teraz nemám čas! Musím dovliecť toto steblo do mraveniska. Poklebetíme inokedy, Svetluška,“ a odišiel...

„Čo sa to dnes deje?! Prečo je každý taký nevrlý? Malá muška si tu nemá s kým slovko-dve prehodiť, dnes nikto na mňa nemá čas,“ rozčuľuje sa nasrdená Svetluška.

„Ale áno, Svetluška! Ja mám času habadej! Ja sa s tebou porozprávam hoci aj do večera! Len poď do môjho domčeka, sem medzi kríčky!“

„Kto si? Kde si? Ó, aký máš príjemný hlas. Kde som ho len počula?“ rozmýšľa muška.

„Netráp si svoju peknú hlavičku. Kto som, uvidíš. Len už leť, niečo pekné ti dám! Pohojdám ťa, uhostím ťa, porozprávame sa do vôle! Poď Svetluška, poď, poď, poď!“ Ale práve vtedy zablikotal Svetluškin čarovný lampášik. Muška ho pošúchala, povedala zázračné slová:

„Šuliky, muliky, kuk! Povedz mi, lampášik, kto ma to na hostinku pozýva? A lampášik ukazuje – vyhladnutý pavúk za kríčkami pascu na

Svetlušku chystá! Pavučinu rozťahuje, slinky mu už na mušacinku tečú! Zľakla sa muška a ďakovala lampášiku, že ju pred pavúkom chytrákom varoval. A zakričala pavúkovi:

„Už som si spomenula, kde som počula tvoj milý hlas! Viem ja, kto si! Raz si ma už skoro chytil, ale druhýkrát už tvojim sladkým rečiam neuverím, pavúčisko nohatý!“ A poďho domov!

Doma muška rozmýšľala a rozhodla sa, že nikdy nebude veriť pekným rečiam a lákadlám, ak ich hovorí ktosi neznámy. Veru sa to nevypláca!