O zime

O zime

Ako iste viete, každý poriadny medveď v zime spí. Preto sa aj naša medvedia rodinka chystala na zimný spánok. Miškov otecko pripravil domček na prezimovanie a mamička nachystala zásoby potravy. To pre prípad, že by sa počas zimy zobudili. Inak sa všetci traja pred zimou dobre vykŕmili, narobili si riadne tukové vankúšiky, aby mali počas zimy čo tráviť.

Malý medveď Miško zimu ešte nevidel. Nepozná sneh a nevie, čo sa vtedy stane s lesom a s jeho zvieratkami. – Čo budem robiť? – rozmýšľal Miško. Nevedel si predstaviť, že nebude môcť behať medzi stromy, vyliezať na ne, naháňať sa s Ušiačikom. A nevedel si predstaviť ani sneh a ani to, čo mu povedal otecko: že by ho v snehu boleli od zimy labky, že sneh hneď je a hneď nie je, pretože sa roztopí.

Mamička mu zasa rozprávala, že les je v zime celý biely, akoby prikrytý perinou a je v ňom ticho. Nikde nevidno rastlinky ani chrobáčiky, lebo všetko pod tou perinou spí. Aj ostatné lesné zvieratká sa poukrývajú vo svojich domčekoch a iba občas vyjdú von za potravou. A niekedy vraj napadne toľko snehu, že aj medveď sa doň zaborí a je mu zima. Keď toto všetko mamička Miškovi rozprávala, sama sa triasla od zimy a priznala, že ju nemá rada.

Miško sa na tú zimu tešil, ale trochu sa aj bál. Bál sa najmä chladu, pretože ten nemal rád ani on. Už teraz, keď prší a má zmáčaný kožuch, cíti chlad. Čo potom v zime? Aké to len bude?

Miškovi rodičia boli čoraz viac ospalí, aj malý Miško bol čoraz viac unavený. Preto sa jedného dňa schúlil do klbka a zaspal. Na pravú stranu od neho si ľahla mamička a na ľavú si ľahol otecko.

A prišla zima. Schladilo sa, fúkal severák a kde tu aj pršalo a neskôr začalo snežiť. Onedlho bol zasypaný medvedí domček. Miško a jeho rodičia to však nevedeli, lebo tuho spali.

Ako áno, ako nie, Miško sa jedného dňa prebral. Zazdalo sa mu, že je hladný a v brušku počuje muzikantov. Nevedel, ako dlho spal, a či už prišla zima. Uvidel však pri sebe svojich rodičov. Najskôr chcel rodičov zobudiť, ale rozmyslel si to. Veď už je predsa veľký -- nájdem si niečo pod zub sám.

Spomenul si, že mamička chystala zásoby, a preto ich začal hľadať. –Kde len môžu byť? -- premýšľal Miško. Ňúral, ňúral a vtom objavil hŕbu všakovakých dobrôt. S chuťou sa do nich pustil a celkom zabudol, že sa má s jedlom podeliť s rodičmi. On videl iba svoj hlad.

„Uf, ale som sa najedol!“ zafučal a vtom zbadal, že skoro nič z jedla nezostalo. „Čo ak sa teraz zobudia rodičia, čo budú jesť?“ Oni by mi určite všetko nepojedli a podelili by sa, zavzlykal Miško. „Čo mám teraz len robiť?“

Miško sa začal trápiť. Veľmi ho mrzelo, že zjedol viac, ako mal, a že nič nezostalo. Preto sa rozhodol, že pôjde do lesa a na jedlo niečo nájde.

Tu otvoril dvere domčeka a bác! Zosypalo sa na neho čosi biele a studené. – Že by to bol ten sneh? – premýšľal Miško. – Aký je hebký a hladký a chladí len trochu. Skákal a váľal sa po snehu, vyhadzoval sneh nad hlavu a ten sa mu lepil na kožúšok. Pri toľkom jašení zabudol, po čo sa vybral von . Nezbadal, že je ďaleko od domu a naokolo niet žiadnych zvieratiek. Naopak! Keď sa na malom kopčeku pošmykol a o chvíľu sa po snehu viezol, tak sa mu to zapáčilo, že vyhľadal ešte väčší kopec. Nezbadal, že pod ním je ešte väčší závej. Len sa spustil, hŕba snehu akoby otvorila svoju náruč a Miška pohltila.

Malý medveď videl iba tmu. Zľakol sa a metal sa sem a tam, ale zo záveja sa nevedel dostať. – Kto ma teraz zachráni , keď ocko s mamičkou ani nevedia, kde som. Prečo som sa len šmýkal, mal som predsa hľadať jedlo, – vzdychal Miško a zúfalo premýšľal, čo urobí. Ešte raz skúsil zaprieť labky do snehu a vymrštiť sa von. Vtom urobil kotrmelec a bol na vzduchu. Celý sa triasol, ale bol šťastný a zachránený. Pobral sa domov, ale zrazu sa mu zdal les celkom iný.

Les v zime nepoznal a cestu k rodičom nevedel nájsť. Miškovi bolo do plaču. Nevedel si pomôcť. Vtom ho ktosi poklopal po pleci. Ako sa len preľakol! Otočil sa a uvidel vlka Sivú labku. „Čože tak nariekaš, že ťa počuť široko ďaleko?“ Miško sivú labku poznal. Potešil sa, že vidí známu tvár, a hneď mu vyrozprával, čo zažil. Priznal, že nevie nájsť cestu domov a že sa veľmi bojí.

„Poď medvedík, máš pred sebou kus cesty , pretože vy bývate na opačnom konci lesa. V zime je tu tma oveľa rýchlejšie ako v lete, máme čo robiť, aby sme to stihli!“ Cestou rozprával Sivá labka Miškovi príbehy o zime. Medvedík ani nezbadal ako, a bol doma. Poďakoval vlkovi a potichu sa vkradol do domčeka. Opäť sa schúlil do klbka ako na začiatku zimy a zaspal.