O vtákovi Ohnivákovi a morskej panne – Božena Němcová

O vtákovi Ohnivákovi a morskej panne – Božena Němcová

V jednej dedine žili za dávnych čias manželia a tí nemali deti. Boli statoční, ale chudobní. No čo aj chudobní, predsa si želali, aby ich pánboh ob- daril dedičom. Ich prosba bola napokon vysly- šaná a žene sa po čase narodil zdravý synček. Muž šiel teda prosiť o kmotrovstvo, ale že bol chudobný, nikto mu za kmotra nechcel ísť. Bolo mu to ľúto a smutný sa vracal domov, keď tu neďaleko svojej chalupy stretne žobráka.

„Čože si taký smutný, sused?“ pýtal sa žobrák.

„Akože nemám byť smutný, narodil sa nám synček, a ja mu nemôžem zohnať kmotra,“ od- povedal otec.

„No, som iba žobrák, ale ak pristaneš, ja ti za kmotra pôjdem, lenže ti nemám čo dať, mám len tuhľa ten groš,“ povedal žobrák.

„Veď ja nič nepýtam, len mi poďte za kmotra.“

„Choď teda domov, ja ťa počkám pri kostole,“ odvetil žobrák.

Muž šiel domov a hneď sa žene pochválil, že už má kmotra. Vzali synka a išli s ním ku krstu, kde dostal meno Janko.

Starý žobrák, čo mu stál za kmotra, mu krstný groš zviazal do uzlíčka, potom chlapča požehnal a zmizol. Rodičia mu ten groš schovali a zaumienili si, že nech by na nich prišla akákoľvek bieda, že ho neminú. Lenže ako do chalúpky pribudol Janko, boli bo- žieho požehnania plné kúty a rodičom sa vodilo dobre. Janík rástol ako z vody, každým dňom sa z neho stával krajší šuhaj a rodičia sa v ňom videli. A hoci i Janko mal svojich rodičov rád, keď dorástol, predsa ho to lákalo z domu do sveta. Jedného dňa im pove- dal:

„Milí rodičia,“ „už ste sa ma dosť nachovali, som už dosť mocný a môžem sa o seba starať sám. Pustite ma, prosím vás, rád by som na skusy do sveta.“

Rodičia neradi počuli takú reč a začali ho prehovárať a nariekať.

„Ale neplačte a nebojte sa, milí rodičia, veď ja sa vám o rok, o dva zase vrátim a v starobe vás budem statočne opatrovať,“ tešil ich Janko.

Keď rodičia videli, že ináč nedá, privolili a pomaly ho chystali na cestu. Práve keď sa o synovi radia, ako ho čo najlepšie vychystať, tu sa odrazu pred dverami zjaví starý človek, drží za uzdu krásneho koníka a pýta sa: „Nekúpite koňa?“

„A za čo je ten kôň?“ spýtal sa otec.

„Za groš!“ odvetil starký.

„Janko, nože si ho kúp za ten svoj krstný groš,“ povedal otec a hneď Jankovi priniesol uložený peniaz.

Janko s radosťou dal starkému groš, ten mu odovzdal koňa a odišiel. Janko mal veľkú radosť z pekného koňa, ku ktorému tak znenazdajky prišiel. Keď si ho nakŕmil a osed- lal, rozlúčil sa s rodičmi, nasadol naňho a bez ďaľšieho otáľania sa vybral do sveta.

Keď už boli ďaleko od domova a šli po zelenej lúke, povie odrazu koník Jankovi:

„Daj dobrý pozor, čo sa odkryje, keď zakopnem.“ Jankovi bolo čudné, že kôň rozpráva, a už sa chcel ozvať, keď vtom kôň zakopol a na zemi akoby zažiaril ohník. Keď však Janko pozrel bližšie, videl, že to nie je ohník, ale zlaté pierko.

„Mám ho vziať?“ spýtal sa koníka.

„Je to pero z krídla vtáka Ohniváka. Vezmi ho a dobre schovaj! Najprv ti na zlé, po- tom na dobré poslúži,“ povedal koník.

Janko pierko zdvihol, zabalil do bielej šatky a schoval do záhrenia. Šli ďalej, až prišli ku kráľovskému mestu. Keď išli okolo kráľovského zámku, díval sa kráľ práve z okna. Uvidel švárneho šuhaja na koni, zavolal naňho a spýtal sa ho, kam ide.

„Do sveta, skúsiť šťastie“ odvetil Janko.

„A nechcel by si slúžiť u mňa?“ opýtal sa kráľ, ktorému sa šuhaj zapáčil.

„Prečo nie, ak ma vezmete, ale svojho koňa si vezmem so sebou, bez neho by som nešiel.“

„Nedbám, keď tak chceš, nechaj si ho,“ povedal kráľ.

Janko teda vošiel do zámku, nastúpil kráľovskú službu a dostal na starosť šesť krás- nych koní, na ktorých jazdieval kráľ. Svojho koníka postavil v stajni do kúta a vedľa neho spával. Odkedy sa o kone staral Janko, stávali sa deň čo deň krajšími – srsť ako aksamit, hriva im splývala z hlavy ako zlaté vlnky a z očí im priam sršal oheň. Kráľovi sa to páčilo a Janka chválil.

Čeľaď sa ale čudovala, čo sa to s tými koňmi deje, že vyzerajú tak dobre odkedy sa o ne stará Janko, veď predsa majú rovnaký obrok. To že nemôže byť s dobrým. Zvlášť jeden sluha spomedzi čeľade Janka nenávidel a kráľovu priazeň mu neprial. Ten si zau- mienil, že musí vysliediť, čo s tými koňmi robí. Jedného večera sa vkradol do stajne, v kúte sa schoval za kopu sena a čakal na Janka. Keď sa už celkom zotmelo, vošiel Janko bez lampáša do koniarne, a keď zastrčil závoru, vyňal zo záhrenia bielu šatku, v ktorej mal zabalené zlaté pero vtáka Ohniváka. Položil ju na okno, rozbalil, a v tom okamihu sa z nej po celej stajni rozliala žiara. Janko sňal čiapku, povesil ju na klinec, vyzliekol kabanicu a dal sa kone jedného po druhom čistiť a česať a veselo si pritom spieval. Keď bol s prácou hotový, zabalil zase zlaté pero do šatky a ľahol si na seno vedľa svoj- ho koníka.

Na svitaní sa podlý sluha vykradol spoza kopy sena a videl, že Janko tvrdo spí. Vzal šatku s perom a ticho odišiel. Keď nastal biely deň, náhlil sa sluha ku kráľovi, odovzdal mu zlaté pero a vyrozprával všetko, ako a kde k nemu prišiel. Kráľ ho vypočul a potom poslal po Janka. Pero sa kráľovi páčilo a pomyslel si, že keď jedno pero tak žiari a je také krásne, čo potom celý vták. Keď sa Janko dostavil pred neho, kráľ naňho ostro pozrel a hnevivým hlasom povedal:

„Ako si sa predo mnou opovážil skrývať zlaté pero z vtáka Ohniváka, za to si zaslúžiš smrť!“

„Ach, odpusťte vaša milosť, pán kráľ, ani som sa nenazdal, že by sa vám jedno pierko tak zapáčilo,“ omlúval sa Janko.

„Odpustím ti, ale musíš mi priniesť vtáka Ohniváka. Ak nie, budeš o hlavu kratší!“ S tými slovami sa kráľ od neho odvrátil a Janko sa s plačom vrátil do stajne.

„Čo plačeš, Janko, čo ti je?“ pýtal sa ho koník.

„Ale, akože nemám plakať a nariekať, milý koník, keď mi kráľ rozkázal, aby som mu priniesol vtáka Ohniváka, a keď ho neprinesiem, budem o hlavu kratší. Beda mi, kde ho ja nájdem!“

„Spomeň si, čo som ti vravel, že ti to zlaté pero najprv na zlé, potom na dobré bude. Len neplač, veď ja ti budem na dobrej pomoci. Ale najprv si od kráľa pýtaj za vrecko zlatej pšenice a hodvábnu sieť. Potom naber jedla, nasadni na mňa a vydáme sa na ces- tu.“

Janko sa vrátil ku kráľovi a požiadal, aby mu dali za vrecko zlatej pšenice a hodvábnu sieť. Kráľ nariadil, aby mu hneď dali všetko, čo žiada. Keď mal Janko všetko priprave- né, vyložil to na koňa, sám naň vysadol, a vo chvíli boli z brány.

Šli a šli mnoho dní, až došli za vysoké hory, za široké doliny, až ku Zlatému vrchu. Tu koník zastal a Jankovi povedal: „Vezmi sieť a zlatú pšenicu a vyjdi na vrch. Hore je studnička, ku ktorej sa každú noc zlietajú vtáky Ohniváky napiť. Okolo tej studničky nasyp zlatej pšenice, a keď vtáky priletia a budú ju zobať, vtedy musíš jedného rýchlo lapiť. Keď ho budeš mať, hoď naňho sieť a privolaj ma.“

Ako koník kázal, tak Janko urobil. Vzal pšenicu a sieť a šiel na Zlatý vrch. Podvečer bol hore. Navrchu bola studnička a v nej voda čistá ako krišťáľ. Janko okolo nej rozsy- pal pšenicu a potom si ľahol na zem a číhal. Keď bolo k polnoci, osvietil sa náhle celý vrch, akoby nad ním vyšlo slnko – to prilietali vtáky Ohniváky. Ako blesk sa zniesli dolu k studničke, a keď videli okolo nej rozsypanú zlatú pšenicu, začali hltavo zobať a naťahovať sa o zrnká. Janko obdivoval krásne vtáky a sotva dýchal, aby ich nevyplašil, keď sa však jeden, najkrajší zo všetkých, k nemu priblížil, bleskurýchlo ho lapil za no- hu, prehodil cez neho sieť a na plné hrdlo zavolal na koníka, ktorý stál zaraz pri ňom. Janko sa naň s vtákom v sieti vyšvihol a vo chvíli boli preč. Mali šťastie, lebo vtáky Ohniváky už na Janka dorážali a boli by ho iste krídlami utĺkli a zobákmi mu rozďobali telo, keby ho koník včas neodniesol.

Keď sa Janko s vtákom vrátil do zámku, kráľova radosť bola nevýslovná. Bohato Janka obdaroval, vtáka Ohniváka dal do najkrajšej komnaty na zlaté bidielko a kŕmil ho zlatou pšenicou.

Od chvíle, čo sa Janko vrátil, rozmýšľal ten zlomyseľný sluha len nad tým, ako by sa Janka zbavil. Janko si ho ale nevšímal a ako prv si hľadel len svojich koní.

Jedného dňa sa kráľ prechádzal po sieni, kde na bidielku sedel vták Ohnivák. Náhle zastal a povedal sluhovi, Jankovmu neprajníkovi, ktorý tam mal nejakú prácu:

„Väčšej vzácnosti ako tento vták, vari ani na svete niet!“

„Ale je, vaša kráľovská milosť,“ ozval sa sluha, rád, že sa mu naskytla príležitosť Jan- kovi uškodiť.

„Čože? A čo?“ pýtal sa hneď kráľ.

„Ako nám Janko rozprával, býva na Čiernom mori čarokrásna panna, ktorej sa v kráse na svete žiadna nevyrovná!“

Kráľ sa pozastavil nad tou rečou a po krásnej panne zatúžil.

„Zatiaľ,“ pokračoval sluha, „sa k nej nikto nevedel dostať, ale Janko sa chválil, že on by to dokázal!“

„Dobre teda, nože ho zavolaj!“ prikázal kráľ.

Zradný sluha hned bežal po Janka a už sa tešil, že sa ho navždy zbaví.

„Prečo si mi nepovedal o morskej panne? Teraz choď a morskú pannu mi priveď, lebo ak nie, budeš o hlavu kratší!“

Janko sa chcel vyhovoriť, že o morskej panne nič nevie, ale kráľ ho nepustil k slovu a prikázal, aby sa ihneď chystal na cestu a vyhnal ho z komnaty. Janko s plačom vošiel do stajne.

„Čože plačeš, Janko?“ pýtal sa koník.

„Ach koníček môj milý, akože by som neplakal, keď ma kráľ posiela po morskú pan- nu, a keď mu ju neprivediem, budem o hlavu kratší!“ nariekal Janko.

„Len neplač, bude to ťažké, ale neboj sa, budem ti na dobrej pomoci. Najskôr si však od kráľa pýtaj biely, zlatom pretkávaný šiator, zlatý stolík a naň všelijaké drahocenné veci zo zlata a striebra. A vezmi aj fujarku. Keď to budeš mať, naber jedla a vydáme sa na cestu.“

Janko šiel ku kráľovi a požiadal o stan, stolík, tovar a zásobu jedla, ako mu poradil koník, a kráľ rozkázal, aby mu hneď dali všetko, čo žiada.

Keď všetko mal, naložil veci na koňa, sám nasadol a bez meškania sa vydali na cestu. Šli cez hory i doly, cez šíre pustiny, šli mnoho dní, až došli k moru.

„A sme tu, toto je Čierne more,“ povedal koník, keď zastali neďaleko morského bre- hu, „teraz zosadni a počúvaj, čo ti poviem. Na brehu mora najpv postav šiator, do šiatra postav zlatý stolík a naň vylož všetky drahocenné veci, čo máš so sebou. Potom sa po- saď pred šiator a čakaj. Každý deň napoludnie sa morská panna, dcéra morského kráľa, preváža po mori v zlatom člnku. Keď ju uvidíš, začni vyhrávať na fujarku, aby ťa poču- la. Keď ťa začuje, pripláva aj s družkami ku brehu a bude sa ťa pýtať, kto a odkiaľ si. Povedz, že si kupec a v šiatri máš drahocenné veci, aby sa išla pozrieť. Keď si bude veci prezerať, nemeškaj, chyť ju za ruku a zavolaj ma!“

Nato koník poodišiel a Janko šiel na morský breh. Tam postavil biely, zlatom pretká- vaný stan, do stanu postavil zlatý stolík a naň rozložil všelijaké drahocenné a krásne šperky. Potom vzal fujarku, sadol si pred stan a nespúšťal oči z mora. Tu napoludnie uvidel ďaleko na mori sa čosi lesknúť, akoby po vode plávala zlatá kačka. Nebola to však kačka, lež zlatá loďka a v nej sedela morská panna so svojimi družkami, ktoré veslovali striebornými veslami. Keď Janko videl, že je to morská panna, začal utešene hrať na fujarku. Morská panna začula jeho pieseň, chcela vedieť, kto to tak prekrásne hrá a obrátila loďku k brehu. Tam pred zlatoskvúcim stanom uvidela sedieť Janka. Keď pristála, Janko k nej pristúpil, pekne sa jej uklonil a na jej otázku, odkiaľ a kto je, od- povedal:

„Som kupec z ďalekej krajiny, krásna panna. Ak chceš, zájdi dnu do šiatra a prezri si môj tovar. Mám pekné a drahocenné veci, azda sa ti voľačo zapáči,“ ponúkal Janko ľú- bivými slovami morskú pannu.

Nedala sa dlho prosiť a so svojim sprievodom vošla do stanu. Obstúpili zlatý stolík a oči všetkých sa dychtivo kochali krásnymi šperkami. Janko ich nechal pozerať a čakal na vhodnú príležitosť. Keď sa morská panna k nemu obrátila a spýtala, čo by žiadal za všetok tovar, chytil ju za ruku a miesto odpovede zavolal na koníka. Keď ho v okamihu videl stáť pri sebe, ako strela sa naň s pannou vyšvihol a uháňal preč. Kým sa jej družky spamätali a dovolali morského kráľa, bol už Janko s jeho dcérou za horami.

V zámku zavládol prenáramný úžas, keď sa Janko vrátil a priviedol so sebou pannu nevídanej krásy. Kráľ jej od radosti nevedel nájsť miesta a bohato Janka obdaroval, že mu priviezol takú krásnu nevestu. Janka však málo tešila kráľova priazeň a dary, on by bol oveľa radšej chcel morskú pannu, než všetko kráľovo bohatstvo. No ani morská panna, odkedy vkročila do zámku, nebola šťastná, neusmiala sa, ba ani nechcela hovo- riť a len smutne chodila po zámku. Kráľa jej smútok nesmierne rmútil a už nevedel, čo si počať, aby sa jej zavďačil, lebo hoci bol starý, vášnivo sa do krásnej panny zaľúbil. Nemohol bez nej byť ani chvíľu a stále len na ňu naliehal, aby sa vzali. Raz, keď sa jej zase pýtal, kedy budú strojiť svadbu, povedala:

„My sa spolu sobášiť nemôžeme, lebo ja som mladá a ty starý!“

„Nuž pravda, ale čo aj starý, predsa ťa budem vedieť ľúbiť ako mládenec!“ odpovedal kráľ, urazený jej slovami.

Morská panna ale pokrútila hlavou a odvetila: „Moje líce ružami prekvitá, tvoja hlava snehom zapadá, to k sebe nejde, ja ťa ako starca ľúbiť nemôžem!“

„Ach, beda mi, čo robiť, veď sa nemôžem urobiť mladým!“

„Keby si mal živú a mŕtvu vodu, mohol by si sa urobiť mladým,“ odpovedala morská panna.

Kráľ zaraz zavolal sluhu a kázal mu sa pýtať po živej a mŕtvej vode. Sluha, Jankov nepriateľ, šiel, ale hneď sa vrátil so zprávou, že živá ani mŕtva voda sa nikde nedá zo- hnať. Kráľ sa zarmútil, ale sluha ho potešil radou, aby po ňu poslal Janka. Kráľ si dal hneď Janka zavolať, a keď sa dostavil, kázal mu priniesť živej a mŕtvej vody – „a ak tej vody do tretieho dňa neprinesieš, dám ťa na kusy rozsekať!“

Neborák Janko, čo mohol povedať, smutný a s nárekom išiel do stajne.

„Ale Janko, čo zase nariekaš, čože ti je?“ spýtal sa ho koník.

„Ach, koník môj milý, akože nemám nariekať, keď ma kráľ posiela po živú a mŕtvu vodu. Keď mu ju nedonesiem, dá ma vraj na kusy rozsekať.“

„Nič sa ty neboj, veď ja ti budem na dobrej pomoci. Len si najprv od kráľa pýtaj dve malé nádobky na vodu, ale také ľahké, aby ich uniesol vtáčik. Keď ti ich kráľ dá, naber jedla a vydáme sa na cestu.“

Potešený sa Janko vrátil ku kráľovi a požiadal o dve nádobky, ale také ľahké, aby ich unieslo vtáča. Kráľ hneď kázal zhotoviť nádobky z mechúrov a dať ich Jankovi. Keď mal nádobky i jedlo, vysadol na koníka a ten s ním uháňal ako vietor, až došli k hlboké- mu lesu. Tam koník zastal, kázal Jankovi zosadnúť a povedal:

„Ty sa skry za tento buk a ja si ľahnem na zem a urobím sa mŕtvym. O chvíľu priletia vrany a budú ma chcieť trhať. Tamto hore na strome vidím párik s jedným mladým. Keď si na mňa sadnú, daj pozor, aby si chytil to mladé. Staré sa zľaknú, budú ťa prosiť, aby si ho pustil, ale ty ho nepúšťaj, len povedz, že ho zmárniš, ak ti nedonesú živej a mŕtvej vody. Potom im daj nádobky, ale vráňa si podrž!“

Janko sa skryl za buk a kôň sa natiahol na zem ako zdochnutý. Po chvíli zleteli vrany dolu a sadli na koňa, lebo ho mali za mršinu. Tu sa Janko prikradol spoza buka a mladé vráňa šťastne chytil pod čiapku.

„Ach, dobrý človek, nezabíjaj naše mladé, chceme sa ti všetkým dobrým odslúžiť!“ prosila stará vrana.

„Len vtedy pustím vaše mláďa, keď mi donesiete živej a mŕtvej vody!“

„Donesieme, donesieme!“ volali staré jedným hlasom.

Janko im dal po nádobke, vrany sa vzali na krídla a v okamihu Jankovi zmizli z očí. Keď vrany odleteli, koník vstal. Janko vráňa pevne držal a túžobne očakával návrat starých. Minul deň, minula i noc, a na druhý deň zrána prilietajú od východu dve vrany, rovno pod buk k Jankovi, každá s nádobkou v zobáku. Janko vzal nádobky, ale na radu koníka, kým im vráňa pustil, roztrhol ho a pokropil mŕtvou a živou vodou. Vráňa zatre- palo krídlami a živé a zdravé s rodičmi odletelo. Keď sa Janko presvedčil, že ho neokla- mali, vysadol na koňa a ten s ním ako vietor uháňal domov.

Prišli práve v určený čas. Janko zaviedol koníka do stajne a pohladil po šiji, ako robie- val vždy, z vďaky za jeho vernosť, a potom šiel ku kráľovi, ktorý ho už túžobne očaká- val. Janko dal nádobky s vodami kráľovi a kráľ ich dal morskej panne. Tá vzala nádob- ky do jednej ruky, druhou sňala zo steny meč a podala ho Jankovi so slovami:

„Nuž kráľ môj, pokľakni a Janko ti zotne hlavu. Ja ťa potom pokropím touto vodou a ty budeš mladý a krásny!“

No kráľ sa tých slov zľakol a nechcel na to pristať. Vtedy panna riekla:

„Aby si sa presvedčil, nech teda pokľakne Janko a ty zotni hlavu jemu!“

Na to kráľ pristal. Janko bez bázne pokľakol a kráľ mu zoťal hlavu. Morská panna vzala hlavu, najprv ju pokropila mŕtvou vodou, nasadila na krk, potom ju pokropila ži- vou vodou – a Janko vyskočil krajší, než predtým, len okolo hrdla mu zostal zlatý pásik. Keď to kráľ videl, spadol z neho všetok strach, pokľakol a sám Jankovi podal meč, aby mu zoťal hlavu. Janko sa zdráhal, ale keď mu kázala i panna, vzal meč a kráľovi zoťal hlavu. Princezná mu podala mŕtvu vodu, aby ho pokropil a nasadil mu hlavu, živú vodu mu však nedala, a tak kráľ zostal mŕtvy. Morská panna hneď zvolala všetko dvoran- stvo, a keď sa všetci zbehli, ukázala na Janka a povedala:

„Toto je môj ženích a váš nový kráľ!“

Všetci jasali a tešili sa, že majú krásneho mladého kráľa a kráľovnú! Len zradný sluha nie, a keď videl, že sa Janko stal kráľom, viac sa už v zámku nezdržal.

Jankova prvá cesta ako kráľa bola ku koníkovi, lenže koníka nikde nebolo – zmizol. Mal však za ženu krásnu morskú pannu a priviedol si i svojich rodičov, a tak mu k úpl- nému šťastiu nič viac nechýbalo.