O troch zakliatych kniežatách – Božena Němcová

O troch zakliatych kniežatách – Božena Němcová

Kedysi dávno žil jeden bohatý, no veľmi ľahko- vážny zeman. Mal ženu a tri dcéry, krásne, milé a súce na vydaj, lenže jeho najmilšou prácou v piatok i sviatok bolo hrať v kocky, hodovať a lo- viť. Keď tak premárnil celé svoje imanie, pria- telia ho opustili a on sa odsťahoval z mesta na starý zámok, kde žil veľmi skromne len so svo- jou rodinou. Jedinou zábavou mu zostal lov.

Keď zas raz poľoval, túlal sa po hore a dlho ne- mohol nič uloviť, až tu mu cez cestu prebehne zajac. Rýchlo namieri, strelí a zajac padne. Keď už poňho beží, vyrúti sa s hrozným revom spoza stromu ozrutné medvedisko, zdvihne sa na zad- né laby a prednými doráža na zemana.

„Ako si sa opovážil zabiť mi poddaného? Za to ťa teraz zožeriem, alebo mi dáš za ženu svoju

najstaršiu dcéru!“ mrmľal medveď, položil zemanovi laby na plecia a vyceril naňho zubiská.

Čo mal robiť, ak nechcel byť roztrhaný, chtiac-nechtiac musel sľúbiť, že mu ju dá.

„O sedem týždňov si po ňu prídem,“ zmrmľal medveď a za praskotu lámaného krovia zmizol. Keď bol medveď preč, strachom stuhnutá krv v zemanových žilách sa znova rozprúdila, no pri pomyslení na sľub a na dcéru sa mu oči zaliali slzami. Smutný šiel domov, a ešte smutnejší vošiel do izby. A keď sa ho najstaršia dcéra pýtala, ako sa mu vodilo a brala mu zajaca z rúk, nemohol sa zdržať plaču. Žena a dcéry hneď boli okolo neho a vyzvedali, prečo je smutný, a aby povedal, čo sa mu stalo. Nedokázal sa im dlh- šie brániť a začal rozprávať, čo sa mu prihodilo:

„Nešťastná bola hodina tvojho narodenia a môjho ešte nešťastnejšia, lebo som ťa vy- dal medveďovi a o sedem týždňov si po teba príde!“ riekol nakoniec.

Matka s dcérami začali plakať a nariekať, len najstaršia dcéra otcovi povedala:

„Nermúťte sa, otec, za váš život dám rada svoje šťastie, keď už je tak súdené!“ Pri myšlienke na medveďa jej však nebolo voľno okolo srdca, len to nechcela otcovi robiť ešte ťažšie.

S bolesťou čakali siedmy týždeň a otec stále premýšľal, ako by dcéru predsa len rato- val. Zozval teda okolných susedov a kdekoho známeho, aby na ten deň k nemu prišli na svadbu. Neodmietol mu nikto a v určený deň sa do zámku zišlo množstvo hostí, me- dzi nimi mnoho smelých junákov, všetci ozbrojení, lebo ich starý zeman o to požiadal. Keď sa zišli, zveril sa im so svojou galibou a žiadal ich o pomoc proti medveďovi. Všetci mu mileradi pomoc prisľúbili a každý sa hotoval krásnu pannu medvedej ohavy zbaviť. Ženích však nechodil. Slnko sa už prevalilo cez poludnie, ale ženícha nikde. Vtom zďaleka zaznie tichá, krásna hudba, akoby vyhrávala pod zemou, každým okami- hom znie hlasnejšie a krajšie a nesie sa z bližšia. O chvíľu zaduní zem pod dupotom konských kopýt a z lesa vychádza dlhý rad pozlátených kočov jagajúcich sa v slnku.

Idú priamo do zámku a zastavia na nádvorí. Šest bujných paríp hrabe zem pred najkraj- ším kočom, z neho vyskočí mladý knieža krásny ako ruža, zlatom a drahým kamením sa jagá ako lúka kvetov pred kosbou. Nato z kočov vyskákala celá družina a kráčala za ním do zámku. Oči všetkých utkveli na novoprišlých hosťoch, hlavne však na kniežati, ktorému medzi prítomnými nebolo páru. Klaňali sa mu, vítali ho, a on pekne ďakujúc na všechny strany, uberá sa k starému zemanovi a bez okolkov prosí, aby mu dal za že- nu najstaršiu dcéru.

„Zo srdca rád by som vám ju dal, krásne knieža, ale sľúbil som ju už jednému medve-

ďovi, ktorého práve čakáme,“ omlúval sa starý zeman.

„Eh, čo tam po medveďovi,“ usmial sa knieža, „medveď nech si má medvedicu a krásnu pannu dajte mladému šuhajovi, čo ju bude vedieť ľúbiť.“

Starý zeman sa rád dal prehovoriť a súhlasil, ak sa to bude páčiť aj dcére. Nebola pro- ti, lebo sa jej veru malo čo páčiť. Takto sa z medvedej svadby stala svadba kniežacia! Knieža dal hneď z koča zložiť truhlicu zlata, ktorú starému zemanovi priviezol ako dar. Potom bol sobáš a hneď po sobáši veselie.

Bolaže to veselá svadba! Hrala krásna muzika, panstvo spievalo, veselilo sa, akoby ani nemal svitnúť ďaľší deň. Svadba to bola veselá, zato krátka. Po niekoľkých hodi- nách kázal knieža zapriahať, so všetkými sa pekne rozlúčil, svoju mladú ženu vysadil k sebe do najkrajšieho koča, a už z brány k lesu hrmel dlhý rad kočov, až od zeme iskry lietali. Starý zeman so strachom čakal na medveďa, no ten neprišiel.

Zeman mal zase peňazí dosť a začal staré živobytie – poriadal hostiny, hral v kocky, lovil, jazdil a priatelia ho zase mali radi a boli by ho na rukách nosili, lenže peniaze sa rýchlo míňali. Darmo ho opatrná žena napomínala, nedal pokoj, kým neboli všetky pe- niaze fuč. Ako prv, zase ho priatelia opustili a zostal s rodinou sám.

Raz vzal zase pušku a podľa zvyku šiel do hory. Zveri nikde nebolo, len vysoko v po- vetrí krúžil jastrab. Zeman naň namieril, strelil, a už jastrab padá z výšky dolu. Len čo však dopadol na zem, lesom to zahučalo, akoby ním lomcovala víchrica, a s fičaním víchra zakrúžil zemanovi nad hlavou velikánsky orol.

„Ako si sa opovážil zastreliť mi poddaného?“ zvolal orol. „Za to ťa roztrhám, alebo mi dáš za ženu svoju prostrednú dcéru. Vyber si!“

Nebolo z čoho vyberať, lebo orlí zobák nad ním sekal ako veľké kováčske kliešte, a pazúry div že ho nechňapli. Sľúbil teda orlovi za ženu svoju prostrednú dcéru.

„O sedem týždňov si po ňu prídem!“ zavolal orol a so šumom víchra sa vzniesol vyso- ko do povetria a zmizol kdesi za horami.

Smutný, zarmútený vracal sa zeman domov a robil si veľké vyčitky, že takto zapredal dcéru. Nuž ale, stalo sa a už sa nemohlo odstať. Rodina hneď spozorovala, že sa otcovi čosi nemilé prihodilo, ale keď naňho dotierali otázkami, dlho im to nechcel povedať, až mu napokon srdce pretieklo a všetko vyjavil. Matka nariekala, len prostredná dcéra rodičov chlácholila:

„Ach, rodičia moji, netrápte sa preto, veď ja rada pôjdem za orla, kráľa vtákov, keď už mi je tak súdené. Dúfam, že mi i tam bude dobre.“

Keď nebolo ináč, utešovali sa rodičia aspoň tým, že si dcéra nezúfa, ale zármutku sa predsa len zbaviť nemohli. O sedem týždňov mala byť svadba a starý zeman so ženou dali, čo ešte mali doma najlepšie, aby vystrojili poriadne veselie. Starý zeman sa tiež

nazdal, že až orol príde, dostatok chlapov so strelnou zbraňou ho ľahko odpraví a ne- vestu mu nevydá.

Nadišiel posledný deň siedmeho týždňa a všetko už čakalo, mladí junáci mali pušky nabité, aby orla privítali, nevesta, hoci statočná, predsa len bola smutná – ale orla nik- de! Keď slnko ukazovalo na poludnie, odkiaľsi zďaleka sa ozvala príjemná hudba, a čím bližšie sa niesla, tým znela krajšie a ľúbeznejšie. Hostia zmĺkli, počúvali a čakali. Odrazu zaduní zem pod kopytami koní a z lesa vychádza rad pozlátených kočov a čo by narátal do päť, už sú na nádvorí. Prvý koč bol najkrajší a v ňom sedel mladý knieža jagajúci sa zlatom a drahými kameňmi ako nebo hviezdami. Keď zastali, prvý zoskočil z koča a za ním celá jeho družina. Hoci i ostatní boli skvostne oblečení, predsa každý obdivoval len krásu a bohatý odev kniežaťa. Knieža šiel rovno k starému zemanovi, uklonil sa a bez všetkých okolkov žiadal, aby mu dal za ženu prostrednú dcéru.

„Bolo by mojím najväčším šťastím, keby som mohol splniť vašu žiadosť a vás, krás- ne knieža, nazvať synom, ale dcéru som už sľúbil za ženu orlovi a práve si má po ňu prísť.“

„Eh, nerobte si starosti. Orol nech si vezme orlicu a dievčinu dajte šuhajovi, čo ju bu- de vedieť ľúbiť,“ odpovedal knieža so smiechom.

Čo mal zeman povedať? Privolil, ak to dcére nebude proti vôli. Isté je, že dcére bolo krásne knieža milšie než orol, bárs bol i kráľom vtáctva. Keď mal súhlas otca i dcéry, poručil knieža zložiť dve debne zlata a striebra, čo priniesol otcovi ako dar. Potom bol sobáš a hned i veselie. Nikto by sa nenazdal, že to dopadne takto – miesto potýčky s divým orlom, veselá zábava a ples. No onedlho už mladý zať kázal priahať, pekne sa so všetkými rozlúčil, svoju mladú pani vysadil k sebe do koča, a už leteli von bránou k lesu, nechávajúc za sebou hustý kúdol prachu. Hostia sa dlho dívali za odišlými a matka si i trochu poplakala. Ale čože, veď sa nedostala orlovi, ale krásnemu kniežaťu, a keby orol prišiel, mohli ho vyplatiť. Orla však čakali márne, neprišiel.

Zase bol zeman bohatý, zase mal dosť priateľov, a s peniazmi sa vrátili staré vášne. Lež vyčerpá sa i hlboká studňa, a tak sa minulo i zemanovo bohatstvo, až zostalo len toľko, čo stačilo na skromné živobytie so ženou, dcérou a čeľaďou na starom zámku. Už nechodil za zverou, ani s puškou na vtáky, ale chodil loviť ryby – to bola nevinná zábavka. Jedného dňa mal zase chuť si vyjsť na ryby, nuž vzal udicu a šiel. Cestou vše- možne premýšľal o svojom živobytí a zaveril sa, že keby zas niekedy mal získať bohat- stvo, že ho už nepremárni. Šiel hustým lesom, a keď z neho vyšiel, ocitol sa v doline, do ktorej sa zo všetkých strán príkro zvažovali vrchy a stráne. Uprostred bolo zelenka- vé jazero, pri ktorom ešte nikdy nebol. Sotva k nemu prišiel, hneď hodil do vody udicu a tešil sa na bohatý úlovok, a vskutku, len čo sa muška udice ponorila do vody, už prilá- kala hladnú rybu, ktorá po krátkom oťukávaní sama zasekla. A po nej druhá, tretia a ďaľšie. Zeman mal radosť, že sa mu lov darí, no jeho radosť netrvala dlho! Naraz sa jazero odo dna vzbúrilo, s hukotom dovysoka vzdúvalo vlny, v ktorých sa metal ozrut- ný rybí chvost. Vlny sa hnali k brehu a z prívalu sa vyvalilo na breh nevídane veľké rybisko. V jeho roztvorenej papuli sa mohol pohodlne obrátiť voz.

„Ako si sa opovážil kántriť mi poddaných?“ zahuhlala ryba, “za to ťa zaraz zožeriem, alebo mi dáš za ženu svoju najmladšiu dcéru. Vyber si!“

Ťažká voľba pre neboráka zemana, keď pred sebou videl otvorenú rybiu papuľu! Ochromený strachom nevedel inej rady ako si spasiť život, než dcéru rybe slúbiť, čo aj urobil.

„O sedem týždňov si po ňu prídem!“ zahuhlala ryba, s hlasným pleskom zavrela papu- ľu a hodila sa do vody, až vysoké vlny zaliali breh. Potom sa rýchlo ponorila na dno a zaryla do piesku, až sa jazero zmútilo. Zeman ju viac nevidel. Ako čistú vodu jazera, tak ozrutná ryba skalila i radosť v zemanovej duši. Smutný, užialený išiel domov. Jedi- né svoje potešenie, najmladšiu, najmilšiu dcérku, mal tak nemilobohu stratiť! Domov sa privliekol ako nočný mrak. Žena s dcérou hneď okolo neho, čože je smutný, čo sa mu stalo, no on dlho nedokázal povedať, čo ho súži. Lež nedalo sa nič robiť, naostatok to predsa len musel vyjaviť.

„Už som dve dcéry akoby utratil,“ vravel s plačom, „lebo pánbohvie, kde a ako sú, keď som o nich ešte žiadneho chýru nepočul. Nuž ale aspoň to viem, že som ich oddal do rúk ľuďom, no teba, dieťa moje, som sľúbil, lebo som musel, za ženu ohavnej rybe! Ach, ja nešťastný otec!“

Plakal ako dieťa a žena nariekala ešte viac. Aj dcéra bola smutná. Jej sestry sa aspoň vydali za pekné kniežatá, no ona mala ísť za potvoru. Bolo jej divne okolo srdca, keď si na to spomla, a jediná jej nádej bola, že možno tá ryba nepríde, ako neprišiel med- veď ani orol.

Zeman si na určený deň zase pozval svojich starých priateľov, čo sa nedali prosiť k hodom ani k bitke a zo starej známosti zemanovi sľúbili, že jeho dcéru budú chrániť a rybu zabijú. Keď svitol určený deň, schádzali sa hostia zo všetkých strán, mladí i starí, na obranu peknej panny. Už bolo poludnie, už bolo i po ňom, no ryby nikde! Tu však kdesi zďaleka zaznie pekná hudba, akoby vyhrávala pod zemou, a čím bližšie sa niesla, tým znela hlasnejšie a krajšie. O chvíľu zem zadunela pod dupotom konských kopýt a z lesa vychádzal dlhý rad pozlátených kočov, a rovno k zámku. Čo by narátal do päť, boli na nádvorí. Prvý koč bol najkrajší a sedel v ňom sám knieža, taký krásny a bohato odetý, že mu na svete nebolo páru. Zoskočil z koča a šiel priamo k zemanovi, jeho dru- žina za ním. Predstúpil pred neho, uklonil sa a začal ho pekne pýtať, či by mu nedal svoju najmladšiu dcéru.

„Nuž, krásne knieža, vskutku by som vám ju rád dal a tešil sa, že bude šťastná, ale už som ju sľúbil jednej ohavnej rybe, čo si má práve po ňu prísť,“ odpovedal zeman.

„Eh, čo tam po rybe, ryba nech má rybu a mne dajte vašu krásnu dcéru, nech si ju k srdcu priviniem a odvediem domov,“ odvetil knieža s milým úsmevom.

Zeman privolil, ak privolí aj dcéra. Ale kto by mohol ochotnejšie pristať než ona! Ta- ká skvelá výmena – za ohavnú rybu krásneho šuhaja! Keď súhlasila i dcéra, kázal že- ních zložiť tri truhlice zlata a striebra, ako dar otcovi. Hneď bol sobáš a po sobáši vese- lie, najveselšie zo všetkých. Hudba, čo si knieža priviezol, hrala melódie od výmyslu sveta, že sa aj starým pánom žilky rozihrali a div sa nevykrúcali medzi chasou! Keď ale boli v najlepšom, poručil mladý zať zapriahať, a o chvíľu sa so všetkými pekne roz- lúčil, nevestu posadil k sebe a koče s hrdými paripami leteli von bránou, len tak za nimi dunelo. A ryba – neprišla.

Priatelia opäť bohatého zemana sa nazdali, že bude s nimi zase hrať a loviť, skrátka viesť taký život, aký viedol predtým, lenže tentoraz sa dal zeman na pokánie. Zaumie- nil si peniaze šetriť, aby znova neupadol do biedy. A slovu dostál. Jediné, čo ich so že- nou trápilo, že nevedeli, kam sa podeli ich deti, a matka často žialila, že osamela ako tá lipa, keď jej osekajú halúzky. I vyslyšal pánboh jej želanie a obdaril ju na starosť sy- nom. Obaja za ten dar ďakovali nemenej, než za svoje prvé deti, a že ho radi videli, da- li mu meno Radovid. Chlapec rástol a stal sa z neho krásny, milý šuhaj. Otec ho naučil, čo sám vedel, i v zbroji ho cvičil, takže sa z neho stal statočný muž. Bol jedinou pote- chou svojich rodičov a tešili sa, že ich bude na starosť opatrovať.

Zeman všetkým služobníkom prísne zakázal, aby pred synom padla čo i najmenšia zmienka o dcérach, aby sa mladý Radovid ani nedozvedel, že kedy mal sestry. Ale mla- dý šuhaj videl, že jeho vrstovníci sestry majú a pýtal sa, prečo nie on. Rodičia mu to vyhovárali, že každý nemusí mať sestru a že ani on ju nemá. Lenže syn videl, že sú po- hnutí a že sa matke v očiach lesknú slzy, preto si to nedal vyhovoriť. Mával starú pes- túnku, čo mu nič nevedela odoprieť, obrátil sa teda na ňu a tak dlho sa zaliečal a prosil, kým mu nevyrozprávala všetko, čo a ako sa s jeho sestrami stalo, a že nikto nevie, kde sú. Keby tá dobrá duša tušila, čo z toho vzíde, bola by si radšej jazyk zauzlila. Len čo sa mladý šuhaj dozvedel pravdu, zaumienil si sestry hľadať.

Ani sa opísať nedá, ako sa jeho rodičia zľakli, keď im vyjavil svoj úmysel. Otec ho prosil, prehováral, matka plakala, no všetko darmo, jeho rozhodnutie bolo nezvratné, nedal sa obmäkčiť ani prosbami otca, ani matkinými slzami.

„Musím svoje sestry vidieť,“ vravel, „čo by priam na druhom svete boli. A okrem to- ho mi nezaškodí skúsiť vo svete šťastie. Ako bude, tak bude. Len mi, otec, dajte dobré- ho koňa a dobrú zbroj, čo mi do neba i pekla cestu preseká!“

Keď videli, že niet ani pomyslenia, aby sa syn dal odhovoriť, tak ho otec radšej hľadel zaopatriť všetkým potrebným. Dali mu na cestu peňazí, zbroj, dobrého koňa i služob- níctvo, aby sa mu cestou nič zlé nestalo. Keď mal všetko pohotove, rozlúčil sa so starý- mi rodičmi i pestúnkou a vydal sa na cestu do sveta. Šli priamo k lesu, odkiaľ a kam, ako mu povedal otec, kniežatá prichádzali a odchádzali. Cesta ich viedla ďalej a ďalej horami, dolinami, až sa dostali do hustých lesov zarastených tisícročnými stromami. Strom vedľa stromu, pod stromami husté krovie, každý krok si museli presekávať. Tá cesta by im ani tak nevadila, keby mali čo jesť, no jedlo sa minulo a ani stopy po ľud- skom obydlí. Nabádali teda služobníci pána, aby nepokračoval a nechceli ísť ďalej, že v lese zahynú, on ale na nich nedbal a len sekal ďalej. Pobiede prišli do hustého, tmavé- ho lesa, a tu kone, akoby ich k zemi prikoval, nechceli ísť ďalej ani o krok, no keď ich obrátili naspäť, veselo erdžali. Bola to hraničná čiara, cez ktorú nemohol prejsť iný, len zemanov syn Radovid. Keď to spozoroval, dal koňa služobníkom a povedal im:

„Priatelia moji, nie je vám súdené prekročiť túto čiaru. Vráťte sa domov k mojim rodi- čom, pozdravte ich, a že sa naspäť nevrátim, pokým si nevyhľadám sestry. Vezmite so sebou i môjho koňa, lebo mi ho tu v týchto horách netreba.“

Družina sa teda vrátila domov a on sa sám ďalej predieral hustým lesom a cestu si kliesnil šabľou. Už prešiel dva vrchy a dve doliny, už i tretiu, keď tu prišiel k veľkej skale. Bola v nej puklina, z ktorej vychádzali modravé obláčiky dymu. Puklina i dym mu ihneď padli do oka.

„Eh,“ myslí si, „čo by tam bývala i ježibaba, aj tak pôjdem dnu,“ a bez dlhého rozmýš- ľania sa vybral ku skale, a keď došiel až k pukline, odkiaľ vychádzal dym, videl, že je síce úzka, ale že sa ňou predsa prederie. Vliezol dnu a čím ďalej šiel, tým viac sa rozši- rovala, až napokon mohol ísť celkom voľne, len v nej bola tma ako v rohu. Kus ďalej však uvidel žiariť čosi ako ohník, a čím ďalej šiel, tým bolo jasnejšie, až sa náhle ocitol vo veľkej, ako izba vytesanej jaskyni. Uprostred horel oheň a jaskyňu osvetľoval. Pri ohni sedela pekná pani a hrala sa s dvoma medvieďatami. Keď pred sebou uvidela člo- veka, vyskočila a s údivom zvolala:

„Ach, kde si sa tu vzal, človeče boží? Veď tu ani vtáčka-letáčka nechyrovať, nieto eš- te človeka. Utekaj kade ľahšie, lebo ak môj muž príde domov, zaraz ťa rozdriape!“

„Nuž, kde by som sa tu vzal,“ odvetil Radovid, „hľadám si sestry, čo sa povydávali za tri kniežatá,“ a začal panej rozprávať, čo mu vravela pestúnka.

Pekná pani z jeho reči poznala, že to jej brat, lebo to bola najstaršia zemanova dcéra. Radostne ho privítala a hneď sa k nemu posadila a musel jej rozprávať o domove. Ale len čo natešený začal rozprávať, ozvalo sa pred jaskyňou hnevlivé mrmlanie medveďa, a tak na sestrinu prosbu rýchlo skočil pod koryto zastrčené v kúte. Ledva sa ukryl, už sa do jaskyne vrútil medveď, muž jeho krásnej sestry, zaňuchal po kútoch a zreval:

„Žena, tu človečina smrdí, ukáž ju, nech ju roztrhám!“

„Ach mužíček môj drahý, veď tu niet ani vtáčka-letáčka, kdežeby sa tu vzal človek! Len sa upokoj,“ chlácholila ho žena.

Ale medveď nič nedbal a len nepokojne behal po jaskyni a reval, až sa to ozývalo kdesi v tretej doline.

„Keď mi ho nechceš vydať, nuž si ho nájdem sám!“ a s tými slovami sa hnal ku kory- tu. Už ho aj obrátil, keď vtom udrela dvanásta hodina. Jaskyňa sa otriasla a premenila na nádherný, veľký zámok, medveď na krásne knieža a medvieďatá na pekných chlap- cov. S medveďou podobou prešla knieža i divosť a miesto rozdriapania, švagra radost- ne vítal a objímal, rád, že ho neroztrhal. Po srdečnom zvítaní sa dali do hovoru. Rado- vid rozprával o rodičoch, knieža s kňažnou o sebe.

„Ako si videl, milý švagor, som zakliaty na medveďa a rovnako sú zakliati i moji mladší bratia – prostredný na orla, najmladší na rybu. Naše zakliatie trvá dvanásť ho- dín a vtedy sa zmeníme na ohavné potvory, túlame sa krajom a svojou divokosťou mu- síme trápiť ľudí. Naša družina i všetko panstvo sa zmení vo zver, a kaštiele a dediny sa menia v pusté hory a skaly. Keď odbije dvanásta hodina, získavame späť ľudskú po- dobu a naše kraje znova ožijú. A tak je to každý boží deň! Viem, že sme zakliati kvôli našej sestre, ale ako by si nás mohol vyslobodiť, to veru neviem. Okolnosti nášho za- kliatia sú strašné, ale ak by si sa na to podujal, skús. Choď k môjmu mladšiemu brato- vi, možno ti ten bude vedieť niečo poradiť. Odo mňa si vezmi aspoň tento chĺpok z medvedej srsti, ktorý ti bude na dobrej pomoci. Keď budeš v nebezpečí, len ho pomrv medzi prstami, a hneď ti šesť medveďov príde na pomoc.“

S radosťou prijal Radovid chĺpok a dobre si ho ukryl. Chcel sa podujať na všetko, len ešte prosil švagra, aby mu ukázal cestu k bratovi, čo on milerád sľúbil. Keď si všetko povedali a milého hosťa štedro pohostili, zdupotalo pod oblokmi šesť krásnych paríp.

„No, koč ťa už čaká,“ povedal švagor, „a kone cestu poznajú. V zdraví už choď, lebo hodina môjho zakliatia sa blíži.“

Bolestne sa rozlúčili, lebo nevedeli, či sa ešte kedy uvidia. Radovid potom nasadol do koča a kone s ním ako vietor leteli cez hory, doly, len sa tak za nimi prášilo. Práve došli na hranice švagrovho panstva, keď udrela osudná hodina. V tej chvíli sa Radovid ocitol na zemi, miesto koní uvidel šesť myší utekať naspäť do lesa, a z koča zostala orechová škrupina. Stál tam v pustom lese pri potôčku sám ako prst. Za potokom uvidel sa do lesa tiahnuť chodník, pustil sa teda po ňom, nech by ho zaviedol kamkoľvek. Dlho šiel lesom, dolinami, cez pláne i vrchy a všetko jedlo, čo mal so sebou, sa už minulo, keď tu prišiel k jednému tak vysokému dubu, aký ešte jakživ nevidel. Jeho konáre sa rozkla- dali naširoko-ďaleko a medzi nimi stál navrchu domček. Ako ho Radovid zbadal, hneď si pomyslel, že to bude obydlie prostrednej sestry. Dlho čakal, či sa neukáže, aby mu pomohla nahor, ale nevyšla. Začal teda na plné hrdlo volať a búchať na dub, až sa po chvíli ukázala hore pekná ženská postava a pýtala sa, kto to tam dole volá a búcha.

„To som ja,“ volal Radovid, „tvoj brat, sestra moja drahá, pomôž mi dáko dostať sa hore!“

„Môj brat?“ čudovala sa pani, „ja som žiadneho brata nemala. Ale nech si ktokoľvek,

človeče boží, utekaj kade ľahšie, lebo keď môj muž príde domov, hneď ťa rozdriape!“

„Rozdriape, nerozdriape,“ povedal Radovid, „len mi pomôž hore, potom ti vyrozprá- vam, kto som a čo chcem!“

Dala sa uprosiť, spustila dolu lano a pomohla mu vyšplhať sa hore. Potom si spolu sadli na hromadu machu k malému orlíčaťu a Radovid začal rozprávať, kto je a čo chce. Sestra zaplakala radosťou a brata objímala, ale mala aj strach, aby ho neroztrhal orol, keď príde domov. Ledva sa spoznali a zvítali, zahučalo to v povetrí, akoby sa va- lila búrka – to už orol letel domov.

„Rýchlo sa, brat môj, ukry tuto do machu, hádam ťa dáko uchránim!“ prosila ho ses- tra.

Len čo sa ukryl, už sa orol vrútil do hniezda a volal:

„Žena, tu človečina smrdí, zaraz ju daj, nech ju roztrhám!“

„Ach, muž môj milený,“ chlácholila ho žena, „kde by sa tu vzala, veď tu ani vtáčka- letáčka nechyrovať, nieto ešte človeka!“

„Keď ho nechceš vydať, sám si ho nájdem!“ zvolal orol hnevlivo a začal prehadzovať mach. Už zadrapil i do hromady, kde čupel skrytý Radovid, keď tu udrela dvanásta.

V tom okamihu sa akoby zatriasla zem, chyžka na strome sa premenila na nádherný zámok, orol na krásne knieža, orlíča na utešené chlapča a všetko navôkol ožilo. Knieža bol rád, že si švagra neroztrhal a mohol sa s ním tešiť. Strojila sa hneď skvelá hostina a Radovid musel rozprávať o rodičoch a prečo prišiel.

„Svojich starých rodičov som zanechal zdravých a so žiaľom ich opustil, lebo som chcel spoznať aj sestry a švagrov! Nuž, najstaršiu sestru už poznám, i švagra medveďa. Ten mi rozprával, ako ste zakliati, a ja som si predsavzal vás zo zakliatia vyslobodiť. Pýtal som sa ho, ako to urobiť, no on mi poradiť nevedel, len ma poslal k tebe, drahý švagor, že ty mi azda budeš vedieť povedať viac.“

„Ach, milý švagrík,“ odpovedal knieža, „darmo sa namáhaš. Pochybujem, že by si nás mohol vyslobodiť, pretože naše zakliatie je ťažké. Ani ja ti v tom neporadím, ale keď si si už tak zaumienil, choď k môjmu najmladšiemu bratovi, ten ti naisto vyjaví celé tajomstvo.“

„Pôjdem, pôjdem, len mi ukáž cestu.“

„Dám ťa odviezť na hranice svojho panstva a potom choď cestou, čo sa ti ukáže. Po nej prídeš k jazeru. Tam pozorne pozeraj, a kde sa bude z vody dymiť, tam sa ponor. Vezmi si toto orlie pierko. Keď budeš v nebezpečí, len ho pomrv, a hneď ti na pomoc priletí šesť orlov.“

Radovid sa švagrovi pekne poďakoval, pierko schoval a o chvíľu pod oknami zdupo- talo šesť koní.

„No, švagrík môj milý,“ povedal knieža, „môj čas sa blíži. Koč máš pripravený, v zdraví choď, nech ťa nezastihne moja divokosť.“

Bolestne sa Radovid rozlúčil s milovanou sestrou a švagrom, ktorí ho vyprevadili až ku koču. Ako nasadol, vychytili sa kone do povetria a leteli cez hory a doly. Keď pri- šli na hranicu, minula určená hodina a Radovid, ako prvý raz, sa našiel sedieť na zemi. Kone sa premenili na vrabce a koč na slepačiu škrupinu. Keď pred sebou uvidel cestič- ku, spomenul si na švagrove slová a s chuťou sa po nej pustil. Šiel dlho a pojedol všet- ko, čo mal so sebou, pokým prišel do údolia a k zelenému jazeru. Z celej cesty bol vari najšťastnejší teraz, lebo len čo zastal pri jazere a rozhliadol sa po vode, z lesklej hladiny neďaleko brehu uvidel vychádzať modrý obláčik dymu a sem-tam sa rozptyľovať. Ani si neoddýchol a rovno tam skočil do vody. Šťastne padol dolu komínom na ohnisko, na ktorom jeho sestra práve rozkladala oheň. Nevediac, čo sa deje, odskočila preľaknu- tá do izby, ale brat vyskočil z ohniska, bežal k nej a radostne volal:

„Neboj sa, drahá sestra, to som ja, tvoj brat, prišiel som ťa navštíviť!“

Keď pred sebou videla stáť človeka, sestru strach prešiel, no počula ho nazvať ju ses- trou, hoci o bratovi nič nevedela, a preto povedala:

„Neklam ma sladkými rečami, lebo ja som žiadneho brata nemala, ale nech si ktokoľ- vek, človeče boží, povedz, kde si sa tu vzal a čo chceš.“

Tu Radovid všetko pekne sestre vyrozprával, kto je a prečo prišiel, a až potom mu sestra padla okolo krku a privinula ho k sebe. Radosť bola u oboch veľká, a ešte väč- šia, keď sa vrátil švagor, ktorý domov chodieval už ako človek. Žena mu do tretej izby bežala v ústrety a s nevýslovnou radosťou volala:

„Poď, muž môj drahý, vidíš, prišiel mi brat, ktorého som doma ešte nepoznala.“

„Keď je tebe bratom, mne je potom milým švagrom!“ vítal švagra knieža-ryba a hneď sa pýtal na rodičov.

„Starých rodičov som zanechal doma zdravých, ale veru neviem, ako sa teraz mávajú a či ešte žijú, lebo som z domu odišiel už dávno. Chcel som si hľadať sestry a švagrov, a teraz som už všetkých videl. Ale ešte sa ťa musím čosi spýtať. Švagor medveď i orol mi vraveli, že mi ty, milý švagrík, naisto povieš, ako by som vás mohol vyslobodiť zo zakliatia. Prosím ťa teda, povedz mi, prečo ste zakliati a ako by som vás mohol vyslo- bodiť, lebo sa nevrátim domov dovtedy, kým vás nevyslobodím, čo priam zahyniem.“

„Ťažkú a nebezpečnú úlohu si vzal na seba a neviem, či dačo dosiahneš,“ vravel šva- gor-ryba po dlhom premýšľaní, „ale keď si sa už na to dal, skús, možno sa ti to podarí. Počúvaj teda: mali sme krásnu sestru, ktorú chcel za ženu jeden čarodejník. Keďže však zaňho nechcela ísť a ani my sme mu ju nechceli dať, rozpajedil sa neslýchane, schytil sestru, odniesol ju preč a nás všeckých troch zaklial. V tomto zakliatí sa musíme trápiť dovtedy, kým buď ona neprivolí ísť zaňho, alebo kým nás niekto nevyslobodí.

Čarodejník aj s našou sestrou je v jednej jaskyni, ktorej vchod môže otvoriť len zlatý kľúč, čo visí na vysokom strome neďaleko nej. Lenže sňatie toho kľúča je spojené s veľkým nebezpečím. Od vchodu do jaskyne potom treba prejsť cez dvanásť komnát k trinástej, kde na lôžku spí čarodajník a vedľa neho v truhle leží naša sestra. Nad ním visí zlatá trúbka, na ktorú keď zatrúbiš, všetkých nás vyslobodíš. To všetko musíš vy- konať, no pritom i mnoho pretrpieť!“

„Trpieť som sa už naučil cestou a nebezpečenstva sa nebojím. Poručeno pánubohu, ja predsa len pôjdem, len mi ukáž cestu!“

„Nuž teda choď, cestu ti rád ukážem,“ povedal švagor.

Ešte si milého hosťa uhostili, ako najlepšie vedeli, potom sa bolestne rozlúčili a Rado- vid sa dal ďalej cestou, ktorú mu ukázal švagor. Dlho putoval a chodil po horách a doli- nách, až sa naostatok dostal k veľkému stromu, na ktorom visel zlatý kľúč a zďaleka sa blyšťal. Keď ho uvidel, potešil sa, že je u cieľa. Chvíľu si oddýchol a potom začal liezť hore na strom. Už vyliezol pár metrov, keď tu sa prirúti šesť divých býkov a moc- nými čelami začnú do stromu búšiť, až sa sem-tam knísal ako prút. Málo chýbalo, aby Radovid nezletel dolu ako šiška. Našťastie mu prišiel na um dar švagra medveďa. Rýchlo vyberie sŕstku, pomrví ju, a v tom okamihu kde sa vezme, tu sa vezme šesť ozrutných medveďov, pustia sa do býkov a roztrhajú ich na márne kusy. Uchránený od veľkého nebezpečia sa Radovid horko-ťažko škriabal vyššie a vyššie, až sa dostal k sa- mému kľúču. Už ho chcel sňať, keď vtom priletí kŕdeľ divých husí, ktoré začnú milého šuhaja zobákmi a krídlami mlátiť. Ten si ale spomenul na orlie pero, rýchlo ho vyberie, pomrví, a v tom okamihu kde sa vezme, tu sa vezme, priletí šesť mocných orlov a o chvíľu je kŕdeľ divých husí zaplašený a dodriapaný. Po prekonaní aj tejto prekážky Ra- dovid kľúč sňal a zliezol dolu. Hodný kus práce mal už za sebou, kľúč bol v jeho ru- kách, ale najväčšia bieda ho ešte len čakala! Len čo si trochu oddýchol, šiel ku bralám vypínajúcim sa neďaleko stromu. Pozerá na ne zo všetkých strán, ale nikde ani škároč- ky, nieto ešte dverí! Už sa začal báť, že si nepomôže ani ťažko vydobytým zlatým kľú- čom, keď mu prišlo na um, že mu švagor-ryba vravel, aby sa skaly kľúčom len kdekoľ- vek dotkol, a tam sa otvorí. Vzal kľúč, dotkol sa skaly, skala sa dokorán otvorila a Ra- dovid vošiel do siene vysekanej zo samého ľadu. Zo stien sálala zima, až pálila, a nohy mu div neprimrzli. No on na to nedbal a náhlil sa k druhým dverám. Ako vkročil do druhej miestnosti, šibol ho plameň, lebo miestnosť bola plná ohňa. V tretej ho zas priví- talo syčanie hadov, a bolo ich, prepletených jeden cez druhého, ako rezancov. Radovid po tých ohavách vrtko prebehol ku štvrtým dverám, za ktorými ho privítala miestnosť plná hnusných netopierov. Aj cez tie sa predral, a potom prebehol i všetky ostatné sály plné ešte horších potvor, až napokon dobehol ku dverám trinástej miestnosti. Zľahka otvoril, vošiel ako tieň a ticho za sebou zavrel. Všetko našiel tak, ako mu vravel švagor. Čarodejník strašnej podoby ležal tuhým snom prikovaný na lôžku, na zemi vedľa ne- ho ležala v železnej truhle krásna, no bledá a vychudnutá ženská postava. Nad jeho lôž- kom visela na stene zlatá trúbka. Radovid, celý ukonaný, si sadol do kútika, aby si od- dýchol. V miestnosti bolo ticho, že by bolo počuť letieť mušku. Vtom udrela dvanásta. Čarodejník sa prebral a poležiačky sa strašným hlasom spýtal:

„Tak pôjdeš za mňa, či nie?“

Z truhly sa ozval slabý, smutný ženský hlas:

„Nikdy.“

„Tak si teda mri!“ zvolal čarodejník a o chvíľu zase zaspal. Po chvíli sa Radovid po- ľahúčky zdvihol zo zeme a ako duch pristúpil k lôžku a siahol po trúbke. Už ju mal v hrsti, keď vtom sa čarodejník prebudil a zhurta sa vrhol na odvážlivca. Lež svižnejší šuhaj rezko uskočil, a než ho čarodejník mohol chytiť, trikrát silno zatrúbil. Akoby zhrmelo sto hromov, taký hlas vyletel zo zlatej trúbky. Bralo sa otriaslo od základov, ľadom, ohňom a rozličnými potvorami naplnené miestnosti sa zmenili na krásne kom- naty, čarodejník sa rozlial na kolomaž a z truhly vystúpila krásna deva. Aj keď sa v truhle viac podobala mŕtvej než živej, predsa vstala ako najkrajšia ruža, lebo zakliatie jej predošlú krásu nezmarilo a ona v ňom zostávala večne mladá. So slzami ďakovala svojmu vysloboditeľovi, ktorý bol rád, že vyslobodil nielen švagrov, ale aj ich krásnu sestru, ktorá sa mu veľmi páčila.

„Povedz, dobrý mládenec, kto si a ako si sa sem dostal?“ pýtala sa ho krásna panna. A Radovid jej všetko vyrozprával, kto je, kade chodil, i ako sa dostal do jaskyne. Krásna deva sa potešila ešte viac, keď pochopila, že Radovid ju i bratov vyslobodil zo zakliatia, o ktorom ani nevedela, a že sú jedna rodina. Znova mu ďakovala a chcela sa mu odplatiť.

„Ja si nič iné nežiadam, len teba, krásna panna,“ odpovedal Radovid.

I jej sa šuhaj páčil, a preto mu hneď dala slovo. Keď si všetko vyrozprávali a spolu sa potešili, vybrali sa k najmladšiemu bratovi, kde ich už so ženami a deťmi čakali aj vy- slobodení dvaja starší bratia. Ich radosť bola veľká, keď sa tam všetci stretli, a ešte väč- šia, keď sa potom vybrali k starým rodičom a našli ich oboch nažive. Rodičia si už ani nemohli želať väčšie šťastie a radosť, než že sa im nečakane vrátili dcéry i syn, všetci zdraví a šťastní. Vrcholom tej nevýslovnej radosti bola svadba mladého Radovida s krásnou pannou. Ej, bolaže to svadba! Čo svet svetom stojí, takej nebolo a nebude!