Mrzké káčatko

Mrzké káčatko (Rozprávka)

Na vidieku bolo krásne - bolo leto! Pšenica žitia, ovos sa zelenal, seno stálo v kôpkach na zelených lúkach. Po lúke sa prechádzal bocian na dlhých nohách a hovoril po egyptsky, lebo tú reč sa naučil od svojej matky. Okolo polí a lúk rástli obrovské lesy a uprostred lesov boli hlboké jazerá. Veru, na vidieku bolo naozaj krásne. Uprostred slnečnej záplavy ležal starý panský dvor s hlbokými priekopami dookola. Od múrov až k vode v priekopách rástli lopúchy, ktoré boli také vysoké, že pod najväčšími mohli stáť malé deti. Rástli tu tak divoko ako v najhustejšom lese.

A tu sedela v hniezde na vajíčkach kačica. Ale už ju to omŕzalo, lebo to trvalo pridlho a zriedkakedy ju niekto navštívil. Ostatné kačice plávali radšej po vode, než aby pribehli k nej pod lopúch a porozprávali sa.

Konečne sa začalo nakľúvať vajíčko po vajíčku. „Píp, píp!" ozývalo sa. Všetky žĺtky ožili a vytŕčali hlávky.

„Kva! Kvá!" zakvákala na ne kačica a káčatká sa ponáhľal, ako len vládali, a obzerali sa na všetky strany pod zelenými listami. Mama ich nechala obzerať sa, koľko len chceli, veď zelené dobre robí očiam.

„Aký je len ten svet veľký!" vraveli káčatká Veď teraz mali oveľa viacej miesta ako v tesnom vajíčku.

„Myslíte, že to je celý svet?" povedala im mama. „Ten sa tiahne kdesi ďaleko na druhú stranu záhrady, až do farárovho poľa! Ale tam som nikdy nebola. - Ste už všetky?" opýtala sa a vstala. „Ale čo, najväčšie vajce tu stále leží. Dokedy to bude trvať? Už ma to zunovalo." Znovu sadla do hniezda a sedela.

„No, akože sa máte?" opýtala sa stará kačica, čo prišla na návštevu.

„Jednému vajcu to pridlho trvá," povedala kačica na hniezde, „nechce sa nakľuť. Ale pozri na ostatné, sú to najkrajšie káčatká, aké som kedy videla. Všetky sa podali na otca, toho loptoša, čo ma ani pozrieť nepríde."

„Ukáž mi to vajce, čo sa nechce nakľuť!" povedala stará kačica. „Veru, bude to morčacie vajce! Aj ja som sa raz tak oklamala a mala som trápenie s tými deťmi. Predstav si, báli sa vody. Nemohla som ich ta dostať. Kvákala som, nútila ich, ale všetko márne! Ukáž mi to vajce! Veruže je morčacie! Nechaj ho tak a uč si ostatné deti plávať!"

„Ešte na ňom trocha posedím!" povedala kačica. „Keď som už na ňom sedela tak dlho, vydržím ešte chvíľu!"

„Nuž ako sa ti páči!" povedala stará kačica a odišla.

Konečne sa nakľulo i veľké vajce. „Píp, píp," ozvalo sa mláďa a vyskočilo von. Bolo veľké a nepekné. Kačica naň pozrela. „To je veľmi veľké káčatko!" povedala. „Ani jedno tak nevyzerá! Vari to len nie je morčacie mláďa? No, veď to hneď uvidíme. Do vody pôjde, aj keby som ho sama zhodila."

Na druhý deň bolo krásne, slniečko vyhrievalo všetky zelené lopúchy. Kačacia mama si vyšla s celou rodinou k priekope. Čľap! a už sa zošmykla do vody. „Kvá, kvá!" zavolala, a káčatko po káčatku sa spúšťalo za ňou. Voda sa im zatvárala nad hlavami, ale hneď sa zasa vynorili a prekrásne plávali. Nohy im samy od seba pracovali. Všetky káčatká boli na vode, ba ešte aj to nepekné šedivé plávalo s nimi.

„Veď to nie je moriak!" povedala kačica. „Ľaľa, ako pekne pohybuje nohami, ako vzpriamene sa drží! To je moje dieťa! Veď je vlastne celkom pekné, treba sa naň len poriadne pozrieť! Kvá, kvá! - poďte so mnou, uvediem vás do sveta a predstavím vás na kačacom dvore. Ale držte sa vždy pri mne, aby vás niekto nepristúpil. A pozor pred mačkou!"

Prišli na kačací dvor. Bol tu strašný krik, lebo dve rodiny sa bili o úhoriu hlavu, a nakoniec ju dostala mačka.

„Vidíte, takto to vo svete chodí!" povedala kačacia mama a olizla si zobák, lebo i jej prišla chuť na úhoriu hlavu. „Pekne kráčajte," povedala, „a pridajte do kroku! Pred tamtou starou kačicou zohnite krky, lebo ona je tu zo všetkých najvznešenejšia. Má v sebe španielsku krv, preto je taká silná. Pozrite, okolo nohy má červenú handričku! To je mimoriadne krásne a najväčšie vyznamenanie, akého sa môže kačici dostať. To znamená, že ju nechcú stratiť a že ju má každý poznať, zvieratá i ľudia. Nože pokročte - a nedávajte nohy k sebe! Dobre vychované káča kladie nohy ďaleko od seba, tak ako tatko a mama! Tak, a teraz zohnite krky a povedzte: Kvá!"

A tak aj urobili. Ostatné kačice, čo stáli dookola, pozreli na ne a povedali celkom nahlas: Ľaľa, ešte táto čvarga nám pribudla! Akoby nás už nebolo dosť! Fuj, ako tamto káča vyzerá! Nebudeme ho tu trpieť!" Hneď sa jedna kačica rozbehla a uštipla ho do hlavy.

„Necháš ho!" zahriakla ju mama, „veď ti nič neurobilo!"

„Ale je priveľké a čudné," povedala kačica, „a tak ho musíme kvákať!"

„Pekné deti sú to," povedala stará kačica s handričkou okolo nohy. „Všetky sú pekné, len to jedno sa nevydarilo! Želala by som si, aby ho mama prerobila!"

„To nejde, vaša milosť!" ospravedlňovala sa kačacia mama. „Pravda, nie je pekné, ale je poslušné a pláva priam tak dobre ako ostatné, ba, povedala by som, ešte o niečo lepšie. Myslím, keď vyrastie, bude pekné a časom bude azda trocha menšie. Pridlho ležalo vo vajci, preto nemá správnu postavu!" potiahla káčatko za kŕčik a pohladila mu chrbátik. „A okrem toho je to káčer," dodala, „potom na tom tak nezáleží! Myslím, že bude silný a že sa prebije životom!"

„Ostatné káčatká sú chutné!" povedala stará kačica. „Správajte sa tu ako doma, a ak nájdete úhoriu hlavu, môžete mi ju priniesť!"

A tak boli na kačacom dvore ako doma.

Úbohé káčatko, ktoré sa vykľulo z vajca posledné a bolo také mrzké, kačice i kury štípali, glbali, posmievali sa mu. „Je priveľké!" vraveli všetci. Moriak, ktorý prišiel na svet s ostrohami, a preto sa nazdával, že je cisárom, nadul sa ani loď o plných plachtách. Rozbehol sa rovno do káčatka a hudroval, že mu celá hlava očervenela. Úbohé káčatko nevedelo, kam ísť, kam sa ukryť, a bolo veľmi zarmútené, že je také mrzké, na posmech celému kačaciemu dvoru.

Tak to vyzeralo prvý deň, a potom to bolo čoraz horšie. Mrzké káčatko všetci preháňali, ba aj vlastní súrodenci boli k nemu zlí a stále hovorili: „Keby ťa len mačka chcela schmatnúť, ty strašidlo!" Aj mama vravela: „Bárs by si bolo kdesi ďaleko!" Kačice ho glbali, kury ďobali a dievka, čo nosila hydine žrať, zakaždým ho kopla.

Raz sa káčatko rozbehlo a preletelo cez plot. Vtáčiky, čo sedeli v kríkoch, vystrašene vzlietli. ,To preto, že som také škaredé,' pomyslelo si káčatko, zatvorilo oči a utekalo preč. Tak sa dostalo k veľkému močiaru, kde sídlili divé kačice. Tu preležalo celú noc, také bolo unavené a strápené.

Ráno divé kačice vyleteli z hniezda a pozreli na nového kamaráta. „Ktože si ty?" opýtali sa ho. Káčatko sa krútilo na všetky strany a pozdravovalo, ako len vedelo.

„Ty si veru ohava!" povedali divé kačice. „Ale čo nám na tom záleží, len keď sa nemieniš k nám priženiť!" - Úbožiatko na svadbu naozaj nemyslelo. Stačilo mu, že môže ležať v trstine a napiť sa trocha vody z močiara.

Sedelo tu celé dva dni, potom prišli dve divé husi, alebo, lepšie povedané, dva divé gunáre. Neušlo ešte veľa času, odkedy sa vykľuli z vajca, a preto boli priveľmi samopašné.

„Hej, kamarát," zavolali, „taký si hnusný, že sa nám celkom páčiš! Poďže k nám ako sťahovavý vták! Hneď v susednom močiari sú utešené divé húsky, a všetko slečny, hneď by ti povedali: ga-ga! Ľahko by si urobil šťastie, i keď si taká ohava!"

„Pif-paf!" zadunelo nad nimi. Oba divé gunáre spadli mŕtve do trstiny a vodu sfarbili krvou. „Pif-paf7" zadunelo opäť a celý kŕdeľ divých husí vyletel z tŕstia. Znova zahučali výstrely. Bola veľká poľovačka. Poľovníci obkľúčili močiar, niektorí vyliezli na konáre stromov, čo trčali vysoko nad trstinou. Belasý dym sa vznášal v mráčikoch nad temnými stromami a zostal v diaľke nad vodou. Bahnom bežali poľovnícki psi, čľap, čľap! Trsť sa prehýbala na všetky strany. Bola to hrôza pre úbohé káčatko. Obrátilo hlavu, aby si ju schovalo pod krídlo, ale vtom sa zjavil tesne pri ňom ohyzdný pes s vyplazeným jazykom a blýskajúcimi očami. S otvorenou papuľou namieril rovno na káčatko, vyceril ostré zuby - a čľap! plával ďalej a ani sa ho nedotkol.

„Chvalabohu!" vzdychlo káčatko. „Som také hnusné, že ma ani pes neuhryzne!"

Zostalo ležať celkom ticho, kým broky svišťali v trstine a trieskal výstrel za výstrelom.

Po dlhom čase nastalo ticho, ale úbohé káčatko sa bálo pohnúť. Čakalo niekoľko hodín, kým sa poobzeralo. Rozbehlo sa z močiara, ako len vládalo. Bežalo cez polia i lúky, oproti silnému vetru, takže sa mu ťažko šlo dopredu.

Navečer prišlo k chudobnej sedliackej chalúpke. Bola taká biedna, že nevedela, na ktorú stranu spadnúť, a preto zostala stáť. Vietor do káčatka tak dul, že si muselo sadnúť na chvost, aby sa udržalo. Cítilo sa stále horšie a horšie. Káčatko zbadalo, že dvere sú z jedného pántu vyhodené a škárou, čo tam bola, by vošlo do svetlice. Tak aj urobilo.

Bývala tu stará žena s kocúrom a kurou. Kocúr, ktorého starena volala synáčik, vedel ježiť chrbát a priasť, ba dokonca aj plakať. Vtedy ho bolo treba hladiť proti srsti. Kura mala malé krátke nôžky, preto ju starena volala Kratinôžka; znášala vajcia a starká ju mala rada ako vlastné dieťa.

Ráno hneď zbadali cudzie káča, a kocúr začal priasť a kura kotkodákať.

„Čože je?" povedala starenka a poobzerala sa. Ale nevidela dobre a nazdala sa, že namiesto káčatka vidí tučnú kačicu, čo zablúdila. „To je dobrá korisť!" povedala. „Teraz môžem mať od nej kačacie vajcia, len nech to nie je káčer! Musíme to vyskúšať!"

Prijala káčatko na tri týždne na skúšku, ale vajcia neznášalo. Kocúr bol pánom a kura paňou, a vždy vravievali: „My a svet!", pretože si mysleli, že oni sú polovica sveta, pravdaže, tá lepšia. Káča si myslelo, že možno mať aj inú mienku, ale kura to nestrpela.

„Vieš znášať vajcia?" opýtala sa.

„Nie!"

„Nuž tak čuš!"

A kocúr povedal: „Vieš ježiť chrbát, priasť a prskať?"

„Nie!"

„Tak potom sa nepchaj so svojou mienkou, keď vravia rozumní ľudia!"

Káčatko sedelo v kúte a malo zlú náladu. Tu si spomenulo na čerstvý vzduch a na slniečko. Tak sa mu zachcelo plávať po vode, že napokon sa nemohlo premôcť a povedalo to kure.

„Čo sa ti robí?" opýtala sa kura. „Nemáš čo robiť, a tak myslíš len na hlúposti. Znášaj vajcia alebo praď, tak ti to prejde."

„Ale to je také krásne plávať po vode!" povedalo káča. „Krásne je, keď sa mi hladina zavrie nad hlavou a ponorím sa až na dno!"

„Veru, to je veľké potešenie!" povedala kura. „O rozum si prišlo! Opýtaj sa kocúra, on je najmúdrejší zo všetkých, čo poznám, či rád pláva alebo či by sa chcel potopiť! O sebe už vôbec nehovorím. - Spýtaj sa priamo našej vrchnosti, tuto starenky, nik nie je múdrejší na svete! Myslíš, že by sa jej chcelo plávať a ponárať hlavu pod vodu?"

„Vy mi nerozumiete!" bránilo sa káča.

„Nuž keď my ti nerozumieme, kto ti rozumie? Ty predsa nikdy nebudeš múdrejšie ako kocúr a starenka, o sebe už nehovorím. Len sa nerob dôležitým, dieťa, a buď povďačné za všetko dobré, čo sme pre teba urobili. Či si sa nedostalo do teplej izby a do spoločnosti, kde sa môžeš niečo naučiť? Ale ty si táradlo a zaoberať sa s tebou nie je veru zábavné! Uver mi! Myslím to s tebou dobre, i keď ti vravím nepríjemné veci, ale podľa toho môžeš poznať ozajstných priateľov! Hľaď radšej znášať vajíčka a nauč sa priasť alebo prskať!"

„Myslím, že pôjdem do šíreho sveta!" rieklo káčatko.

„No, len si choď!" povedala kura.

A tak káčatko odišlo. Plávalo po vode, ponáralo sa, ale všetky zvieratá naň zazerali, lebo bolo mrzké.

Prišla jeseň, lístie v lese ožltlo a zhnedovelo, vietor ho unášal, až tancovalo dookola. Bola zima, mraky oťaželi ľadovcom a snehom. Na plote sedel havran a kričal od chladu „krá! krá!" Veru už myšlienka na zimu poriadne zamrazí. Úbohému káčatku sa darilo zle.

Raz večer, slnko práve zapadlo, vyletel z krovia kŕdeľ prekrásnych veľkých vtákov. Káčatko nikdy nevidelo také krásne tvory, bieloskvúce, s dlhými ohybnými krkmi. Boli to labute; vyrážali zvláštne zvuky, rozprestierali nádherné dlhé krídla. Chystali sa odletieť z chladných krajín do teplejších, k šíremu moru. Vzlietli vysoko, prevysoko, a mrzké káčatko dostalo zrazu veľmi čudnú náladu. Krútilo sa vo vode ani koleso, naťahovalo za nimi krk vysoko do vzduchu a kričalo tak hlasno a čudne, že sa toho samo naľakalo. Ach, nemohlo zabudnúť na tie prekrásne, šťastné vtáky. Len čo sa mu stratili z očí, ponorilo sa až ku dnu, a keď sa zasa vynorilo, bolo celé bez seba. Nevedelo, ako sa tie vtáky volajú, ani kam letia, ale cítilo k nim takú lásku ako ešte k nikomu. Ani trochu im nezávidelo - ako by mu to mohlo zísť na um, želať si toľkú krásu, veď jemu by bolo stačilo, keby ho len kačice strpeli medzi sebou - úbohé škaredé zvieratko!

Zima bola veľmi studená. Káčatko muselo ustavične plávať, aby celkom nezamrzlo. Prieluba, v ktorej plávalo, bola každú noc menšia a menšia. Káčatko muselo stále pohybovať nohami, aby voda celkom nezamrzla. Napokon bolo také unavené, že zostalo nehybne sedieť na vode a vmrzlo do ľadu.

Včasráno šiel okolo sedliak, a keď videl, čo sa stalo, drevákom ľad rozrúbal a odniesol káčatko žene. Tam ožilo.

Deti sa s ním chceli hrať, ale káčatko sa nazdalo, že mu chcú ublížiť. V strachu skočilo rovno do hrnca s mliekom, až mlieko vyprsklo po izbe. Žena vykríkla, zahnala sa rukami a káčatko skočilo do múkovníka, potom do múčnice a zase z nej vyskočilo.

Ach, to vyzeralo! Žena kričala a zaháňala sa naň kutáčom, deti sa potkýnali jedno cez druhé, čo ho chceli chytiť, smiali sa a kričali!

- Dobre, že boli otvorené dvere; káčatko vybehlo a skrylo sa do čerstvo napadaného snehu medzi kríky. Tam zostalo ležať v mdlobách.

Bolo by veľmi smutné rozprávať o všetkej biede a utrpení, čo muselo káčatko tej zimy skúsiť. - Keď začalo slniečko hriať, ležalo v machu medzi tŕstím; škovránok spieval - bola utešená jar.

Zrazu káčatko zdvihlo krídla; zašumeli silnejšie ako predtým a mocne ho niesli vpred. Skôr než si to stačilo uvedomiť, bolo vo veľkej záhrade, kde kvitli jablone a voňal orgován, čo visel na dlhých zelených konároch nad brehmi potôčika. Bola krásna, svieža jar. Rovno pred káčatkom vyšli z krovia tri prekrásne biele labute. Šuchotali perím a ľahučko plávali po vode. Káčatko spoznalo tie nádherné vtáky a zmocnil sa ho čudný žiaľ.

Povedalo si:

„Zaletím k tým kráľovským vtákom! Doglbú ma na smrť, že som také ošklivé a odvážim sa k nim priblížiť. Nech ma radšej ony zabijú, ako by ma mali kvákať kačice a glbať kury, aby ma kopala dievka, čo opatruje hydinu, a v zime aby som mrzlo!" Káča zletelo do vody a plávalo oproti prekrásnym labutiam. Labute ho videli a šuchotajúc krídlami zamierili k nemu. „Len ma zabite!" povedalo úbohé stvorenie a sklonilo hlavu k vode a čakalo na smrť. Ale čo zazrelo v jasnej vode? Svoj vlastný obraz. Nebolo už nepekným ťarbavým čiernosivým vtákom, ale samo bolo labuťou.

Nezáleží na tom, či sa niekto narodí na kačacom dvore, ak sa vyliahol z labutieho vajca!

Po všetkej biede a trápení, čo prežila, cítila sa labuť naozaj šťastná. Teraz si vedela vážiť svoje šťastie, všetku nádheru, ktorou bola obdarená. - A veľké labute plávali okolo nej a hladili ju zobákmi.

Do záhrady prišlo niekoľko detí; hádzali do vody chlieb a zrno a najmenšie zvolalo:

„Je tu nová labuť!" Ostatné deti zajasali s ním: „Áno, prišla nová labuť!" Od radosti tlieskali rukami a tancovali. Potom prišli otec a matka, hádzali do vody chlieb a koláče a všetci vraveli: „Tá nová je najkrajšia! Taká mladá a krásna!" A staré labute sa jej ukláňali.

Tu sa veľmi zahanbila a vopchala hlavu pod krídla; nevedela, čo robiť! Bola nevýslovne šťastná, ale nie pyšná, lebo dobré srdce nikdy nespyšnie. Myslela na to, ako ju prenasledovali a vysmievali sa jej. Teraz však počuje od každého, že je najkrajšia zo všetkých krásnych vtákov. Orgován sa k nej skláňal až na hladinu a slnko svietilo teplo a príjemne. Tu zašuchotala perím, dvihla štíhly krk a z celého srdca zajasala: „O toľkom šťastí sa mi ani neprisnilo, keď som bola mrzkým káčatkom!"