Strieborniak

Strieborniak (Rozprávka)
Bol raz strieborniak, ktorý práve vyšiel z mincovne. Celý ligotavý skákal a zvonil radosťou: „Hurá! Teraz sa dostanem do šíreho sveta!" A tak sa aj stalo.

Dieťa ho pevne držalo v teplých rúčkach, lakomec ho zvieral chladnou, vlhkou rukou. Starí, ho veľa ráz obrátili na všetky strany, kým mladí ho ľahkomyseľne dali obiehať ďalej. Bol to strieborniak s troškou medi. Celý celučičký rok už chodil po svete, vlastne po krajine, kde ho vyrazili. Potom sa dostal na cesty po cudzine. Stalo sa to tak, že ako posledný peniaz domácej meny zostal v peňaženke, ktorú si pán vzal na cesty. Ani sám nevedel, že tam má strieborniak, pokým sa mu nedostal do ruky.

„Mám tu ešte strieborniak z domu!" povedal si. „Nech teda cestuje so mnou!" Strieborniak skákal a zvonil radosťou, keď ho opäť vložil do peňaženky. Ležal tu medzi cudzími kamarátmi, čo prichádzali a odchádzali. Peniaze sa rýchlo vymieňali, ale strieborniak tu stále zostával. Bolo to preň vyznamenanie.

Prešlo niekoľko týždňov a strieborniak bol ďaleko vo svete, lenže nevedel kde. Od iných mincí počul, že sú francúzske a talianske. Jeden peniaz povedal, že sú v tom meste, iný zasa, že sú v onom. Strieborniak si o tom nevedel urobiť predstavu, lebo nič zo sveta nevidí ten, kto je stále schovaný vo vrecku, ako bol strieborniak. Ako tam raz ležal, spozoroval, že peňaženka je otvorená, a prikradol sa k okraju, aby trocha vykukol von. Nemal to robiť, ale bol zvedavý, a na zvedavosť sa dopláca. Vykĺzol do vrecka, a keď pán vyňal večer peňaženku, ležal už strieborniak vo vrecku.

So šatami sa potom dostal na chodbu a tam vypadol na dlážku. Nik to nepočul, nik to nevidel.

Ráno boli šaty zase v izbe, pán si ich obliekol a odcestoval. Ale strieborniak nešiel s ním; našli ho a mal znovu slúžiť. Dostal sa do obehu s troma inými mincami.

,Príjemné bude obzrieť sa zase po svete,' pomyslel si strieborniak, ,poznať iných ľudí, iné zvyky!'

„Akýže je to strieborniak?" počul odrazu. „To nie je tuzemská minca! Falošný je! Neplatný!"

Tu sa začína príbeh strieborniaka, ako ho potom rozprával:

„Falošný! Neplatný! Až som sa striasol," vravel strieborniak. „Vedel som, že som z dobrého striebra, že mám dobrý zvuk a pravé razenie. Istotne sa zmýlili, nemienil tým mňa, ale jednako platilo to na mňa! Nazvali ma falošným, bol som neplatný!" ,Musím ho vydať za tmy!' povedal človek, čo ma dostal, a platil mnou za tmy. Za svetla som zasa počul nadávky: ,Falošný! Neplatný! Musím sa ho čo najskôr zbaviť!'

Zakaždým sa strieborniak zachvel medzi prstami, keď ho chcel niekto potajme podstrčiť ako peniaz platný v krajine.

„Ja úbohý strieborniak! Čo mi pomôže moje striebro, moja cena, moje razenie, keď to tu nič neznamená! Pre svet sme iba tým, čo si o nás myslí! Ako strašne musí byť tomu, kto má zlé svedomie, zakrádať sa niekam po ceste zla. Ja, ktorý som nevinný, cítim sa zle len preto, že vyzerám zlým! Vždy, keď ma niekto vytiahol, tŕpol som hrôzou pred očami, ktoré na mňa pozrú. Vedel som, že by ma odstrčili, odhodili, ako keby som bol stelesnená lož a podvod.

Raz som prišiel do rúk chudobnej ženy, dostala ma ako mzdu za celodennú tvrdú prácu. Ale nevedela sa ma zbaviť. Nikto ma nechcel prijať, bol som pre ňu naozajstným nešťastím."

,Nuž čo, musím s ním niekoho oklamať,' povedala si. ,Nemôžem si to dovoliť, aby som schovávala falošný strieborniak. Nech ho má bohatý pekár, ten to najlepšie znesie, ale jednako sa dopustím nespravodlivosti.'

„Teraz predsa len zaťažím žene svedomie!" povzdychol strieborniak. „Vari som sa naozaj v starobe tak zmenil!"

Žena zašla k bohatému pekárovi, ale on pridobre poznal bežné strieborniaky. Nenechal ma ležať na pulte, ale ma hodil rovno žene do tváre. Nedostala za mňa chlieb, a ja som sa veľmi zarmútil, že ma vôbec vyrazili, aby som takto iným ubližoval. Ja, ktorý som býval za mladi taký samopašný a sebavedomý, istý si svojej hodnoty a pravosti razenia. Bol som smutný, ako len môže byť úbohý strieborniak, keď ho nik nechce. Žena ma však vzala domov a zaobchodila so mnou vrúcne, láskavo a milo. ,Nie, nikoho tebou neoklamem!' povedala. ,Prederavím ťa, aby každý videl, že si falošný. - Teraz mi zišlo na um - možno, že si strieborniak pre šťastie, veru, tak to bude! To je myšlienka! Urobím v strieborniaku dierku, pretiahnem cez ňu stužku a dám ho susedovie dieťaťu okolo krku ako strieborniak pre šťastie.'

Aj to tak spravila, prederavila ma. V nijakom prípade nie je príjemné dať sa prederaviť, ale ak to má slúžiť šľachetnému úmyslu, možno to zniesť. Pretiahla cezo mňa stužku a stal som sa akýmsi druhom medailónu. Zavesili ma dieťaťu okolo krku. Dieťa sa na mňa usmievalo, pobozkalo ma a celú noc som odpočíval na teplých nevinných detských prsiach.

Ráno ma vzala matka medzi prsty, pozrela na mňa a mala pritom svoje úmysly, ktoré som čoskoro pocítil. Vzala nožnice a stužku prestrihla.

,Strieborniak pre šťastie!' povedala. ,No, veď uvidíme!' a ponorila ma do octu, takže som zozelenel. Potom mi dierku zalepila, trocha ma ošúchala a za súmraku šla so mnou k predavačovi lotérie kúpiť žreb, ktorý jej mal priniesť šťastie.

Aký som zostal skormútený. Čosi ma zvieralo, ako keby ma chcelo zlomiť. Vedel som, že ma nazvú falošným a odhodia. Tá hanba pred toľkými strieborniakmi a mincami s hlavou i rubom, na ktoré môžu byť hrdé. Ale vyhol som sa tomu. U predavača lotérie bolo veľa ľudí, mal naponáhlo, a ja som zvonivo zapadol do zásuvky medzi ostatné mince. Či za mňa kúpený žreb vyhral, neviem, ale to viem, že ma už na druhý deň poznali, že som falošný strieborniak. Odložili ma nabok a poslali na ďalšiu cestu ustavičných podvodov. To je na nevydržanie pre toho, kto má charakter, a ja ho v sebe neviem potlačiť.

Rok a deň som takto obiehal z ruky do ruky, z domu do domu, stále znevažovaný, stále nenávidený. Nik mi neveril, a ja som neveril ani sebe, ani svetu. Boli to ťažké časy.

Jedného dňa prišiel cudzinec, ktorému ma, prirodzene, hneď podstrčili, a on bol taký dôverčivý, že ma vzal ako platnú mincu. Ale keď ma chcel vydať, zasa som počul staré slová: ,Neplatný! Falošný!'

,Dostal som ho ako pravý,' povedal človek a pozorne na mňa pozrel. Zoširoka sa usmial. Tak sa nijaká tvár neusmiala, keď si ma pozorne obzerala. ,Nuž, ale toto!' začudoval sa. ,Veď to je naša minca, dobrý, statočný strieborniak z našej vlasti, ktorý je prederavený, a myslia si, že je falošný. To je ale zábavné! Teba si schovám a vezmem domov!'

To ma potešilo. Nazvali ma dobrým, statočným strieborniakom a mal som ísť domov, kde ma každý bude poznať a vedieť, že som z dobrého striebra s pravým razením.

Od radosti by som bol zaiskril, ale ja nemám vo zvyku iskriť, to dokáže oceľ, a nie striebro.

Zabalili ma do jemného bieleho papiera, aby som sa nezamiešal medzi ostatné mince a nestratil sa. Pri slávnostných príležitostiach, keď sa stretli krajania, dostal som sa von a neobyčajne pekne o mne hovorili; vraj som zaujímavý. Je to zábavné, keď môže byť niekto zaujímavý, a pritom slovka nepovie!

A tak som sa dostal domov! Všetka moja bieda pominula a začali sa pre mňa radostné dni. Veď som bol z dobrého striebra, mal som pravé razenie, a to mi vôbec neškodilo, že som bol prederavený ako falošný peniaz. To nič nie je, keď peniaz nie je falošný! Treba len vydržať, všetko Časom dostane svoje právo! To je teraz moja viera!" dokončil strieborniak.