Jež

Jež (Rozprávka)

Kedysi za dávnych čias žil v chalupe sedliak sám ako prst. Raz večer sedel pri peci a stružlikal z dreva varechu. Vonku skuvíňala víchrica, drgľovala dverami aj oblokmi, všetkými škárami sa pchala do domu.

V jednej chvíli sa sedliakovi pozdalo, že dakto škraboce na dvere. Ide pozrieť, a tu v pitvore sedí jež. Nebol to však obyčajný jež, lebo prehovoril ľudskou rečou.

– Prenocuj ma, gazda! – vraví sedliakovi.

– Ešteže čo! – odpovie mu sedliak. – A voľakde v hŕbe skália by si si nemohol ustlať?

– Medzi skalami si usteľ ty v takejto zime! – odvrkol mu jež.

Toľko domŕzal, že ho sedliak nakoniec pustil dnu. Jež si sadne pod lavicu pri peci a stade pozerá, ako sedliak vystruhuje varechu.

– Predaj mi tú varechu! – povie.

– A čím by si mi zaplatil? – zasmial sa sedliak.

– Nič sa ty neboj, – odpovedal jež. – Zajtra ráno, keď odídem, pozri pod prah, a potom uvidíš.

Sedliak mu veľmi neveril, ale bol aj zvedavý, nuž mu varechu sľúbil.

O chvíľu sa na lavici pri peci zamechril kohút. Jež vraví: – Ej, gazda, predaj mi aj toho kohúta!

– Načo je tebe kohút? – čuduje sa sedliak.

– No len mi ho predaj, dlžný ti neostanem!

Naveľa mu gazda sľúbil aj kohúta. Ráno zapriahol jež kohúta do varechy, sadol si do nej ako do koča a hybaj! Ale slovo dodržal. Sedliak našiel v pitvore pod prahom hodnú kôpku peňazí.

Podvečer došiel jež ku hradu, kde sídlil kráľ, pošibal kohúta a prevážal sa popod kráľovské obloky. Najstaršia princezná vyzerá z obloka a vidí, že pod hradom sa premáva voľajaký nevídaný záprah. Už sa stmievalo, dobre nevidela, tak vybehla von. Keď ju jež zbadal, zabočil aj so záprahom do záhrady. Princezná bežala za ním a volala:

– Povoz ma v tom utešenom vozíčku!

Jež zastal: – Sadni si, – povedal princeznej a pošibal kohúta z celej sily. Ten sa rozbehol pomedzi pichľavé egrešové kríky. Keď boli v najhustejšom kričí, jež vyskočil z varechy a vraví:

A teraz ma bozkaj hneď,

alebo choď peši späť!

Princeznej sa veru nechcelo bozkávať takú špatu, tak sa radšej predierala nazad pomedzi egreše a celá sa dopichala a dodriapala.

Na druhý večer vylákal jež prostrednú princeznú a tá pochodila takisto ako prvá.

Aj tretieho dňa na súmraku prevážal sa jež popod kráľovské obloky. Najmladšia princezná vybehla zvedavo za ním a volala:

– Povoz ma v tom utešenom vozíčku!

Jež zastal: – Sadni si, – povedal najmladšej princeznej a pošibal kohúta z celej sily. Ten sa rozbehol a rovno pomedzi pichľavé egrešové kríky. Keď boli v najhustejšom kričí, jež vyskočí z varechy a vraví:

A teraz ma bozkaj hneď,

alebo choď peši späť!

– Ach, ktože by bozkával takú ohavu!

– Tak sa predieraj cez egreše, lebo inej cesty stadeto niet!

– Veď sa celá dodriapem, – nariekala princezná.

– Nemusíš sa, ak ma pobozkáš.

– Ale veď máš rypák!

– Na rypáku pichliače nemám, – povedal jež.

– Aj tak ťa nepobozkám! Za nič na svete! – zaverovala sa.

– Ako chceš, milá princeznička. Tak sa len pekne predieraj cez kríčie!

– A môžem si aspoň šatôčkou prikryť ústa, keď ťa budem bozkávať? – povoľovala princezná.

– Len si prikry, – pristal jež. Ale keď sa princezná k nemu zohla, šatôčku z úst strhol a pobozkal ju rovno na ústa.

A div divúci! Pred princeznou stál odrazu urastený junák! Bol to zakliaty princ, ktorého na ježa zakliala zlá čarodejnica. Vyslobodiť ho mohla iba dievčina, čo ho takého pichľavého a mrzkého pobozká.

Vedno odišli do kráľovského zámku a princ požiadal pána kráľa o ruku najmladšej dcéry.

Vystrojili veselie, čo trvalo osem dní a osem nocí, a žili potom dlho a šťastlivo. Ak neumreli, žijú možno dodnes.