Jež

Jež (Rozprávka)
Kedysi za dávnych čias žil v chalupe sedliak sám ako prst. Raz večer sedel pri peci a stružlikal z dreva varechu. Vonku skuvíňala víchrica, drgľovala dverami aj oblokmi, všetkými škárami sa pchala do domu.

V jednej chvíli sa sedliakovi pozdalo, že dakto škraboce na dvere. Ide pozrieť, a tu v pitvore sedí jež. Nebol to však obyčajný jež, lebo prehovoril ľudskou rečou.

- Prenocuj ma, gazda! - vraví sedliakovi.

- Ešteže čo! - odpovie mu sedliak. - A voľakde v hŕbe skália by si si nemohol ustlať?

- Medzi skalami si usteľ ty v takejto zime! - odvrkol mu jež.

Toľko domŕzal, že ho sedliak nakoniec pustil dnu. Jež si sadne pod lavicu pri peci a stade pozerá, ako sedliak vystruhuje varechu.

- Predaj mi tú varechu! - povie.

- A čím by si mi zaplatil? - zasmial sa sedliak.

- Nič sa ty neboj, - odpovedal jež. - Zajtra ráno, keď odídem, pozri pod prah, a potom uvidíš.

Sedliak mu veľmi neveril, ale bol aj zvedavý, nuž mu varechu sľúbil.

O chvíľu sa na lavici pri peci zamechril kohút. Jež vraví: - Ej, gazda, predaj mi aj toho kohúta!

- Načo je tebe kohút? - čuduje sa sedliak.

- No len mi ho predaj, dlžný ti neostanem!

Naveľa mu gazda sľúbil aj kohúta. Ráno zapriahol jež kohúta do varechy, sadol si do nej ako do koča a hybaj! Ale slovo dodržal. Sedliak našiel v pitvore pod prahom hodnú kôpku peňazí.

Podvečer došiel jež ku hradu, kde sídlil kráľ, pošibal kohúta a prevážal sa popod kráľovské obloky. Najstaršia princezná vyzerá z obloka a vidí, že pod hradom sa premáva voľajaký nevídaný záprah. Už sa stmievalo, dobre nevidela, tak vybehla von. Keď ju jež zbadal, zabočil aj so záprahom do záhrady. Princezná bežala za ním a volala:

- Povoz ma v tom utešenom vozíčku!

Jež zastal: - Sadni si, - povedal princeznej a pošibal kohúta z celej sily. Ten sa rozbehol pomedzi pichľavé egrešové kríky. Keď boli v najhustejšom kričí, jež vyskočil z varechy a vraví:



A teraz ma bozkaj hneď,

alebo choď peši späť!



Princeznej sa veru nechcelo bozkávať takú špatu, tak sa radšej predierala nazad pomedzi egreše a celá sa dopichala a dodriapala.

Na druhý večer vylákal jež prostrednú princeznú a tá pochodila takisto ako prvá.

Aj tretieho dňa na súmraku prevážal sa jež popod kráľovské obloky. Najmladšia princezná vybehla zvedavo za ním a volala:

- Povoz ma v tom utešenom vozíčku!

Jež zastal: - Sadni si, - povedal najmladšej princeznej a pošibal kohúta z celej sily. Ten sa rozbehol a rovno pomedzi pichľavé egrešové kríky. Keď boli v najhustejšom kričí, jež vyskočí z varechy a vraví:



A teraz ma bozkaj hneď,

alebo choď peši späť!



- Ach, ktože by bozkával takú ohavu!

- Tak sa predieraj cez egreše, lebo inej cesty stadeto niet!

- Veď sa celá dodriapem, - nariekala princezná.

- Nemusíš sa, ak ma pobozkáš.

- Ale veď máš rypák!

- Na rypáku pichliače nemám, - povedal jež.

- Aj tak ťa nepobozkám! Za nič na svete! - zaverovala sa.

- Ako chceš, milá princeznička. Tak sa len pekne predieraj cez kríčie!

- A môžem si aspoň šatôčkou prikryť ústa, keď ťa budem bozkávať? - povoľovala princezná.

- Len si prikry, - pristal jež. Ale keď sa princezná k nemu zohla, šatôčku z úst strhol a pobozkal ju rovno na ústa.

A div divúci! Pred princeznou stál odrazu urastený junák! Bol to zakliaty princ, ktorého na ježa zakliala zlá čarodejnica. Vyslobodiť ho mohla iba dievčina, čo ho takého pichľavého a mrzkého pobozká.

Vedno odišli do kráľovského zámku a princ požiadal pána kráľa o ruku najmladšej dcéry.

Vystrojili veselie, čo trvalo osem dní a osem nocí, a žili potom dlho a šťastlivo. Ak neumreli, žijú možno dodnes.