Víly

Víly (Rozprávka)
Bola raz jedna vdova a mala dve dcéry. Staršia akoby bola matke z oka vypadla - ponášala sa na ňu výzorom i povahou. Obidve boli nevľúdne a namyslené, že sa s nimi nedalo vydržať.

Mladšia bola verným obrazom svojho otca - láskavá, statočná a pekná, že jej široko-ďaleko nebolo páru. Ako to už býva - rovný rovného si hľadá - nuž aj matka visela na staršej dcére, a mladšiu nemohla ani vystáť. Dievča muselo jedávať v kuchyni a do úmoru pracovať.

Okrem inej roboty chodievalo dvakrát denne dobrej pol míle po vodu a vždy jej prinieslo za plný krčah. Ako tak raz stojí pri studničke, prišla k nemu chudobná žena a poprosila ho, aby sa jej dalo napiť.

„Vďačne, stará mať," vraví ľúbezná dievčina. Opláchla krčah a na mieste, kde bola studnička najčistejšia, načrela vody. Nato podala krčiažtek žene a pridržala ho, aby sa jej lepšie pilo.

Keď sa tá dobrá stvora občerstvila, povedala dievčine:

„Taká si pekná, dobrá a milá, že ťa musím dačím obdarovať."

(Bola to víla, ktorá sa premenila na chudobnú ženu, lebo chcela vedieť, či je dievča naozaj také dobré.) „Dám ti taký dar," vravela víla ďalej, „že pri každom slove, ktoré povieš, ti vypadne z úst kvet alebo drahokam."

Keď dievča prišlo domov, mať ho hrešila, že sa vracia od studničky tak neskoro.

„Nehnevaj sa, mamička, že som sa tak omeškala," prosilo chúďa. A len čo to povedalo, vypadli mu z úst dve ruže, dve perly a štyri veľké diamanty.

„Čo to vidím?" čudovala sa matka. „Tuším ti padajú z úst perly a diamanty! Skade to máš, dcérka?" (Prvý raz si ju pomenovala dcérou.)

Úbohé dievča úprimne porozprávalo, čo sa mu prihodilo, pričom mu neprestajne padali z ústy diamanty.

„Nuž ale také dačo!" zvolala. „Musím ta poslať svoju dcéru. Fanka, poď sem! Pozri, čo padá tvojej sestre z úst, keď rozpráva. Však by si aj ty rada taký dar? Stačí ti zájsť k studničke, a keď ťa chudobná žena popýta o vodu, s radosťou jej poslúž."

„Ešteže čo! Nikam nepôjdem!" odvrkla dcéra surovo.

„Pôjdeš!" skríkla matka. „A hneď!"

Dcéra sa teda pobrala z domu, ale celou cestou hundrala. Niesla si strieborný džbánok, najkrajší, aký doma mali. Len čo prišla k studničke, videla z lesa prichádzať vznešenú paniu. Pani podišla k dievčaťu a pýtala si vody. Bola to tá istá víla, ktorá sa predtým zjavila sestre, teraz však mala výzor a rúcho princeznej. Chcela vedieť, či je dievčina naozaj taká zlá.

„Či som sem prišla na to," vraví surovo hrdopýška, „aby som vás napájala? Priniesla som vám tu, hľa, tento strieborný džbánok. Ak chcete, napite sa sama."

„Láskavá veru nie si," vraví víla bez hnevu. „No dobre. Keď si taká spurná, dám ti taký dar, aby ti pri každom slove, ktoré povieš, vyliezol z úst had alebo ropucha."

Matka videla prichádzať dcéru a zďaleka volala:

„Ako sa ti vodilo, dcérenka?"

„Len tak," odvrkla dcéra a z úst jej vypadla zmija a ropucha.

„Preboha!" skríkla matka. „Čo sa to s tebou stalo? Tomu je len tvoja sestra na vine! No veď mi to tá zaplatí!"

A bežala mladšiu dcéru vybiť.

Neborká hľadala spásu v blízkom lese. Tam ju stretol kráľovič, ktorý sa vracal z lovu. Keď videl, aká je krásna, spýtal sa, čo tu sama robí a prečo plače.

„Ach, pane, matka ma vyhnala z domu."

Kráľovič videl, že dievčine vypadlo z úst päť či šesť perál a diamantov, a poprosil ju, aby mu povedala, čo sa to robí. Keď mu dievčina všetko porozprávala, kráľovič sa naskutku do nej zaľúbil. Pomyslel si, že taký dar je hoden viac než veno boháčky, odviedol si dievča do kráľovského paláca a vzal si ho za ženu.

Staršia sestra si proti sebe popudila aj vlastnú matku a tá ju napokon vyhnala z domu. Nešťastnica chodila z domu do domu, ale nik ju nechcel prichýliť, až napokon kdesi v hlbokom lese zahynula.


Ponaučenie



Zlato, perly, diamanty,

ich moci nik neodolá.

No ešte väčšou silou vládnu

láskavé a dobré slová.



Iné ponaučenie



Statočnosť sa veru oplatí,

maj len stále srdce čisté,

nezvieš kedy, ale iste

skôr-neskôr ti všetko navráti.