Nebojsa

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 734 slov
Počet zobrazení: 2 688
Tlačení: 188
Uložení: 182
Nebojsa (Rozprávka)
Kdesi kedysi mal jeden bohatý kupec jediného syna, ktorý sa nebál - no, ale ničoho na svete, čo by to už čo bolo! Keď druhým ľuďom pri rozprávke vstávali vlasy dupkom, on len čo o tom počul, hneď to vyhľadal. Bolo mu všetko jedno, či na poludnie, či o polnoci všetky pusté zámky, kostoly, kostnice, cintoríny, krížne cesty a kde len ľudia povrávali, že sa voľačo ukazuje, alebo tak a tak strašne máta.


Raz si zaumienil skúsiť sveta i povedal:


„Keď sa tu niet čoho ani ozajstne naľakať, hoci ľudia dosť o tom tárajú, pôjdem do sveta. Chcem skúsiť, čo je to báť sa!"


Dosť ho otec a mať odhovárali, nedal si povedať. Naveľa-naveľa mu už potom otec dal na cestu zbroj, koňa a peňazí. Mati pripravila na rozlúčku dobrý obed: mrvenicu s mliekom, lokše s makom a údeninu s krúpami. Do kapsy mu nakládla postruhníkov, koľko sa spratalo, k tomu oštiepok a parenicu. A Nebojsa celý rád pustil sa hneď smelo šírym svetom, čo aj bolo proti noci.


Prenocoval v hore a poznove sa kradol húšťavami, kde nevidel dobre ani deň pred sebou, ani slnko nad sebou. Kadejakými prťami poprechodil strmé úbočiny, hlboké doliny aj ozrutné zápole a vysočiny, ktoré by preletel iba vták. Tu i tam naďabil na dajakú polianku alebo i valaské lúky a polomy v jedľových horách. Ale čím ďalej iba hustejšie hory, častejšie bariny a nepriechodné polomy! Ledva si kde-tu našiel na nocľah dáku úložinku. Potrava sa mu minula, len čo si tu i tam odtrhol dajakú čučoriedku alebo brusnicu. Alebo sa živil korienkami a koňa popásal na psici. Tak to trvalo veľa týždňov.


Zmorený, vyhladovaný došiel konečne k jednému zámku. Zámok veľký, utešený, ale pomyslite si: postavený na takej okrúhlej skale, ako len to vajce. A ešte, čo ani nevedel, ten zámok bol zakliaty. A zakliali ho dvanásti duchovia. Len kadiaľ dnu? Dosť ho obchádzal zo všetkých strán, prístupu nikde. Tam by mu bol zámok pred nosom, a on by sa predsa triasol celú noc na holej zemi, keby sa mu večer brána neotvorila sama od seba.


Vojde - a tu maštaľ: seno za rebrinou, sečka s ovsom vo válove, voda v putni. Chodí po izbách, všetko vymreté! Iba v jednej svetlici stôl prikrytý pekným činovatným obrusom, na stole chlieb a soľnička i pohár vína a na pohári nápis: ,Putujúcemu na občerstvenie'. Posadil sa, upil si - a jedlá mu šli na stôl, ani sám nevedel ako a odkiaľ. Po večeri na inšie ani nepomyslel, len ako by sa už raz po chuti aj vyspal. V bočnej izbe našiel pekne odostlanú posteľ. Ľahol si a spal ako v oleji.


O polnoci zobudí ho tresk-plesk po celom zámku! Zrazu sa otvoria dvere a dnu sa hrnú potvory - tí dvanásti duchovia - s kyjakmi. A skočia doňho:


„Či si ty ten, čo sa ničoho nebojíš? Počkaj, naženieme ti my strachu! Takto sa nám vrútiť do zámku ako zbojník! Viac už odtiaľto neujdeš!"


A nedali mu ani ceknúť, strhli ho medzi seba a mlátili od hlavy po päty ako dáky
snop. Tam by mu boh dodrúzgali všetky údy, ale vtom udrela hodina - duchovia sa prepadli.


Po biede sa doplazil k posteli. Tam na svoje šťastie našiel masť, ktorou si potrel rany. Priam mu nič nebolo a spal už potom až do bieleho dňa ako v oleji.


Ráno iba čo skočil na nohy a poobliekal sa, už bolo na stole občerstvenie. Aj si do chuti za jedol a vraví:


„Počkajte, vy potvory, veď vás ja nájdem! Večer mi nedali k slovu prísť, len ma lomili. No veď, pozhovárame sa teraz!"


Ale veru daromne hľadal a všetko poprevracal. V celom-celučičkom zámku ani živej duše, iba čo koník v maštali, vyčesaný a naobročený, veselo naňho zarehtal a hrabal kopytami.


Čo tu robiť?


Prechodil sa mládenec znova po zámku a ešte raz v ňom prekutal každý kútik. Napokon našiel v jednej stene maličké dvierka, že sa musel do nich naozaj zohnúť. Ako ich otvorí, tu krásna záhrada! Naprostred záhrady jazero ako oko a v jazere pekná panna, ale až po pazuchy zamorená vo vode.


„Čože ty tu robíš, pekná panna?" spytuje sa Nebojsa. „Prečo nejdeš von?"


„Veď by som rada, ale nemôžem. Ja som tu zakliata!"


„A ktože ťa zaklial?"


„Kto ma zaklial? Bývala som tu s otcom aj s materou a bolo nám sveta žiť. Ale raz sa na nás oborili dvanásti duchovia. Otcovi, materi nemohli nič urobiť, lebo mali kráľovské pomazanie. Nuž ich len zahnali ďaleko za more. Ale ja tu trpím už od dvanástich rokov. Nemôžem ani pod vodu, ani nad vodu. Ani zhovárať s tebou by som sa nemohla, keby si už za mňa v noci nevytrpel. A ak ešte vydržíš po dve noci, celkom ma vyslobodíš. Lenže teraz ťa tie potvory budú najprv čankať, vábiť, prehovárať, aby si preriekol čo len slovo. A ak ho prerečieš, nuž zhynieš. Potom ťa budú ešte väčšmi strašiť a mučiť, len aby si sa naľakal. Ak ani neprerečieš, ani sa nenastráchaš, nuž uvidíš ten div, čo sa tu stane."


„A veď už bude ako bude," preriekol Nebojsa.


A tešil tú kňažnú, aby sa oňho nebála a už len vyčkala až do konca.


Na druhý večer bolo zas všetko ako predtým: chutná večera na stole a Nebojsa si len ujedal a upíjal. Po večeri sa uložil, ale zaspať nemohol. Keď sa už blížila tá hodina, mrvil sa, akoby si mu mravce robili na chrbte hniezdo. I prihrnú sa jeho milí hostia. Ale teraz už pekne okolo neho: prihovárajú sa mu, vypytujú sa a zaliečajú, len aby vyvábili z neho slovo. Ale on mlčal ako stena. Tu ho napajedení obskočia, pochytia medzi seba a nadúchajú ani mech, dobre sa tam nerozpukol. Potom si ho hádzali po svetlici ako dáku loptu. On ani nezastenal, ani sa nepredesil, len vytrpel. Keď udrela hodina, duchovia sa prepadli. Horko-ťažko sa doplazil k posteli, a ako sa potrel tou masťou, zaraz ozdravel a spal ako v oleji.


Keď ráno prišiel do záhrady, bola už kňažná odkliata až po pás a ešte krajšia ako predtým. Celý deň sa iba s ňou zhováral a prechádzal sa okolo jazera.


I na tretí večer bola na stole chutná večera a Nebojsa si ujedá a upíja. Ale mu už nechutilo tak ako predtým. Trápilo ho, čo to asi tretí raz s ním bude. Ani nezaspal. A veru ho aj strach zmrvil, keď ho tie potvory razom obstali a tá najväčšia sa postavila pred posteľ s veľkým železným ražňom. Ale i teraz ho najprv len pekne vítali, všelijako vábili, aby vylákali z neho čo len slovo. Až zrazu iba keď zvreštia:


„Keď ty nič, nuž my dačo! Veď ty zasteneš, keď sa budeš piecť!"
Hneď ho natiahli na ražeň a za živa piekli na ohni. Potom ho strhli z ražňa a revali:


„Ak ti ešte nebolo dosť, teraz ti dodáme!"


Ale vtom udrela hodina a potvory sa prepadli. Najtiaž mu bolo dostať sa k masti. Keď sa ňou potrel, spal už zase ako v oleji. A veru si riadne pospal po toľkej robote!


Ráno si pretiera oči - a tu sluhovia chodia okolo neho na prstoch, aby ho neprebudili, a ak by sa prebral, aby boli naporúdzi. Keď vstal, doniesli mu skvostné šaty. A keď sa do nich poobliekal, tá kňažná, tiež utešene vyobliekaná, uvítala ho už v svetlici. Ďakovala mu za vyslobodenie a darovala mu krásny biely ručník, na ktorom bolo vyšité jej meno i meno jej otca a matky.


„Toto ti," hovorí, „bude na záruku, že som tvoja. Ale to všetko neplatí, kým ma nezavedieš k môjmu otcovi. Preto ak ma rád máš, poď! Tam vystrojíme svadbu."


I neodstúpila od svojho a neodstúpila, kým jej neprisľúbil, čo ako sa mu to nezdalo.


Nuž vari dobre - ale ktohovie!


O krátky čas sa vychystali na cestu a uberali sa veselo na koňoch. Len ti im raz príde nocovať v akomsi hostinci medzi horami. Krčmárila tam stará striga-ježibaba. Tá mala dcéru, ktorú hneď z prvého videnia chcela vydať za Nebojsu. Len ako to navliecť? Ale ježibabe bolo ľahké porobiť mu. Vzala ihlu, pichla mu ju do kabáta a Neboj sa sa vyvrátil ako mŕtvy. Ráno jeho kňažná prišla temer o rozum od veľkého žiaľu. Ale inak už nebolo. Pochovala ho, oplakala a pustila sa k svojmu otcovi aj bez neho.


Len čo kňažná vytiahla nohu z hostinca, už stará striga Nebojsu vyhrabala, ihlu mu zo šiat vytiahla a on ožil. Na babinu dcéru nemohol ani hľadieť, nuž iba čo sa tmolil sem a tam a jednostaj len svoju milú vyzeral. No i to bolo daromné. Baba mu tak počarila, že nemohol od hostinca ďaleko odísť. A čo by ako ďaleko zašiel, vždy sa musel naspäť pripliesť.


Raz sa predsa v tých horách stretol s jednou múdrou ženou. Vyzerala celkom tak ako ježibaba, lenže táto mu chcela dobre.


„Ej, Nebojsa," vraví mu, „keby si ty vedel, čo sa s tebou porobilo!" I rozpovedala mu, ako a čo je s ním.


Ale múdrej žene bolo ľahké čary aj odrobiť. Riekla mu:


„Tu máš túto zelinku! Vlož si ju do ľavej čižmy pod slamu a choď naspäť do hostinca. Tvoja gazdiná sa premení na mačku a bude do teba skákať. Ty ju len kopni ľavou nohou, hneď sa rozleje na kolomaž. Potom si zober svoje veci a príď sem ku mne! Čo bude ďalej, o to sa už netráp!" Ešte bol dosť ďaleko od hostinca, už vybehla proti nemu veľká čierna mačka a aký mravk, taký mravk, rovno doňho, vydriapať mu oči. Nebojsa iba raz do nej kopol, hneď sa rozliala na kolomaž. On si zobral veci a vrátil sa k starkej.


„No, stará matka, poraďteže už! Tu som!"


„Ej, poradím, poradím," hovorila starká. „O tú tam sa viac ani neobzri! Tá tam bude rozliata, kým ja neurobím nápravu. A ty choď touto prostrednou cestou! Nevykroč ani na jednu, ani na druhú stranu, len rovno sa drž! Prídeš k vysokému a strmému vrchu, na ktorý sa dostaneš iba po stupajach. Na vrchu nájdeš záhradu a v tej záhrade bude každý kvietok pritlačený človečou kosťou. Tie koštialiky do jedného pozbieraj a zahrab! Ak tie kosti pochováš, príde k tebe potvora, ktorú si už predtým videl na zakliatom zámku. Ale nič ti neurobí, ešte ťa pochváli a opýta sa, čo si žiadaš za ten skutok. Ty si inšie nežiadaj, len aby ti povedala, kde je teraz tvoja kňažná. Tá potvora to môže, lebo je kráľom nad všetkými štvornohými zvieratami."


Nebolo mu treba dva razy povedať. Iba čo sa poďakoval, už stúpal ďalej a pekne-krásne sa dostal na ten vrch až do záhrady. Ako tie kosti pozbieral a pochoval, zvädnuté kvety hneď ožili.


Tu stála už pred ním potvora, ani čo by zo zeme vyrástla. Chválila ho za ten skutok a spýtala sa, čo si za to žiada.


„Nič si nežiadam," rečie šuhaj, „len mi povedz, kde je moja stratená kňažná."


„To ja, bratku, neviem. Ale pozhovej, zvolám svojich poddaných z celého sveta. Tí ti to povedia, ak ju dakde zazreli."


I zatrúbila potvora, až sa zem otriasla. Kde aká zver, všetka sa hrnula sem a potvora sa vyzvedala od najmenšieho po najväčšieho, či nevideli voľakde takú a takú kňažnú. Ale tie ju veru nikde nevideli.


„No, nič to preto, vyschne blato, bude leto," hovorí potvora. „Čo nevedia moji poddaní, to môžu vedieť vtáci. Choď tamto do druhej záhrady! Tam nájdeš môjho brata, kráľa vtákov."


Nebojsa šiel do druhej záhrady. I tam hneď potvora k nemu:


„Čože ty tu hľadáš?"


„Čože by som hľadal? Len mi, prosím vás, povedzte, kde by som našiel moju kňažnú."


„Stane sa ti po vôli," vraví kráľ vtákov, „lebo aj mne sa páči, čo si vykonal v bratovej záhrade. Od tých čias aj moje kvety kvitnú ešte krajšie. Len trocha pozhovej!"


Vtom zatrúbil, až sa zem pukala. Ako čo by sa všetky hory druzgom lámali, tak zahučalo v povetrí, čo sa sem valilo všetko vtáctvo sveta.


„Či ste nevideli takú a takú kňažnú?" spytuje sa kráľ od najmenšieho po najväčšieho. A tu každé, že veru nevideli. Už by z celého vtáčieho rákoša nič nebolo, ale vtom zašuchoce horou ešte raz. Veľký starý orol zakrúti koleso nad záhradou a spustí sa dolu.


„Čože ty tak neskoro chodíš, keď ja zatrúbim?" hrozí sa mu kráľ. „Či si azda nedopočul?"


„Ej, dopočul, dopočul, pane môj. Ale som prenášal až ta za Čierne more kňažnú čiernomorského kráľa."


„Veď je to ona!" zvolal Neboj sa natešený. „A či je zdravá?"


„Akoby nebola," hovorí orol, „keď sa práve teraz stroji na sobáš!"


„A s kým?"


„Hja, tam s voľajakým kniežaťom!"


„A či by sme ešte stihli doletieť na ten sobáš?"


„Možno stihli, možno nie," vraví orol. „Som už starý a necítim v sebe toľko sily. Ľahko by sme sa mohli prepadnúť doprostred mora."


„Ach, orlíček môj starý, len ty ešte skús!"


„Dobre. Ale ak zahynieme, tebe bude na duši."


„Bude ako bude!" povedal Nebojsa a už sedel na ozrutnom orlovi.


Šťastlivo preleteli za more a spustili sa dolu pri samom meste, kde býval otec tej kňažnej. Tu sa Nebojsa poďakoval orlovi za ustávame a jednostaj sa vypytoval, čo mu je dlžen.


„Za dobré dobrým," rečie napokon orol. „Ťahaj teda meč a zotni mi hlavu!"


„Ale ja tebe, orlíček môj drahý? To nikdy!"


„Ťahaj meč!" hrmí orol, lebo bude neskoro a ty sa nikdy nezídeš so svojou kňažnou. A hneď, hľaďže, ako mi hlava odpadne, vytrhni zo mňa srdce a rozrež ho tak, aby sa z jednej strany spolu držalo. Kedykoľvek ho potom roztvoríš, aké drahé veci si zažiadaš, také budeš mať. Len ty ťahaj a tni, nech si už raz i ja odpočiniem. Veď som sa už dosť svetu naslúžil."


Voľky-nevoľky mu Nebojsa odťal hlavu a vytrhol z neho srdce. Ako ho rozkrojil, zažiadal si len tak na skusy sto dukátov. Boli mu tam!


Už len bežal do mesta a zasadol tam v hostinci. Ale hostinský iba hlavou krútil, čo je zač, keď nerobí to, čo všetci ostatní:
„A čože je to, môj drahý pán hostinský?" opýtal sa Nebojsa.


„Nuž to, môj pane," rečie hostinský, „čo iba slepý nevidí a hluchý nepočuje. Veď je rozkaz pribitý na každej bráne. A počujte len, ako i teraz trúbia mestom, že náš pán kráľ robí svadbu a aby ta každý stúpal nielen najesť a napiť sa do dobrej vôle, ale aj preto, že dostane na každú hodinu dukát."


„Aj to je voľačo," povie Nebojsa. „Ale keď je u pána kráľa tak, tu u nás musí byť ešte viac!"


Hostinský len oči vyvaľoval, či sa tomuto človeku rozum čistí a či co mu je. Ale keď Nebojsa len sypal a sypal dukáty, až zemi bolo ťažko, hneď pozeral inak.


„A teraz," hovorí Nebojsa, „kúpte pre mňa zlatý koč, tátoša a zjednajte mi čeľaď! Jedlá hotujte na výber, nápoje dajte na stôl tie najlepšie! A každý, kto príde ku mne na svadbu - lebo i ja sa žením - dostane na hodinu päť dukátov!"


Keď sa to rozhlásilo po meste, kráľovské svetlice ostali prázdne. Čo len nohy malo, hrnulo sa do hostinca jesť, piť, veseliť sa, dukáty zhrabúvať. Keď kráľ videl, čo sa robí, poslal k Nebojsovi pekne prosiť, aby mu to nerobil. Radšej aby sa vraj i jemu páčilo na kráľovskú svadbu.


O chvíľu letel už Nebojsov koč do kráľovského zámku. Lenže miesto pána sedel v ňom preoblečený sluha. Sám Nebojsa, preoblečený za sluhu, posadil sa s kočišom na bak. Chcel si tak zažartovať so svojou verenicou, či ho ešte pozná.


V zámku veľkí páni vzali hneď sluhu medzi seba, predkladali mu vyberané jedlá, nalievali drahé vína a zdravkali si s ním. Naposledy ho ponúkli aj do tanca, aby vraj smelo previedol mladuchu. Ten, od pána vopred poučený, hodne jedol a pil, len už od toho tanca sa odhadzoval, že je vraj na to nesúci. Ale že má so sebou čeľadníka, ozaj šikovného, ktorému v tanci niet na svete páru. Sama mladucha to započula, no iba tak jedným uchom. A len akoby žartom prehodila, že by sa ona rada vykrútila so šuhajom, ktorému v tanci niet na svete páru. A veru Nebojsa vedel pekne-rúče pojať mladuchu do tanca. Bol naozaj súci čeľadník! Tu, ako sa s mladuchou najlepšie vykrúca, pustí na zem ten ručník, čo mu darovala ešte na zakliatom zámku. Zaraz ona ručník poznala, zdvihla ho a zvolala:


„Nebude ten mojím mužom, čo som mu voľky-nevoľky prisahala, ale ten, čo tento ručník stratil!"


Medzitým Nebojsa uskočil von a všetci ho hľadali. Hneď sa strhla trma-vrma. On iba čo si preobliekol svoje šaty, vystúpil sám doprostred svetlice. Tu všetci nespustili oka z krásneho šuhaja. Aj kňažná ho hneď spoznala a tam pred všetkými objala. Tak bolo radosti všade plno.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.023