Tri zlaté hrušky

Tri zlaté hrušky (Rozprávka)
Dakedy, dakedy, ale to veru muselo byť už dávno, lebo tomu nieto pamätníka, žila jedna čarodejnica, pekná a bohatá, že jej nebolo páru na celom svete. Pýtali ju mnohí králi a páni, ale ona nechcela ísť ani za jedného.

Naostatok, keď ju už pytači domrzeli, dala vyhlásiť, že pôjde za toho, kto sa jej po tri razy tak skryje, že ona neuhádne, kde sa skryl. Za toho že sa vydá, čo by bol hoci aj žobrák. Tu sa ešte len hlásili mladí páni! Ale ona zakaždým uhádla, kde sa ktorý skryl. Tak sa už potom prestali s ňou hrať na skrývačku. Len ti tu raz prikvitne mladý šuhaj v gubke. Že nosil tú gubku, všetci ho nazývali Gubčíkom. Predstavil sa jej a či si vraj stojí v slove.

Tá gubka na šuhajovi sa hrdej čarodejnici nepozdávala. Ale už len privolila, lebo si myslela, že Gubčík hádam nebude väčší čarodejník, ako je ona čarodejnica. Ale Gubčík bol majster. Najsamprv sa premenil na rybu a spustil sa až na dno mora.

Ona hádala vždy zavčas rána. A tak i teraz, keď sa vyspala, vyšla zo svojho zámku naprostred záhrady, poobzerala sa dookola a vraví:

"Na zemi ťa niet, na nebi ťa niet, kdeže si? V mori si, na dne si, ryba si - poď von!'' Či chcel, či nechcel, musel von, a tak z jeho prvého skrytia nebolo nič. Ale jej už veru blyslo hlavou, či Gubčík nebude ešte väčší figliar ako ona. Na druhý deň sa premenil na vtáka a vyletel vysoko až nad oblaky. Ona si vyjde do záhrady, zastane, poobzerá sa dookola a zaháda:

„Na zemi ťa niet, vo vode ťa niet. Kdeže si? V povetrí si, vták si, poď dolu!"

Či chcel, či nechcel, musel dolu, a tak jeho skrývačky nič neplatili.

Do samej noci si milý Gubčík iba na tom hlavu lámal, kde sa jej ukryť. Ale veru nevyhútal nič. Na tretí deň zavčas rána prechodil sa po záhrade a v samých myšlienkach aj zabudol, na čo vlastne myslí. A tu zbadá, že čarodejnica už ide k bránke do záhrady hádať. Chytro sa spamätal a postavil sa ako klinček na hriadku vedľa chodníka. Ona ide tým chodníkom a vidí krásny klinec.

„Ej, kdeže sa tu vzal tento krásny klinec, vari vykvitol cez noc, taký utešený?" Odtrhla si ho a privoniava. Zastane potom naprostred záhrady, obzrie sa dookola a zaháda:

„Na zemi ťa niet, na nebi ťa niet, vo vode ťa niet, neviem, kde si, povedz mi!"

„Tu som ti, moja milá!" premení sa jej Gubčík v rukách na ešte krajšieho mládenca, ako bol predtým.

„Či už budeš moja?"

„Nebudem ešte, nebudem, ak mi do zajtra rána nedonesieš zo siedmej krajiny múky na svadobné koláče!" zavolala mu len tak z diaľky, ako utekala od neho. Vbehla do zámku a dobre sa pozamykala.

Teraz už nebolo k nej prístupu, tak Gubčík len o tom rozmýšľal, ako jej doniesť tej múky. Nebolo to ľahké, lebo siedma krajina bola ďaleko a obilie tam stálo ešte na koreni.

Mal on jedného strýka, veľkého strigôňa. A ten mal taký fúrik, čo keď si naň sadol, zaviezol ho, kdekoľvek chcel. Šiel Gubčík k tomu strýkovi, vypýtal si fúrik, sadol naň a v tej chvíli už bol v siedmej krajine.

Dal obilia nažať, naviazať a namlátiť, cestou ho zomlel v jednom mlyne a ráno už stál pred zámkom s hotovou múkou.

„Či už teraz pôjdeš za mňa?" volá na čarodejnicu do zámku.

„Nepôjdem, nepôjdem, len ak mi do rána donesieš vína z toho hrozna, čo rastie za čiernym morom!"

To mu zavolala von oblokom a ešte tuhšie sa pozamykala.

Ísť za more, to nebol žart! Ale fúrik mu i teraz pomohol a za chvíľu ho ta zaniesol.

Gubčík natlačil z hrozna vína, stočil ho a ráno búchal už čarodejnici na vráta, kým ona ešte spala.

„Či už pôjdeš za mňa? Víno je tu!"

„Bola by som blázon ísť za takého trhana!" ozvala sa ona. „Nepôjdem, kým nedonesieš zo sedemdesiatej siedmej krajiny tri zlaté hrušky, aby si bol taký bohatý ako ja!"

A ešte tuhšie sa pozamykala.

Gubčík vedel, že mu teraz už fúrik nepomôže. Pustil sa teda sám horami-dolami do tej sedemdesiatej siedmej krajiny. Ide si on, ide tými horami. Tu raz príde k človeku, čo už ktovie koľko rokov okolo jedného stromu behal, a ešte sa dosť nevybehal.

„Pamodaj šťastia! Čo tu robíš, človeče?" spytuje sa Gubčík.

„Čože by som robil! Behám, lebo ma nik nechce do takej služby, kde by som sa do vôle vybehal."

„No poď teda so mnou, tam sa hádam vybeháš."

Chlap pristal. Už boh teda dvaja a šli.

Idú, idú, prídu k druhému kamarátovi. Deväť veľkých chlebov stálo pred ním na kope, a on predsa kričal:

„Jedol by som!"

„Tak čože neješ," vraví Gubčík, „veď je pred tebou hromada chleba!"

„Jaj, keď je mne to ako psovi mucha!"

„No tak poď s nami, tam sa hádam naješ!"

Dobre, boli už traja a šli.



Idú, idú, prídu k tretiemu kamarátovi. Ten sedel pred veľkou vatrou ukrútený v deviatich gubách a kričal:

„Rata, ľudia, zima mi je!"

„Nuž ale, veď si pri vatre a dobre oblečený!" vravia mu tí traja.

Ale ten ešte väčšmi drkoce zubami, vraj len-len že nezamrzne.

„No tak poď s nami, tam sa hádam zohreješ!"

Už boh štyria a šli.

Idú, idú, nájdu zas jedného pri jednej studni. Tiekol za ním celý Dunaj, a on predsa volal:

„Pil by som! Pil by som!"

„Veď sa teda napi," vravia mu, „máš tu vody do vôle."

„To je pre mňa všetko málo! Dobre, že mi už pípeť nerastie!"

„No tak hybaj s nami do sedemdesiatej siedmej krajiny, tam sa už hádam do vôle napiješ."

Šiel s nimi aj ten piaty a onedlho už potom prišli do sedemdesiatej siedmej krajiny. Tam boli samé hory a uprostred tých hôr stál kráľovský zámok. Ako boli piati, všetko rúči mládenci, zastali si pred kráľa a žiadali od neho tri zlaté hrušky.

„A ktože ste vy," spytuje sa kráľ, „že tak nič po nič žiadate odo mňa tri zlaté hrušky?"

„Mňa," vraví Gubčík, „poslala po ne tá a tá čarodejnica. A títo tu sú moji kamaráti." Rozpovedal mu všetko, akí sú to chlapi.

„No, keď ste vy takí kamaráti," ohlási sa na to kráľ, „tak si tie hrušky musíte najprv zaslúžiť. Práve strojím svadbu svojmu synovi. Pekári a kuchári už týždeň pečú a všeličo nahotovili, len hostia chýbajú. Nuž ak mi vy tých hostí z deviatich krajín do rána pozvolávate, tak tri zlaté hrušky budú vaše. Ale ak nie, beda vám." Hej, stŕpli tí teraz! Až im mravce po chrbte behali. Lebo obehnúť za noc deväť krajín, to nie je ako prebehnúť do susedov.

Iba stonoha, čo okolo toho stromu behal, sa ani trochu nepreľakol, len kázal kráľovi vyhotoviť listy pre tých hostí.

„Listy sú už hotové!" povie kráľ a dá mu ich takú hŕbu, že ich ani zrátať nemohli.

A ten behúň sa ešte do večera len tak ponevieral po dvore a okolo zámku. Kamaráti ho v strachu súrili, ale on im odpovedal, že je ešte čas. S večerným vetríkom sa pohol a na brieždení s raňajším vetríkom dobehol aj s odpoveďami. Ráno šli všetci pred kráľa a pýtali si tri zlaté hrušky.

„Ej, dám ich, dám. Ale mi hostia píšu, že teraz nestačia prísť na svadbu. Nuž vy, ak chcete tie hrušky mať, musíte do zajtra rána pojesť všetko, čo moji pekári a kuchári nahotovili. Inak vás dám zmámiť."

Chovali ich tam ako mladé vrabce, tak akože mohli vyjesť ešte aj plné komory chleba, koláčov a pečienok? O toľkom jedive, čo tam bolo nachystané, sa im nikdy ani nesnívalo. Nuž sa im teraz všetko tak marilo, že ich už zajtra naozaj zmámia.

Len ten jedúch sa nestrachoval. Kým sa ostatní silili do pečienok a koláčov, on pojedol všetko. Do večera boli ešte aj hladní. No ale aspoň ten jeden sa trocha nasýtil.

Na druhý deň predstúpia zase pred kráľa a pýtajú si tie hrušky.

„Hrušky ako hrušky," vraví kráľ, „boli by vám, však? Ale ja som dal pre vás už pred troma dňami železnú pec cerovým drevom kúriť. Ak v nej do rána prespíte, tak si môžete hrušky odtrhnúť." S tým ich od seba prepustil.

No mali sa tí!

„Už my tu musíme zahynúť," vravia si.

Lebo k tej peci sa pre veľký, tuhý plameň nedalo ani len pristúpiť. A tak sa dali jeden druhému do vlasov, lebo ten tomu a ten zas tomu vyhadzoval na oči, že ho sem zvábil a tu sa teraz nič po nič musia upiecť ako kurence na ražni.

Iba keď im ten v deviatich gubách povie:

„Čože sa máte dohadovať! Choďte si radšej zbierať na dvor triesky na ohník, lebo tam ináč pomrznete."

Tí ho nepočúvali, len sa ďalej hašterili. Príde večer, tu ich vedú pred pec a potískajú:

„Len sa tadnu, len!" vravia im.

A ich už zďaleka opekalo, ožihalo, dobre na nich koža nepukala.

Len tu milý guboš skočí do pece, mávne deväť ráz tými gubami, hneď pobral do nich všetko teplo a zima sa strhla taká, na zamrznutie.

Keď bolo po ohni, tamtí tiež vošli do pece. Ale sa veru oklamali, lebo tam bola zima prenáramná. A ten v tých gubách si rozložil v jednom kútiku ohník, hreje sa a kamarátov nechce k ohňu ani pripustiť. Tu sa oni začali od zimy naháňať po tej peci a robili pritom taký hurhaj, štabarc a krik, že kráľ v svojej izbe nemohol ani oko zažmúriť.

Ráno sa spytuje, čo to bol v noci za hurt a krik. Vravia mu, že to tí v tej peci robili taký hurhaj. Kráľ nechcel veriť, lebo si myslel, že už na uhlík zhoreli. Iba keď sa ti mu predstavia všetci piati, takí ako predtým. A štyria z nich sa ešte aj teraz triasli od zimy.

„No," vraví kráľ, „už vidím, že proti vám nič nezmôžem. Poďte si tie hrušky odtrhnúť."

A vedie ich tými horami dlho, dlho, až ich doviedol k veličiznému jazeru.

„Naprostred tohto jazera je lúka," hovorí, „a na nej stojí strom, ktorému na samom vrchovci rastú tri zlaté hrušky. Ak toto jazero vypijete, tak si ich berte! Ináč ich nedostanete, lebo táto voda nikoho na sihoť neprenesie."

„No, môžeš tu piť!" vzdychli si prví štyria a už sa s hruškami lúčili. Lebo to jazero bolo také veľké, že hrušku naprostriedku nebolo ani vidieť. A že by dakto vypil toľko vody, na to ani len pomyslieť.

„No, tak pite!" povie ten, čo ho našli pri Dunaji.

„A veď si pi, keď si sa na to narodil!"

„Aby ste vedeli, aspoň teraz sa do vôle napijem!" rečie pijak. Priľahne k jazeru a vydúcha ho ako dáku holbičku vína. Vstal hore, utrel si ústa rukávom a povedal:

„No, ale som sa narezal!"

Potom už prešli po suchom na lúku k trom zlatým hruškám. Tie Gubčíkovi odpadli dolu samy od seba, len im klobúk nadstavil. Ako hrušky odpadli, hneď sa strom aj tie hory prepadli a okolo nich stála odkliata, oživená krajina. Kade šli, všade ľudia vítali Gubčíka ako svojho osloboditeľa a kráľa. A tá pekná čarodejnica mu už potom vďačne podala svoju ruku. A boli všetci spokojní: i ten, čo sa vybehal, i ten, čo sa najedol, i ten, čo sa zohrial, i ten, čo sa napil, i Gubčík ako kráľ so svojou mladou ženou.