Hrdopýška

Hrdopýška (Rozprávka)
Bolo, bolo, ale neviem, kedy. Stará Ťapa o tom znala, ale keď som sa jej spytovala, riekla, že zabudla, až od mlčania aj na tŕň vychudla, aj umrela, a o tom mi predsa povedať nechcela.

Pri zelenom háji stál malý drevený domček a v tom domčeku bývala chudobná vdovica s jedným jediným chlapčekom. Jej nebohý muž býval hrobárom, a kým žil, nevedeli, čo je to psota. Ale po jeho smrti sa im všelijak vodilo. Neborká mati chodievala do hája to na jahody a maliny, to na hríby a lieskovce. A dobrí ľudia jej za to dávali tu trošku strovičky, tam trošku múčičky, omasty alebo mliečka.

Kým ona takto hore-dolu chodila, chlapček sa pekne sám zabával v izbe, alebo vyšiel na dvor a tam sa hral.

Raz tiež ostal taký samotný a matka mu prikázala, aby nalámal suchého raždia, čo ležalo vo dvore na hromade. Ako chlapček to raždie lámal, vytiahol sa spod neho veľký had. Plazil sa chytro k rozpukanej skale a tam sa skryl. Chlapcovi sa had veľmi zapáčil a chcel sa s ním pohrať. I šiel a sadol si pred tú skalu, že sa mu azda ešte ukáže. Ale milý had nechcel veru vykuknúť. Od tých čias chodieval chlapec každý deň k tej skale a kládol pred dieru trošku svojho jedla, len aby hada vyvábil. V jedno ráno mu mať nechala za hrnčíček sladkého mlieka. On nelenivý nalial to mlieko na tanier, položil pred dieru a zastal si obďaleč. Hadovi mlieko zavoňalo. Vyliezol von a pomaly sa priplichtil k tanieru. Ako chlapec hada zazrel, od radosti dobreže z kože nevyskočil. Díval sa na neho, díval, kým len had všetko to mlieko nevypil. Keď bol tanier prázdny, had sa zvrtol a šuchol sa do diery. Chlapec bol veľmi rád, že našiel spôsob, ako hada vyvábiť. Kedykoľvek mu matka nechala mlieko, bežal s ním k diere a sám ostal radšej o hlade.

Keď sa takto častejšie vídali, had celkom skrotol a napokon jedával už aj z chlapcovej ruky. Toto ich kamarátstvo trvalo mnoho rokov. Za ten čas chlapec vyrástol na hodného šuhaja, ale neborák had veľmi ostarel a blížila sa mu ostatná hodina. Keď ho chlapec v jedno ráno išiel zas navštíviť, už sa ledva vytiahol z diery a smutným hlasom takto k nemu prehovoril:

„Janko, Janko! Rád by som si tu ešte požil, ale darmo, so mnou je už koniec. Chcem sa ti ešte odvďačiť za tvoju lásku, aby si mal odo mňa pamiatku. Tu máš tento klobúčik, túto píšťalku a túto sekerku. Keď si klobúčik položíš na hlavu, budeš mať strieborné vlasy. Keď zapískaš na píšťalke, každý musí tancovať, kým ju len neodtiahneš od úst. A keď sekerke zavoláš: Sekerka, rúbaj! bude rúbať, kým jej len nepovieš: Dosť!" Ako to had doriekol, vydýchol naposledy a bolo po ňom. Jankovi išlo do plaču za starým kamarátom, ale keď videl, že už inak nebude, odniesol ho do diery a zamuroval skalami.

Ale to ešte nebol jeho posledný smútok. O krátky čas mu zomrela aj dobrá mati a on ostal samotný ako palec. Už ho tu teraz zhola nič netešilo. Tak si vzal tie tri veci, čo mu daroval had, a pustil sa do sveta, že si pohľadá dáku službu.

Chodil on dlho sem i tam, prešiel nejednu dedinu a nejedno mesto, ale nikde nič nenašiel. Naveľa, naveľa sa dostal na jeden briežok, a tu sa mu zďaleka zablyšťali strieborné makovice veličizného zámku. Zaradoval sa nad tým a zhlboka si vzdychol:

„Azda sa mi, azda tuto podarí nájsť dávno hľadaný pokoj!"

Ale ten zámok bol nešťastný, veľa ľudstva už v ňom pohynulo. Lebo kto sa ta raz dostal, viacej sa nevrátil. Náš šuhaj to, pravda, nevedel a pustil sa veselo dolu briežkom rovno k zámku. Ako prišiel k bráne, hneď sa dal ohlásiť u kráľa a ponúkol sa mu do služby. Kráľ ho prijal veľmi vďačne a povedal mu:

„Dobre, syn môj, dobre. U mňa sa ti nájde služba. Môžeš pásť moje ovce. Ale ti popredku vravím, že to nie je ľahké. Ak nie si šuhaj smelý a daktorá ovca by sa ti mala stratiť, radšej sa na to ani nedávaj!"

„Ej, čože by sa stratila!" ohlásil sa Janko. „Veď ich ja budem vedieť ustrážiť." A kráľ mu na to:

„Dobre, keď si tak trúfaš. Môžeš ich vyhnať hoci hneď ráno. Každej visí okolo hrdla strieborný zvonček a ony ťa samy povedú na pole, kde sa majú pásť. Ty všade choď len za nimi! A keď ich statočne ustrážiš, dobre ťa za službu odmením."

Tak už mal Janko isté miesto a bol rád. Hneď mu ukázali, kde bude bývať, aj mu dali dobrú večeru. Po večeri si čoskoro ľahol spať, lebo po dlhej ceste veľmi ustal a zišlo sa mu oddýchnuť. Ale len čo zdriemol, zobudil ho strašný sen. Potom už celú noc nemal pokoja, lebo sa jednostaj zo sna strhával. Ešte sa len počalo brieždiť, už bol na nohách. Založil si na hlavu ten svoj klobúčik a vyšiel von, že sa poobzerá dookola.

V zámku ešte všetci spali, iba kráľova dcéra bola už hore a práve vykukla von oblokom. Tu jej Janko padol do očí, šuhaj švárny ako kalina, strieborné vlasy sa mu len tak jasali. Temer vlastným očiam neverila, len sa dívala a dívala na švárneho šuhaja, až kým neprešiel na druhú stranu. Tu ju premkol žiaľ a vzdychla zhlboka.

„Ach, škoda ťa, šuhaj, škoda, že si sa aj ty musel sem dostať, aby si tu na večné veky zahynul!"

Odvrátila sa od obloka a bielou šatkou si utrela slzy.

Janko sa vrátil dnu. Klobúčik skryl do kapsičky a obliekol sa do pastierskych šiat.

Po chvíli vypustil ovce so striebornými zvoncami a šiel pomaly za nimi, ako mu rozkázal kráľ.

Sotva prešiel dakoľko sto krokov, už zďaleka zočil široko rozprestretú rovinu, ktorá vyzerala celkom tak, akoby ju na medeno zafarbili. Volala sa medené pole. Ovce sa obrátili v tú stranu a keď prišli na medené pole, začali sa pásť. Janko sa oprel o svoju sekerku a díval sa, ako si chutne šklbkajú medenú trávu.

Len tu zrazu zafúka vietor, a to čím ďalej, tým mocnejšie. Ovce sa zbíjajú do hŕby, krútia sa a bľačia a v poli sa všetko hýbe od vetra. Janko nevedel, čo to má znamenať, a ledva sa už držal na nohách. Tu zazrie, ako sa od východu valí veľký čierny oblak.

Ej, bude to za príval! myslí si. Kdeže sa tu, biedny človek, skryjem?

Ale nebol vám to ani oblak, ani príval.

Zrazu len, kde sa vzal, tu sa vzal, zatrepoce sa nad ním šarkan so šiestimi hlavami a strašne zreve:

„Kto ti dovolil vyhnať ovce na toto pastvisko? Nevieš, že pánom toho poľa som ja, a kto sa mi opováži robiť škodu, musí tu skapať?"

A už natŕčal pazúry, že ho roztrhá.

„No len no," ohlásil sa Jano, „len sa tak veľmi nenáhli! Dovoľ mi, aby som ti najprv zapískal na tejto píšťalke."

„To môžeš," zadudral šarkan. A Janko hneď zapreberal na píšťalke.

Ako prvý raz zapískol, šarkan sa strhol a pomaličky sa zakýval z boka na bok. A čím dlhšie Janko pískal, tým väčšmi sa šarkan musel natriasať. To sa mu vonkoncom nepáčilo, ale čo robiť, keď žilky v ňom hrali! A Janko mu s čoraz väčšou chuťou pískal a pískal. Keď už bol šarkan celkom utrmácaný a už len tak jachtal, zavolal na Janka:
„Dosť už, dosť! Veď vidíš, že sa ledva prevaľujem. Už ti nič neurobím, len ma nauč pískať na tej píšťalke."

„Dobre, keď tak chceš." povie Janko. „Lenže tvoje pazúry sú na to nesúce, iba ak ich dáko na tenšie spravíme."

„Rob s nimi, čo chceš, len ma nauč prepletať," privolil šarkan.

Dobre. Stál tam neďaleko jeden peň. Do toho Janko zaťal svoju sekeru, takže sa hodne nadštiepil.

„No, vopchaj si sem svoje grambľavé pazúry."

Keď to šarkan urobil, šuhaj chytro sekerku vytrhol a pazúry ostali v klepci.

„Ej, čože to so mnou vystrájaš?" zvolal nahnevaný šarkan.

A Janko mu povie:

„Len trošku pozhovej, hneď to bude. Ale mi najskôr povedz, čo mi dáš za to, že ťa naučím pískať."

„Ej, čo tam po pískaní," metal sa šarkan, „len mi laby vysloboď!"

A Janko mu zas:

„To nejde tak ľahko, ešte si musíš trocha povýskať."

Šarkan už nemohol ďalej od bolesti:

„Pusť ma," hovorí, „dám ti jedno medené jabĺčko a jeden prútik. Keď ním šibneš po jabĺčku, hneď sa ti premení na medený zámok, a tam nájdeš, čo len budeš chcieť."

„A kde máš to jabĺčko?" spýtal sa Janko.

„Leží tamto v kríku aj s prútikom."

Šuhaj pobehol ta a hneď šibol prútikom po jabĺčku. V tej chvíli stál pred ním utešený medený zámok. Janko vošiel do brány, tu hneď všetka čeľaď okolo neho:

„Čo rozkážete, mladý pán?"

On im nič nerozkázal, len sa pobral rovno hore schodmi. Poprechodil všetky izby, popozeral, kde aká drahá vec, a nechal všetko na mieste. Vzal si iba jedno pero, čo stálo na stole v medenom pohári. Potom vyšiel von, šibol zámok prútikom a ten sa zas premenil na jabĺčko.

„No, to je dobre," povedal šarkanovi. „Lenže ty mne musíš dať ešte viacej. Milá sekerka, rúbaj!"

Sekerka hneď začala rúbať a stínala hlavy doradu. Keď už mierila na tú ostatnú, zavolal šarkan:

„Všetko toto pole ti dám, len mi nechaj aspoň túto jednu hlavu!"

Ale Janko neveril ani tej jedinej a nezabránil sekerke ďalej ťať. Keď bolo po šarkanovi, obrátil sa zase k svojim ovciam. Tie sa teraz už pokojne pásli a okolo večera sa samy skrútili nazad. Šuhaj si to pero z medeného zámku pripol za klobúčik, a tu sa od veľkého blesku zasmial celý kraj. Taký podperený stúpal Janko veselo domov. Ale keď už boli neďaleko zámku, klobúčik aj s perom zase skryl.

V zámku si nevedeli vysvetliť, prečo ovce tak dlho nejdú, keď predtým dobehli domov už predpoludním. A keď sa ukázal s ovcami aj Janko, vyvalili oči, ako sa mohlo stať, že tam nezahynul. Kráľ bol veľmi rád, že dostal k ovciam takého chlapa, pri ktorom sa mu ani jedna nestratila.

Keď už ovce pozatvárali, pribehla k Jankovi princezná a takto ho oslovila:

„Hej, pastier, kde máš to pero, čo sa od neho všetko tak jasalo? Dajže mi ho, daj!"

„A veď ja nemám nijaké pero! Pásol som v takom poli, kde nerástol ani len kvietok," vyhováral sa Janko.

Ale ona sa nedala tak ľahko odpraviť.

„Ej, dobre som ja oblokom videla, čo sa máš tajiť! Len mi ho ty daj!"

A dovtedy neprestala dobiedzať, kým jej to pero nedal. Bolaže tá rada! Janko sa chutne navečeral a potom šiel na odpočinok. Ale horký jeho odpočinok! Nemohol on veru zaspať, lebo mu ten strašný šarkan vždy stál pred očami. Ešte len svitalo, už vyskočil na nohy, založil si klobúčik a vyšiel von. Princezná i teraz zazrela striebrovlasého šuhaja a tešilo ju, že sa mu nič nestalo. Ale keď si pomyslela, že ešte všetko nepreskočil, bolo jej ho ľúto.

Janko sa vrátil do zámku a po chvíli vypustil ovce. Pyšne si kráčal za nimi, lebo už poznal moc svojej píšťalky a sekerky. Ale ho predsa len trocha omínalo, čo to bude dnes. Vtom zdvihol oči a dobreže neoslepol, taký blesk ho zarazil. To sa blyšťalo strieborné pole, na ktorom sa ovce mali teraz pásť.

Sotvaže začali šklbať striebornú trávu, zaduje vietor a vyvracia všetko z koreňa. Ovce nebožiatka bľačia a zbíjajú sa do hŕby. Na nebi sa dvíha ťažká mrákava. V strašnom huku prihrmí deväťhlavý šarkan a zareve z celého hrdla.

„Ký čert ťa sem doviedol, že mi nedáš pokoj a robíš škodu na mojom poli! Aby si vedel, stadiaľto živý neodídeš!"

„Ej, nieže tak strmo, nie, azda sa dajako pokonáme," ohlásil sa Janko a priložil k ústam píšťalku.

Ako raz zapískol, šarkan sa hneď začal pomykávať. A čím dlhšie mu pískal, tým väčšmi sa metal a hádzal, až ho už sila celkom nechávala. Tu voľky-nevoľky začal prosiť:

„Prestaň, chlapče, prestaň! Neurobím ti nič, len ma nauč pískať na tej píšťalke."

Dal si aj on zaseknúť pazúry a potom, aby sa oslobodil, ponúkol mu strieborné jabĺčko s prútikom.

Janko hneď bežal poň. Šibol jabĺčko prútikom a v tej chvíli stál pred ním utešený strieborný zámok. Poobzeral si v ňom všetko, ale nevzal nič, iba zase jedno pero, čo stálo na stole v striebornom pohári. Zámok premenil na jabĺčko a jabĺčko skryl. Potom povedal šarkanovi:

„No, to je dobre, ale ty mne musíš dať ešte viacej. Milá sekerka, rúbaj!"

Sekerka začala hneď rúbať a už zoťala šesť hláv. Šarkan prosil, aby mu nechal aspoň tie tri hlavy, že mu dá celé toto strieborné pole. Ale Janko volal:

„Rúbaj, sekerka, rúbaj!"

Tak odfrkli aj ostatné tri hlavy. Ovce sa už teraz pokojne pásli a okolo večera sa samy skrútli nazad. Šuhaj si pripol to pero za klobúčik a celý kraj sa od blesku až tak zajagal. Tak si veselo vykračoval domov. Ale keď sa blížili k zámku, klobúčik aj s perom zase skryl.

Kráľ bol rád, že sa mu ovce i teraz vrátili bez chyby, a Janka veľmi chválil. Princezná sa zase prikradla k nemu a pýtala si to pero, čo sa od neho jagala celá dolina. Šuhaj by sa darmo tajil, nuž jej ho len dal. A ona mu bola veľmi rada.

Po večeri si Janko ľahol spať. Ale ani teraz nemal pokoja, lebo celú noc bol v bitke s tými šarkanmi a nevedel sa dočkať rána. Pred východom slnka si založil klobúčik a vyšiel von. Princezná ho i teraz zazrela, ale sa naskutku odvrátila. Premkol ju veľký strach, že tento švárny šuhaj pri treťom raze akiste tam zahynie.

Janko vyhnal ovce a tie si bystro a veselo poskakovali. Cítili, že teraz majú dobrého pastiera. A šuhaj idúc za nimi premýšľal, akého dnes bude mať hosťa. Tu mu zrazu udrel do očí náramný blysk, všetko sa pred ním zažltelo. Bolo to zlaté pole, na ktorom sa ovce mali dnes pásť. Došli na to pole a s veľkou chuťou začali šklbať zlatú trávičku.

Ale hneď nato zahvižďal náramný víchor, na nebi sa zdvihli ťažké čierňavy, v strašnom huku prihrmí dvanásťhlavý šarkan. V letku vytrhol veľký dub aj s koreňom, akoby nič, a rovno na Janka.

„Kto ti dovolil robiť škodu na mojom poli?" zaručal strašne a chcel ho tým dubom zahlušiť. Ale v tej chvíli sa ozvala píšťalka. Šarkan sa spätil a začal sa nadhadzovať aj s tým dubom, takže ním vybil do zeme hodnú jamu. Tak musel tancovať, kým sa celý zmorený nezvalil na zem.

„Dosť už, dosť!" volal a ťažko odfukoval. „Neboj sa, už ti nič neurobím, len ma nauč pískať na tej píšťalke."

„Dobre," povie Janko, „ale najprv si musíš dať narovnať svoje krivé pazúry." I zasekol mu ich do rázštepu tak tuho, že krv vystrekla na tri siahy. Šarkan zreval od náramnej bolesti a Janko sa uškŕňal:

„Nič to, nič, to ti čoskoro prejde. Ale by som rád vedieť, čo mi dáš, keď ťa naučím tak pekne pískať."

„Ej, čo tam po pískaní," kričal ten v klepci, „len mi laby vypusť! Dám ti jedno zlaté jabĺčko a jeden prútik. Keď tým prútikom šibneš po jabíčku, hneď sa premení na zlatý zámok. Hen v tom kríku si ho hľadaj!"

Janko našiel jablko a hneď ho premenil na zlatý zámok. Poprechodil sa po tom zámku, všetko poprezeral, ale nechal všetko tak, vzal si iba jedno pero, čo stálo na stole v zlatom pohári. Zámok premenil zas na jablko a šarkanovi povedal:

„No, to je dobre. Ale mne ty musíš dať ešte viacej. Milá sekerka, rúbaj!"

Sekerka hneď začala rúbať a už ležalo na zemi deväť hláv. Tu šarkan veľmi prosil, aby mu nechal aspoň tie tri hlavy, že mu daruje toto zlaté pole. Ale Janko nepočúval a rozkázal sekerke zoťať aj tie ostatné hlavy.

S tým sa vrátil k ovciam, ktoré sa pokojne pásli po zlatej tráve. A keď sa blížil večer, samy sa obrátili nazad. Janko si perom podperil klobúčik a celá dolina sa zaligotala ako od slnka. Ale keď už dochádzali k zámku, pero s klobúčikom zase skryl. A tak nevedel o tom nik, iba princezná, ktorá sa i teraz dívala oblokom.

Keď pán videl, že mu ovce prišli šťastlivo domov, hneď si dal Janka zavolať a povedal mu:

„No, ty si súci chlap, mám z teba radosť. Ty si vykonal, čo dosiaľ nevládali päťdesiati. Môžeš u mňa ostať, kým len budeš chcieť. A plácu dostaneš takú ako ešte nijaký pastier."

To počula aj princezná a bola veľmi rada, že ten švárny šuhaj ostane v zámku i naďalej. Keď odišiel od kráľa, vybehla za ním a povedala mu:

„Dajže mi to pero, daj, čo sa od neho celá dolina tak ligotala."

A neprestala pýtať, kým jej ho len nedal. Tak už mala aj zlaté pero a naradovaná ho položila k tamtým dvom.

Teraz sa už Janko nemal čoho báť a slobodne pásaval hneď na medenom, hneď na striebornom, hneď na zlatom poli. Ale ako sa mu vodilo v tie prvé tri dni, o tom nepovedal nikomu ani slovo.



Nezadlho nato mala sa tá princezná vydávať. A vymysleli to tak, že dali vystaviť vysokú vežu s mnohými oblokmi jeden nad druhým. Do jedného z oblokov kázala princezná pripraviť medené pero, a kto vraj na koni vyskočí a to pero schytí, za toho pôjde.

Ako sa chýr o tom rozletel, zišli sa na ustanovený deň kniežatá, rytieri a páni zo všetkých strán. Všetci by chceli princeznú dostať, lebo bola veľmi pekná. Medené pero stálo pripravené v obloku, kráľ s princeznou sa dívali zo zámku. Dali znak a skákanie sa začalo. Kniežatá, rytieri a páni popchýnali svoje vyberané kone a rad-radom vyskakovali. Ale neboráci nič nezdolali, iba čo si dokaličili ruky, nohy a ostatné údy.

Janko, ako inokedy, i teraz pásol ovce. Jedna žena, čo vyšla do poľa, zastavila sa pri ňom a vyrozprávala mu, čo sa robí v zámku.

On hneď vedel, čo spraviť. Keď žena odišla, vybral medené jabĺčko, šibol ho prútikom, a v tej chvíli stál pred ním medený zámok. Vošiel dnu a rozkázal, aby mu osedlali koňa a doniesli rytiersky oblek. Naskutku zadupotal pri ňom medený tátoš a pre neho bol prihotovený medený oblek. Chytro sa pristrojil, vysadol na tátoša a letel do zámku.

Všetci sa zadívali na švárneho rytiera a každý sa mu klaňal. Ale on sa neveľmi obzeral, len popchol svojho tátoša, vyskočil pod samý oblok a uchytil medené pero. Zatľapkali mu všetci diváci a on poď rovno k princeznej! Pekne sa uklonil a podával jej to pero.

Ale princeznej sa nepáčil jeho medený oblek. Ona, pyšná, čakala viacej a nechcela prijať pero z rytierovej ruky. Ako to on videl, zvrtol sa, vysadol na tátoša a zmizol. Kráľa, pravda, mrzelo, čo dcéra spravila, ale už bolo darmo.

Prešlo niekoľko mesiacov, a tu princezná prosila otca, aby dal poznove vyhlásiť: kto vyskočí na koni k striebornému peru a uchytí ho, ten dostane jej ruku. Ale to pero už bolo o jeden oblok vyššie. I teraz sa zhŕklo veľa kniežat, rytierov a pánov, čo by radi dostali peknú princeznú. Ale darmo sa chlapili, darmo popchýnali svoje vyparádené kone, ani jeden nevládal vyskočiť k striebornému peru.

Janko bol pri ovciach a dopočul sa, čo sa robí v zámku. Šibol prútikom strieborné jabĺčko a strieborný zámok stál pred ním. Rozkázal, aby mu osedlali koňa a pre neho aby doniesli rytiersky oblek. Naskutku zadupotal pri ňom strieborný tátoš a pre neho bol prihotovený strieborný oblek. Chytro sa pristrojil, sadol na tátoša a letel do zámku.

Tu sa nevedeli vynadívať na švárneho rytiera a všetko sa mu vystupovalo z cesty. On popchol svojho tátoša, ten vyskočil, a už mal Janko strieborné pero v ruke.

Díval sa na to kráľ, dívala sa i princezná. Ale keď jej rytier pero podával, nechcela si ho vziať. Strieborný oblek sa jej videl primálo: ona, pyšná, čakala ešte viacej. Janko si z toho neveľa robil, sadol na tátoša a zmizol.

Kráľ sa na dcéru veľmi nahneval a dlho sa nechcel udobriť. Ale ona ho dovtedy unúvala, dovtedy prosila, kým sa jej zas len nestalo po vôli. Do najvyššieho obloka pripravili zlaté pero a ešte raz pustili chýr: kto doskočí na koni k tomu obloku a uchytí pero, ten už princeznú naisto dostane. Aj na tento chýr prišli mnohí probovať šťastie. Ale keď pozreli do tej výšavy, každému prešla chuť a nikto sa neopovážil skákať.

Tu priletí Janko v zlatom obleku na zlatom tátošovi. Lebo sa dopočul, čo sa robí v zámku, a chytro sa pristrojil do zlatého odevu. Diváci dobre neoslepli od veľkého blesku a všetko híkalo nad tou rytierovou nevídanou krásou. Ale Janko sa im nedal dlho prizerať. Vyletel na svojom tátošovi ako vták a schytil zlaté pero. Kráľ a princezná sa na to dívali a ona až tak rástla od radosti, že sa jej dostane taký rytier.

Dobre, len sa raduj! Ale si ešte trochu počkáš!

Rytier predstúpil so zlatým perom v ruke a netrpezlivá princezná už sama čiahala po ňom. No Janko mal čosi za lubom a nepodal jej ho. Len sa pekne uklonil a riekol:

„Dovoľte, krásna princezná, aby toto pero ostalo u mňa. Ale ak mi dáte na to ruku, že chcete za mňa ísť, tak vám ho o dva mesiace donesiem a odvediem si vás so sebou."

Kráľ veľmi rád privolil a princezná mu tiež vďačne podala ruku. S tým sa zlatý rytier Janko odobral, vysadol na tátoša a letel do svojho zlatého zámku.



V kráľovskom zámku sa konali veľké prípravy na svadbu a už sa iba na to čakalo, kedy prejdú tie dva mesiace. Najmä princeznej sa to videlo dlho a každé ráno, každý večer rátala na prstoch, koľko dní ešte ostáva, kým príde zlatý rytier. Napokon predsa svitol deň, na ktorý sa mladý zať sľúbil. Natešená hrdopýška dobre z kože nevyskočila.

Slnko už vyšlo hodne vysoko, a zlatý rytier nejde. Čakajú, vyzerajú. Bolo už blízko poludnia, a stále nič. Len pred samým poludním prišiel žobráčik na talige, s chudým zodratým koníkom, a pýta sa do zámku. Pustili ho dnu a on v starých poplátaných hábach hybaj rovno do izby, v ktorej bývala princezná. Pristúpil k nej a podával jej ruku.

„Dobrý deň, krásna princezná, prišiel som si po vás."

Princezná nastráchaná i nahnevaná vykríkla:

„Hybajte mi z očí, tu nemáte čo hľadať, ja vás nepoznám!"

„Ach, ach, že nepoznáte?" usmial sa žobráčik. „Len sa mi dobre prizrite! Ja som ten medený a strieborný rytier, od ktorého ste pre pýchu nechceli prijať pero. A ten zlatý rytier, ktorému ste pred dvoma mesiacmi dali ruku, tiež nebol nik iný, len ja. To všetko vám dosvedčia tieto tri perá."

Tu položil na stôl medené, strieborné i zlaté pero a povedal:

„A teraz už ani slova, musíte ísť so mnou! Náš hintov stojí vo dvore."

Princezná sa pustila do hrozného plaču a na ten plač pribehol i jej otec. Keď zvedel, o čo ide, tiež sa zarmútil. Ale nedal nič na sebe znať, len sa obrátil k dcére:

„Tak, hrdopýška, nemala si si toľko preberať! Máš, čo si si zaslúžila. Teraz sa obleč tak, aby si bola roveň svojmu mužovi, a choď s ním, nech je už ako chce."

Čo mala robiť? Plačky sa preobliekla do akýchsi starých šiat, plačky sa rozlúčila s otcom, a tak vysadla na taligu.

Janko pošibal chudého koníka a viezol svoju hrdopýšku dlho, dlho, až kým neprišli k jednej hore. Tu zosadol a vraví:

„Hľa, v tomto kraji budeme bývať. Tu má môj pán zámok, tam budeme slúžiť. Idem pánovi oznámiť, že si veziem nevestu, a spýtam sa ho, či prijme do služby aj teba. Ty zatiaľ tu počkaj, hneď sa vrátim."

Keď na kuse prešiel, šibol prútikom medené jabĺčko, zaraz sa v medenom poli postavil medený zámok. Vošiel dnu a rozkázal sluhom, aby sa poobliekali do panských šiat a aby sa držali ako hostia. On a jeho nevesta že im budú slúžiť. Keď toto a všeličo inšie poprikazoval, vrátil sa k hrdopýške a vraví: „Môj pán nie je doma, včera odišiel na druhý zámok. Ale sem prišlo veľa hostí, musíme ich najprv obslúžiť a až potom ísť za pánom. Tak poď chytro so mnou!"

Hrdopýška so sklopenou tvárou voľky-nevoľky kráčala za Jankom. Keď prišli do zámku, najskôr ju voviedol do malej izbičky a tam sa obliekli ako sluha a slúžka. Potom šli do svetlice, kde boli prestrojení hostia.

Tu hneď jeden z nich rozkázal prikrývať stôl. Jankovi naložili, aby natočil najlepšieho vína a ona nech nosí z kuchyne jedlá.

Ej, nebolo to hrdopýške po vôli! Ale čo mala robiť, musela poslúchnuť.

Hostia sa najedli, napili a pobrali sa preč. Potom si už sadli aj Janko s princeznou a zajedli si z toho, čo ostalo na stole. Nato sa Janko ohlásil:

„No, moja drahá, teraz pôjdeme za pánom do druhého zámku."

Sadli na taligu a zase ju len vozil kadekde. Naveľa sa dostali do jednej utešenej dolinky, kde sa po stráni zelenal háj. Janko vypriahol koníka a povedal svojej mladuche:

„Tu za týmto hájom má môj pán druhý zámok. Idem sa prezvedieť, či je doma, a ty zatiaľ ostaň tu, hneď sa vrátim."

Ako vyšiel navrch toho hája, šibol prútikom strieborné jabĺčko, zaraz sa v striebornom poli postavil strieborný zámok. Vošiel dnu a hneď jedného sluhu spravil pánom a prikázal mu, aby sa riadne držal. On a jeho nevesta že o chvíľu prídu a budú sa ponúkať do služby. Ale on aby im službu odoprel a upravil ich do susedného zámku.

Janko sa vrátil do doliny a už zďaleka volal:

„No, moja drahá, stúpajme, pán je doma."

Prišli teda do strieborného zámku a ona sa nevedela dosť prenačudovať tej veľkej kráse. Prestrojený pán ich prijal veľmi pekne, ale že sa tu veru služba pre ňu nenájde. No v susednom zámku vraj potrebujú slúžku a on je ochotný prepustiť ta i jej muža.

Hrdopýška s plačom sadala na taligu, že ju v tomto krásnom zámku nechcú ani len za slúžku. Janko ju tešil, aby už len toľko neplakala, že im aj v tom treťom zámku bude dobre. Ale ona len plakala a plakala. Tak prešlo dakoľko hodín a za ten čas sa dostali pod jeden vŕšok.

„No, tu postojíme," povedal Janko. „Za týmto vŕškom má môj pán tretí zámok. Zájdem sa popredku pozrieť, čo a ako je tam. A ty len trošku počkaj, hneď sa vrátim."

Ako sa prevážil cez ten vŕšok, šibol prútikom zlaté jabĺčko. Naskutku sa v zlatom poli postavil zlatý zámok. Tu ho hneď obhŕkla všetka čeľaď a on vydal rozkaz, čo a ako majú robiť. S tým sa poponáhľal nazad a po chvíli priviedol svoju milú k zlatému zámku. Princezná zhíkla nad tou nevídanou krásou a on jej povedal:

„No, moja drahá, tu budeme slúžiť. Pod za mnou dnu!"

Ona nepovedala nič, len si vzdychla, že nemôže byť paňou v takomto utešenom zámku. Ako prešli jedny schody, upravil ju do izby a chytro privrel za ňou dvere. Tu priskočili k nej štyri komorné s najkrajšími šatami, čo sa len tak blyšťali od zlata a drahých kameňov, a začali ju obliekať. Ona od údivu nevedela, či to naozaj, a či sa jej sníva. Ale komorné nedbali na jej údiv, len sa obracali, aby bola čím skôr pristrojená od päty až po hlavu. Stála tam už v tej najkrajšej ozdobe.

Vtom sa otvorili dvere, vstúpil dnu zlatý rytier a chytil ju za ruku.

„No, moja drahá, odteraz nie si slúžka, ale pani troch zámkov. Chcel som ti len dať príučku, aby si nebola taká pyšná."

Zlatý rytier sa zvrtol a založil si na hlavu svoj klobúčik, podperený troma perami. Až teraz sa milej princeznej otvorili oči! Po klobúčiku a po strieborných vlasoch poznala, že je to Janko, čo jej daroval tie perá.

Tu jej on vyrozprával všetko, ako sa mu vodilo so šarkanmi, ako prišiel k týmto trom zámkom a stal sa rytierom. A ona od veľkého údivu a neslýchanej radosti aj plakala, aj prosila o odpustenie, aj ho bozkávala.

No a teraz už bolo všetko dobre. Nechýbalo im iba vtáčie mlieko. Keď sa už spolu dosť natešili, išli navštíviť princezninho otca. Ten neborák veľmi smútil za svojou dcérou i za Jankom, o ktorom nik nevedel, kde sa tak zrazu podel. Teraz až zaplakal od radosti, keď sa mu Janko ukázal ako zať a pri ňom i dobre zaopatrená dcéra.

Potom si už žili po vôli hneď na jednom, hneď na druhom, hneď na treťom zámku. A z hrdopýšky sa stala tichá, dobrá a statočná pani.