Jelenček

Jelenček (Rozprávka)
Bol raz jeden chudobný horár a mal už druhú ženu. Od prvej ženy mu ostalo dvoje detí, dievčatko a chlapček. Volali sa Evička a Janík. Tieto nebožiatka veľa vystáli pri mrchavej macoche. Nikdy im nedala pekného slova, nikdy na nich oko neohriala, len sa jednostaj vadila a každý každučký deň ich drvila a mlátila.

V tých časoch bola medzi ľuďmi veľká núdza, najmä u horárov to vyzeralo biedne. Niekedy aj tri dni nemali v dome kúsok chleba.

V jedno ráno sa horár spýtal:
„Žena! Čo dáme jesť našim deťom?"

„Čo sa ma to máš čo spytovať?" povie na to žena. „Chod do hory, azda tam dačo nájdeš."

Vybral sa on do tej hory. Chodil, sliedil až do samého mrku, ale okrem jedného vtáčika nič viac nezastrelil.

„Tu máš," povie žene, „uvar nám tohoto vtáčika!"

Vtáčik sa uvaril, a čo sa komu ušlo obliznúť, na tom musel pristať.

Na druhý deň horár zase vraví:

„Čo my len budeme jesť, žena moja?"

Ona mu odsekla:

„Čo mi tu máš stenať za ušami! Radšej choď a opatri niečo!"

Vybral sa on zas do hory a pošťastilo sa mu zastreliť zajačika. Naradovaný ho doniesol žene, aby ho upiekla na večeru, on že ešte ide probovať šťastie. S tým sa vrátil do hory.

Macocha očistila zajačika a už ho chcela položiť na pekáč, ale ešte išla po vodu. Vtom sa priplichtila mačka, milého zajačika uchytila a zožrala. Keď sa žena s vodou vrátila a zbadala, čo sa stalo, dobre ju tam od jedu neporazilo.

Ale potom začala rozmýšľať: Čo ja len dám mužovi jesť? A ešte aj deťom, tým pľuhavstvám! Namojveru, najradšej by som ich zmámila! A mužovi poviem, že detiská odbehli do hory a nevrátili sa.

Vyšla na dvor a zavolala:

„Deti, nazbierajte suchého raždia, budeme piecť mäso!"

Evička a Janík zbierajú to raždie a tu povie sestrička bračekovi:

„Ktohovie, na čo my to raždie zbierame."

„Predsa upiecť mäso!"

„Lenže ktovie aké! Počula som, ako si macocha šomre popod nos: Dnes príde na rad chlapec! Braček môj, tá ti dačo nedobré s nami zamýšľa!"

„Jaj, sestrička, chytá sa ma strach!"

„Nič sa neboj," vraví ona. „Keď prídeme do chyže, poprosím macochu, aby ma učesala. Ty prídeš k stolu a uchytíš mi stužku. Ja vybehnem za tebou a potom obaja ujdeme."

Doniesli to raždie a macocha ich pochválila, že sa tak poponáhľali. A tu Evička poprosila, či by ju trochu nepričesala, že sa pri tom raždí rozstrapatila.

„Hneď," vraví macocha, „len ešte postav vodu do toho veľkého hrnca!"

Evička postavila vodu, vybehla na pôjd, kde mala odložené dve plánočky, tie si vzala a šla k macoche.

Macocha rozplietla Evičke vrkoč, stužku odložila nabok a češe ju. Vtom pribehne Janík, uchytí stužku a poď von dvermi! Dievča sa rozbehlo za ním a volá:

„Daj mi moju stužku! Daj mi moju stužku!"

Macocha po chvíli vyšla na dvor, lebo už nepočula ich hlasy, a tu vidí, že deti upaľujú do hory. Dovtípila sa, že utiekli, a náramne sa rozpajedila. V zlosti zakričala za nimi:

„Bodaj ste sa premenili na to, z čej stupaje sa napijete!"



Braček a sestrička utekali horami-dolami, kde ich dve oči viedli. Ale slnko pripekalo a Janíka začal trápiť smäd. Prišli na medvediu stupaj, kde stála dažďová mláčka.

„Evička, sestrička, ach, ja by som pil!"


„Ach, nepiže mi, nepi, veď je to medvedia stupaj, stal by si sa medvedíkom. Vezmi si radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde."

Janík pohrýzol plánočku a smäd pominul.

Idú, idú zas na hodnom kuse. Tu prišli na vlčiu stupaj a Janíka trápi ešte väčší smäd.

„Evička, sestrička, ach, ja by som veľmi pil! Napijem sa z tejto mláčky!"

„Ach, nepiže mi, nepi, veď je to vlčia stupaj, stal by si sa vĺčkom. Vezmi si radšej túto plánočku, azda ti smäd prejde."

Janík pohrýzol plánočku a bolo mu ľahšie.

Idú zase, idú, ale čím ďalej stúpali, tým slnce tuhšie pripekalo a Janíkovi bolo už na zamdlenie.

„Sestrička Evička, dajže mi ešte, daj jednu plánočku!"

„Ach, braček môj premilený, veď už viacej nemám. Len ešte trošku vydrž, nablízku je studnička."

Prišli k jelenej stupaji.

„Sestrička Evička, už ďalej nevládzem, ja sa musím napiť."

„Ach, nepiže mi, nepi, veď je to jelenia stupaj, stal by si sa jeleníkom!"

No len čo sa obzrela, on sa zohol k mláčke - a hneď ostal jelenčekom. Keď ho takého zazrela, zalomila bielymi rúčkami a pustila sa do plaču:

„Ach, braček môj nešťastný, čože si ja teraz s tebou počnem? Ach, prídu psy, tie ťa roztrhajú! Prídu poľovníci, tí ťa zastrelia!"

A smutný jelenček jej stúpal po pravom boku.

Neprešli ani desať krokov, zočili peknú studničku ako len to najčistejšie sklo. Dievča sa do chuti napilo, a tu sa jej zaligotala na čele zlatá hviezda a aj vlasy ostali zlaté. Od tej studničky sa pobrali ďalej a prišli na jednu čistinku, na ktorej stála kopa sena.

„Ach, braček jelenček, tu my budeme bývať, tu nás macocha nenájde!"

Vydlabali si do tej kopy dieru a tam sa kryli v noci pred vetrom a dažďom. Keď slniečko vychádzalo, Evička si sadla na kopu a prečesávala si vlásky, tie zlaté-prezlaté, a s plačom vykladala:

„Ach, keby moja mamička vedela, že sa ja na tejto kope trasiem a zlaté vlásky si češem! Iste by moja mamička nado mnou zaplakala!"

Jelenček sa chodil pásť a ona sa živila jahôdkami a korienkami. Tak to trvalo dlhý čas.

Do tej istej hory chodieval na poľovačku mladý kráľ. Ako tak raz Evička sedela tuvon a prečesávala si vlásky, pribehol upachtený jelenček a hneď za ním pes. Jelenček sa šuchol do kopy a pes, keď zazrel dievča, pošmrdkal chvostom a vrátil sa nazad k svojmu pánovi.

Pán mu hodil kus pečienky. Pes ju schytil do pysku a pod rovno k milému dievčaťu! Pečienku jej položil na lono a zas bežal k pánovi. Tak to spravil aj po druhý raz. Pán bol zvedavý, kde pes vláči tú pečienku. Hodil mu ešte jeden kus, a keď pes zas len v tú stranu bežal, mladý kráľ sa pustil za ním a prišiel pekne-krásne k Evičke.

„Čože ty tu robíš?" opýtal sa jej.

Evička mu vyrozprávala všetko, čo a ako sa im vodilo.

„A či by si nešla so mnou?" povie na to kráľ.

„Nie veru, lebo by ste mi tohto jelenčeka dali zastreliť."

„Neboj sa," vraví kráľ, „nedám ti ho zastreliť. A poď, pri mne vám bude dobre."

Na tie pekné reči pristala Evička ísť s kráľom, Nasadli do koča a odviezli sa do zámku. Tu Evička našla všetko, čo jej bolo treba. Aj bračeka jelenčeka dobre opatrili. Šiat mala na výber, jedny od druhých krajšie, že v nich až tak prekvitala. Pritom ju dali učiť vo všetkom, čo treba vedieť kráľovnej, a keď dorástla, vzal si ju mladý kráľ za ženu. Ale sa jej najskôr musel zaprisahať, že nikdy nedopustí, aby ublížili jelenčekovi.

Nuž hádam dobre - ale ktohovie!

Bývala v tom kráľovskom zámku jedna stará baba a tú veľmi zlostilo, že sa mladý kráľ takto oženil. Lebo sa nazdávala, že si vezme jej dcéru.

Kráľ musel odísť do vojny. Starej babe naručili, aby kráľovnú statočne opatrila, lebo o krátky čas mala porodiť.

Narodil sa jej utešený chlapček. Na čele mu svietila zlatá hviezdička tak ako jeho matke. Lenže kráľovná pri pôrode veľmi oslabla. Pýtala si trochu vody, ale stará baba jej povedala:

„Popod oblok tečie Dunaj, nachýľ sa a pi!"

„Ach, akože sa nachýlim, keď som taká ubolená!"

„Sprav si, ako chceš," zahundrala baba. „Ty sa nenachýliš a ja ti vody nepodám!"

Kráľovná nemohla už od smädu vydržať, nuž sa nachýlila cez oblok. A ako tak bola sklonená, strčila ju stará baba do vody a na jej miesto uložila do postele svoju dcéru. Chlapčeka so zlatou hviezdou sa jej nevidelo odmárniť. Stačilo jej, že podstrčila svoju dcéru.

Kráľovná sa neutopila, len sa premenila na zlatú kačku a vedno s inými kačkami plávala po Dunaji.

Ale chlapček nebožiatko, keď necítil matku pri sebe, začal plakať a vrieskať. Nijakovsky sa nedal učičíkať. Vtom pribehol do izby jelenček a knísal parožkami, aby mu dieťa položili na ne; že ho bude kolembať. Stará baba si už nevedela rady, nuž mu ho položila na parožky:

„Choď, vylomte si krky obidvaja!"

Jelenček sa pustil dolu brehom Dunaja. Keď zazrel plávať kačky, postál a zavolal:



„Kačičky, perličky,

či ste nevideli tohto dieťaťa matku?"



„ Videli, videli v tom širokom sádku,"



odpovedali kačičky.

A vtom už letí k brehu zlatá kačka, premení sa na krásnu paniu, vezme dieťa a vraví mu:

„Synček môj zlatý, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, previ sa!" A to sa hneď všetko stalo.

Potom si dieťa ešte raz vyobjímala, vybozkávala a položila ho jelenčekovi na parožky. Tu sa zase premenila na zlatú kačku a odletela do Dunaja.

Tak to šlo za hodný čas. Jelenček každý deň nosieval dieťa k Dunaju a ono bolo zdarné, krásne ako ruža.

Naveľa odpísal kráľ z vojny, aby ho vtedy a vtedy čakali domov. Tu stará baba hneď rozkázala dcére, aby si ľahla do postele a robila sa chorou. A keď kráľ príde, aby si len žiadala mäso z toho jelenčeka.

Kráľ sa šťastlivo vrátil a veľmi sa zaradoval krásnemu dieťaťu. Ale nad tou, čo ležala v posteli, sa nemohol prenačudovať. A najčudnejšie mu bolo, že jej nevidel na čele zlatú hviezdu, ani nad čelom zlaté vlasy. Ale stará baba hneď vedela vykrútiť, že veru choroba nikoho nepopraví a že zlatá hviezda i zlaté vlasy prešli z kráľovnej na dieťa.

A tá z tej postele začne volať:

„Jaj, jelenie mäso by som jedla! Dajte mi zarezať toho jelenčeka!"

„Ej," povie na to kráľ, „veď som ti musel prisahať, že jelenčekovi nesmie nikto ublížiť. Ako to, že ho teraz sama kážeš zarezať?"

A tá nič, len ešte väčšmi volá:

„Jaj, jelenie mäso by som jedla! Hneď mi dajte zarezať toho jelenčeka!"

Naveľa kráľ privolil. Hneď brúsili nože a hriali vodu, že jelenčeka zarežú a uvaria. Vtom sa prebudí dieťa a začne plakať. Na ten plač pribehol jelenček a knísal parožkami.

Dosť stará baba čičíkala dieťa, nechcelo utíchnuť. A jelencek len jednostaj kýval tými parožkami. Kráľ sa čudoval, čo ten jelenček robí. A stará baba mu povedala, že chce kolembať dieťa na parožkoch. Nuž kráľ rozkázal, aby mu ho dali. A ten, len čo ho dostal na parožky, vybehol von dvermi. Kráľ v strachu, aby sa dieťaťu dačo nestalo, vychytil sa tiež. Jelenček šiel rovno dolu brehom, a keď zazrel plávať kačky, postál a zavolal:



„Kačičky, perličky,



či ste nevideli tohto dieťaťa matku?"



„ Videli, videli v tom širokom sádku."



Tá hneď vyletela z Dunaja a premenila sa na krásnu paniu. Vzala dieťa na ruky a povedala mu:

„Synček môj zlatý, prezlatý, okúp sa, pridoj sa, previ sa!"

To sa hneď všetko stalo. Potom ho ešte vyobjímala a vybozkávala.

„Ach," hovorí, „čože robí tvoj drahý otec? Ach, keby ten vedel, čo mne vykonali! Keby vedel, ako ma tá baba strčila do Dunaja!"

Tu kráľ vyskočil spoza kríka a objal ju okolo hrdla. Ona sa v tej chvíli premenila na zlatú kačku a potom ktovie na aké ešte potvory. Ale kráľ ju mocne držal.

„Nepustím ťa, nepustím, kým sa mi nespravíš na takú, ako si predtým bola."

Sotva to vyriekol, už ho objímala jeho krásna zlatovlasá žena a miesto jelenčeka kolembal dieťa na rukách švárny mládenec.

Natešení sa pobrali všetci do zámku a kráľ voviedol kráľovnú s dieťaťom i so švagrom do osobitnej izby, takže o tom nikto nevedel. Stará baba sa nazdala, že jelenček aj s dieťaťom dakde zahynuli, a bola rada.

Na druhý deň rozkázal kráľ pripraviť veľkú hostinu a dal pozvať mnoho panstva. Stará baba až tak rástla od pýchy, keď videla svoju dcéru sedieť za vrchstolom pri kráľovi. Keď najlepšie jedli a pili, kráľ vstal a takto prehovoril:

„Milí páni! Predložím vám jednu otázku. Povedzte mi, čo by si zaslúžil ten, čo chcel dvoch nevinných o život pripraviť a ďalším dvom šťastie pokaziť?"

A stará baba na to povie: „Ten inšie nezaslúži, len aby ho aj so všetkou perepúťou zadebnili do suda vybitého klincami a pustili dolu vrchom."

Vtom sa roztvorili bočné dvere, kráľovná s dieťaťom na rukách a švárny mládenec vstúpili do izby a kráľ rozpovedal všetko, čo a ako sa stalo. Starú babu aj s dcérou naskutku odviedli a ako sa sama odsúdila, tak im vykonali.

Kráľ si posadil k sebe z jednej strany kráľovnú, z druhej strany švárneho Janka, a tak sa teraz radovali všetci spolu. A radujú sa dosiaľ, ak ešte nepomreli.