Radúz a Ľudmila

Radúz a Ľudmila (Rozprávka)
Bol jeden kráľ a ten mal troch synov a jednu dcéru.

„Ej, žena!" vraví raz kráľovnej, „nás je tu priveľa. Musíme niečo spraviť, lebo takto nebude z nás nič. Čo keby sme jedného z našich synov poslali do sveta, nech si nájde službu a opatrí sa, ako vie?"

„No," povie kráľovná, „to sa i mne páči. Azda by bolo najlepšie, keby sme vypravili Radúza."

„Máš pravdu," odpovie kráľ, „i ja som myslel na neho. Tak ho teda len vyprav! Azda sa dáko pretlčie vo svete!"

I vypravili ho.



Radúz sa rozlúčil s rodičmi a šiel horami, dolinami za veľa dní. Napokon prišiel do hustej hory, kde stál jeden dom.

Tu sa ohlásim, pomyslel si, azda ma vezmú do služby.

V tom dome bývali traja ľudia: ježibaba, jej muž ježibábeľ a jedno pekné dievča Ľudmila.

„Pánboh vám daj šťastia, dobrí ľudia!" pozdravil sa Radúz, keď vkročil do izby.

„Pánboh daj i tebe," odpovie ježibaba, „kde si sa tu vzal?"

„Prišiel som si hľadať službu. Či by ste ma nevzali?"

„Jáj, synak," vraví ježibaba, „každý by rád chlieb jesť, ale si ho nevie zaslúžiť. Akúže ty vieš robotu?"

„Nuž akú mi dáte. Budem robiť, ako budem vládať. Veru sa nedám zahanbiť."

Ježibaba nemala veľkú chuť ho prijať, ale ježibábeľ ju prehovoril, a tak naostatok privolila. Cez noc si Radúz odpočinul z cesty a ráno, keď sa prebudil, išiel k ježibabe.

„Gazdiná, akú mi dáte nadnes robotu?"

Ježibaba si ho premerala očami odvrchu dospodku a potom ho zaviedla k jednému oblôčiku:

„Pozri tým oblôčikom, čo tam vidíš?"

„Čože by som videl? Vidím v hore jedno rúbanisko."


„No tak si vezmi túto drevenú motyku. Pôjdeš na to rúbanisko, skopeš mi ho a nasadíš stromovia. Ale tak, aby do rána i narástlo, i zakvitlo, i obrodilo. Ráno mi donesieš zrelé ovocie. A teraz hybaj!"


Radúz prišiel na tú pustatinu a láme si hlavu: Čože si ja tu počnem? Veď či to kto slýchal, takú robotu vykonať drevenou motykou, a ešte za taký krátky čas! Začal kopať, ale veru nezakopol dobre ani tri razy, už sa mu motyka zlomila. Videl, že z jeho roboty nebude nič. Hodil teda porisko, sadol si pod buk a čupel tam utrápený.

Za ten čas navarila ježibaba žaby a kázala Ľudmile, aby ich zaniesla sluhovi na obed. Ľudmila vedela, čo je vo veci, a tak si vystriehla čas, keď ježibaba vyšla z izby. Vzala čarodejný prútik, čo bol na stolíku, a dobre si zapamätala, ako ten prútik ležal. Ešte si aj to pomyslela: Akože ten neborák bude jesť žaby? Vezmem ja svoj obed a dám mu ho.

Tak sa vybrala k Radúzovi a našla ho utrápeného pod tým bukom.

„Ej, veďže sa len netráp!" vraví mu. „Gazdiná ti, pravda, poslala na obed varené žaby, ale ja som ich vyhodila na zem a miesto nich som ti doniesla svoj obed. - O tú robotu sa neboj," riekla ďalej. „Vidíš tento prútik? Keď ním pošibem zem, do rána všetko narastie, zakvitne a obrodí ovocím tak, ako ti kázala gazdiná." Tu Radúz nevedel, ako sa má Ľudmile dosť naďakovať.

Ľudmila pošibala zem prútikom, a hneď sa ovocné stromy nasadili, rástli, kvitli a rodili ovocie.

Radúz sa hneď rozveselil a zajedol si, čo mu Ľudmila doniesla. Zhováral sa s ňou a bol by pristal zhovárať sa aj do večera. Ale ona sa musela ponáhľať domov.

Radúz priniesol ráno ovocie a dal ho ježibabe. Tá nemyslela, že robotu vykoná, a krútila hlavou.

„No a dnes akúže mi dáte robotu?" riekne po chvíli Radúz.

Ježibaba ho zaviedla k druhému oblôčiku a spýtala sa ho, čo tam vidí.

„Čože by som videl, iba jeden skalnatý a tŕním zarastený briežok."

„No tak si vezmi za dvermi motyku a choď ta! Vyklčuj mi ten briežok, vysaď viničom a zajtra ráno mi z neho dones hrozno."

Radúz išiel a začal briežok čistiť. Ani raz dobre nezaťal tou drevenou motykou, už sa mu aj na troje rozletela.

Čože si tu počneš, biedny človek? myslel si.

Odhodil porisko a sadol si utrápený na skalu. Lebo sa to ani pomyslieť nedalo, že by tú robotu dakto do rána zvŕšil. Dlho tak sedel zamyslený a čakal, čo bude. Doma mu ježibaba navarila za hrniec hadov a okolo obeda riekla:

„Ľudmila, zober sa a zanes sluhovi toto jedlo."

Ľudmila poslúchla a hneď vzala so sebou i prútik a svoj obed.

Radúz už nemal strpenie, kedy príde. A keď ju videl zďaleka prichodiť, srdce sa mu až tak zaradovalo.

„Dobre, že ideš," vraví jej. „Vidíš, ja tu od rána sedím utrápený. Robota mi nijakovsky nejde, aj motyka sa mi polámala. Ak mi ty nepomôžeš, bude so mnou zle."

„No, už sa len toľko netráp," hovorí Ľudmila. „Gazdiná ti síce poslala varené hady, ale ja som ich vyhodila na zem a doniesla som ti svoj obed. Vzala som aj prútik. My tú vinicu spravíme a zajtra ráno donesieš z nej hrozna."

Podala mu obed a pošibala zem prútikom. A vinič sa hneď začal sadiť, rásť, kvitnúť a rodilo sa hrozno.

Ešte sa trochu spolu potešili. Potom Ľudmilka vzala hrniec a prútik a šla domov. Ráno prišiel Radúz s hroznom. Ježibaba nechcela veriť vlastným očiam.

Potom si pýtal novú robotu a ježibaba ho zaviedla k tretiemu oblôčiku.

„Čo tam vidíš?"

„Čože by som videl, iba veľké zápole."

„No, z tých mi musíš do rána namlieť múky a napiecť chleba. Ak to neurobíš, bude s tebou zle!"

Radúz sa trocha i preľakol, že sa mu tak zahrozila, ale čo mal robiť? Šiel teda, ako mu prikázala. Ale to ovocie a to hrozno vŕtalo ježibabe v hlave.

„Starý," povedala ježibábeľovi, „to nejde po pravde. Naše dievča sa spriahlo s tým sluhom, lebo on by to sám od seba nevykonal. Musím to vystriehnuť a potom sa im obidvom odplatím. Pôjdem s obedom sama."

„Nože netáraj! Ľudmila je dobré dievča. Už dávno vieme, že nám je verná. Nieto na nej chyby. Daj ty tomu pokoj, čo máš za nimi sliediť!"

„No, no, starý, veď uvidíš. Mňa to predsa len mrzí."

„Mrzí, nemrzí," riekne zase ježibábeľ, „už dosť! Nebudeš mi tu robiť mrzutosti!"

Ježibaba umĺkla.

Za ten čas navarila jašterice a vypravila Ľudmilu s obedom. Pravda, tá už voľačo šípila, čo sa starí zhovárali a že ježibábel dudral. Preto i prútik pozorne vzala zo stolíka, ukryla pod zásteru a ako keby nič, odišla s hrncom.

Radúz voľačo len nalámal tých skál, ale kdeže ešte múka a chlieb! Ľudmilu čakal netrpezlivo. Napokon ju zočil, ako sa k nemu ponáhľa.

„Mala som ti," vraví zďaleka, „doniesť varené jašterice. Ale ma mrzelo, že ti posielajú taký hnusný obed, nuž som ti doniesla radšej svoj." A podala mu ho veľmi ochotne.

„Gazdiná nás už má v podozrení, že ti pomáham, ale starý ju predsa priviedol na lepšie myšlienky. Len málo chýbalo, že ti sama nešla s obedom. Ešte to! Hneď by sa dozvedela, čo robíme, a to by teba i mňa stálo život."

„Ach, drahá duša, veď ja vidím, na akej si mi pomoci," hovoril Radúz. „Len ako sa ti kedy odslúžim?"

Takto by boh ešte dlho trkotali, ale ho Ľudmila upomenula, že treba myslieť aj na robotu. A pošibala zápole tým prútikom. Hneď sa vybudoval mlyn a zahrkotal mlynský kameň. Múka sa sypala do koryta, chlieb kysol a v peci horelo.

Potom sa Ľudmila pozbierala a ponáhľala sa domov.

Ráno doniesol Radúz napečeného chleba a ježibabu dobre nepuklo od jedu. Ale nepovedala nič, iba to mu riekla:

„Vidím, že si vykonal všetko, čo som ti kázala. Teraz si po robote odpočinieš."



Prišiel večer. Stará sa so starým voľačo poradila a kázala Radúzovi nanosiť vody do kotla. Keď tej vody nanosil, postavila starého ku kotlu, aby tú vodu varil, a keď bude vrieť, aby ju zobudil. Ale Ľudmila doniesla starému tuhého vína, takže od neho zaspal. Potom prišla k Radúzovi a vraví mu:

„Vidíš, tak je to: teba v tom kotle uvaria, ak ťa tu ráno ešte nájdu. Ale ja ťa vyslobodím a pôjdem s tebou, ak sa mi zaprisaháš, že ma nikdy nezabudneš."

Radúz jej to s radosťou odprisahal, veď by ju už beztak nedal ani za celý svet. Nato Ľudmila napľula na jednu hlavienku v ohni, vzala čarodejný prútik a ponáhľali sa preč.

Nezadlho sa ježibábel prebudil.

„Sluha," zavolá, „či ešte spíš?"

„Nespím," odpovie slina, „ale sa ešte vyťahujem."

Po chvíľke ježibábel zase:

„Sluha, vstaň a podaj mi čižmy!"

„Hneď, hneď," odpovie slina, „len trošku počkajte, kým si krpce obujem!"

Vtom sa prebudila i ježibaba:

„Ľudmila, vstávaj, podaj mi sukňu a zásteru!"

„Hneď, hneď," odpovie slina, „len čo sa obriadim!"

„A čože je to," riekne ježibaba, „že sa tak dlho obliekaš!"

„Zaraz!" odpovie slina.

Ježibaba to už nemohla strpieť, zodvihla hlavu, a tu vidí prázdnu posteľ.

„Ba kýho čerta, starý, veď tých niet! Vidíš prázdne postele? Tí zutekali!"

„Aby ich paromová strela!" odpovie ježibábeľ.

Povstávali a ježibaba dudre:

„To tá tvoja verná Ľudmilka, pekne sa ti zachovala! Len ty ver i na druhý raz dievčaťu, ty starý trup!"

Starý sa upokoril.

„A teraz dúškom leť za nimi, že mi ich razom dolapíš a sem dovedieš!"

Starý sa schytil a letel.

Tu povie Ľudmila Radúzovi:

„Ej, či ma len ľavé líčko páli! Obzriže sa, milý môj, čo vidíš za nami?"

„Nevidno nič," vraví on, „iba jeden čierny oblak za nami letí."

„No, to je starý na čiernom tátošovi," povie Ľudmila. „Postoj teraz, musíme si pomáhať!"

I udrela prútikom o zem, tá sa premenila na roľu. Ona sa obrátila na pšenicu a jeho tam postavila, aby tú pšenicu žal, a keď starý príde, aby mu múdro odpovedal.

Vtom dotrielil starý na čiernom oblaku s búrkou a ľadovcom, dobre všetku pšenicu nevydrvil.

„Ach, starý," vraví mu žnec, „veďže mi tú pšenicu všetku nevydrvte, ešte sa i mne voľačo z nej zíde."

„Veď ti ju nechám," odpovedal starý a pustil sa dolu. „Ale mi povedz, či si nevidel dvoch mladých ľudí tadeto utekať."

„Oj, odkedy ja tu žnem, neprešiel tadeto ani duch. Ale keď túto pšenicu siali, vtedy vraj prešli tadiaľto takí dvaja."

Ježibábeľ pokrútil hlavou, stratil sa v oblaku a letel domov.

Radúz a Ľudmila sa hneď pobrali ďalej.

„Čože si vykonal, hlavný gazda," rečie ježibaba starému, „že si sa tak skoro vrátil?"

A on:

„Ktovie, kde sú tí! Ja som nijakú dušu nevidel, len jedného ženca a pšenicu."

„Nuž čože myslíš, veď to boli oni! Ach, takto sa dať oklamať! Či si nemohol z tej pšenice doniesť domov čo len klások? Stúpaj hneď za nimi!"

Starý sa upokoril a odletel.

„Ej," vraví Ľudmila, „či ma len ľavé líčko páli! Obzriže sa, Radúz, obzri, čo sa za nami robí!"

„Nič," povie tento, „iba jeden sivý oblak za nami letí."

„No, to je starý na sivom tátošovi. Ale sa nič neboj, len mu daj múdru odpoveď!"

Tu ona udrela tým prútikom svoj klobúk, urobil sa kostolček. Seba premenila na mušku a okolo seba narobila veľa iných mušiek. Z Radúza spravila pustovníka v tom kostolčeku, aby tým muškám kázal.

Vtom doletel sivý oblak so snehom a takou zimou, že len tak strecha praskala. Ježibábeľ zosadol z tátoša a vošiel do kostolčeka k pustovníkovi.

„Či ste tu," vraví, „nevideli dvoch pocestných, jedno dievča a jedného šuhaja?"

„Kdeže by sa vám tu vzali!" odpovedal pustovník. „Ja len týmto muškám kážem, odkedy tu bývam. Iba kedysi, keď tento kostolček stavali, prešli vraj tadeto takí dvaja. Ale by ste mi veru nemuseli púšťať dnu toľkú zimu, lebo mi poslucháči pomrznú."

„No, neboj sa, veď sa ja vrátim. Beztak som sa i potiaľto nadarmo ustával. S tým uletel preč.

Stará ho už na dvore čakala, a keď videla, že ide sám, hneď sa na neho obrýkla:

„Nuž ty darebák, zase len nikoho nevedieš? Kde si ich nechal?"

„Kdeže by som ti ich nechal, keď som ich nikde nevidel! Iba jeden kostolček tam stál a v ňom pustovník muškám kázal. Aj na tých som pustil takú zimu, dobre tam všetko nepomrzlo."

„Nuž ty sprosták, veď to boli oni! Či si nemohol vziať so sebou aspoň jeden šindeľ? Ale počkaj, veď ich ja dostanem!"

S tým sa schytila a letela preč.

„Ej," povie zase Ľudmila, „či ma len ľavé líčko páli! Obzriže sa, Radúz, či nás dakto nenaháňa!"

„A veru nás už doháňa jeden červený oblak."

„To je stará ježibaba na červenom tátošovi. Dosiaľ bolo, ako bolo, ale teraz sa musíš pochlapiť, aby sme jej prešli cez rozum. Ja sa, hlaďže, premením na zlatú kačku a budem po tomto mori plávať. Ty sa zamor pod vodu, aby ťa ohňom nespálila. A keď ma bude lapať, vtedy ty priskoč k jej koňovi, chyť ho za kantár a ďalej sa už neboj!"

Vtom už stará dobiehala k nim s takým ohňom, že všetko dookola spálila. Pri mori zosadla z tátoša a začala kačku lapať. Ale tá ju vždy len ďalej vábila, až ju odvábila ďaleko od koňa. Vtedy Radúz vyskočil z mora a chytil tátoša za kantár. Kačka hneď k nemu priletela a premenila sa na dievčinu. Vysadli na tátoša a leteli preč za more.

Ako to ježibaba videla, začala ich preklínať. Radúza zakliala, aby zabudol na Ľudmilu, len čo ho dakto pobozká. A Ľudmile zavolala:

„Ty, dievka, aby si za sedem rokov s tým oplanom nebývala!"

Ježibaba musela ísť domov peši. Všetky svoje čary utratila a muž sa jej vysmieval, že sa dala tak oklamať.



Radúz a Ľudmila leteli už teraz na tom tátošovi, až doleteli k mestu, kde bývali Radúzovi rodičia.

„Čože tu nového?" opýtal sa Radúz jedného mešťana, ktorého stretli za mestom.

„Nuž čože by?" odpovedal mešťan. „Náš kráľ i jeho synovia a dcéra pomreli, ostala len stará kráľovná. A tá ustavične plače za jedným synom, ktorý je voľakde vo svete. Takže máme len samé trampoty a hádky, kto bude kráľom."

„Pomreli?" riekne Radúz. „No, to je veru zle."

Zanechal mešťana a odvolal Ľudmilu nabok.

„Vieš, čo urobíme? Ty ostaneš tu pri tejto studničke, lebo taká, ako si, v otrhaných šatách, nemôžeš pred moju matku. Ukry sa na tomto hustom strome a čakaj, kým sa vrátim. Ja za ten čas pôjdem do zámku, a keď ma spoznajú a prijmú za kráľa, prídem po teba s peknými šatami."

Ľudmila pristala a Radúz šiel do zámku. Matka ho hneď poznala a s otvoreným náručím mu bežala v ústrety. Radostne ho objímala a chcela ho i bozkať, ale sa jej nedal. Aj ostatní ho poznali a vyhlásili za kráľa. Spravili veľkú hostinu a veselo sa zabávali.

Radúz, ustatý z cesty, ľahol si na odpočinok prv ako ostatní. A ako tak spal, prišla k nemu matka a vybozkávala ho na obidve líca. Od tej chvíle zabudol Radúz na svoju Ľudmilu. Aj sa potom oženil s druhou dievčinou.

Opustená Ľudmila dlho nariekala, čo si už teraz počne. Nemala sa, chuderka, kde podieť, nuž sa postavila neďaleko zámku k jednému sedliackemu dvoru a vyrástla tam na krásny topoľ. Ten topoľ ozdoboval celý dvor, ba celý kraj, len kráľovi zavadzal. Škrelo ho, že mu prekáža pri výhľade z obloka. Napokon už nemal trpezlivosť a kázal ho vyrúbať. Sedliak veľmi prosil, aby nestínali ten pekný strom. Ale prosba nič neosožila, kráľ dal topoľ zrúbať.

Nezadlho potom vyrástla pod samým zámkom pekná hruška, ktorá rodila zlaté hrušky. Kráľ ich dal každý deň oberať a ten strom mu bol veľmi milý. Ale kráľovná sa ustavične zlostila.


„Keby len tá hruška čím skôr skazu vzala! Tak ma ten strom domŕza!"

Kráľ ju dosť prehováral, aby dala hruške pokoj, že je taká krásna. Ale kráľovná dotiaľ húdla, kým jej kráľ nespravil po vôli a nedal strom vyťať.

Tých sedem rokov sa už chýlilo ku koncu. Premenila sa teda Ľudmila na zlatú kačku a pod kráľovým oblokom po jazere sem i tam plávala a kačkala. Kráľ ju napokon zočil a prišlo mu na um, že on už dakde takúto kačku videl. Kázal ju teda chytiť. Ale nebolo človeka, ktorý by vedel tú kačku lapiť. Dal zavolať rybárov a vtáčnikov z celej krajiny, ale ani tí ju nemohli dochytiť. Kráľa to zo dňa na deň väčšmi omínalo.

„Keď je tak," povie raz, „že mi nik nevie urobiť po vôli, pôjdem sám šťastie skúsiť."

I vybral sa k jazeru a pustil sa za kačkou. Kačka ho dlho sem a tam vábila a on vždy za ňou. Napokon ju predsa len dochytil. Sotva ju mal v rukách, zlatá kačka sa premenila na krásnu Ľudmilu a riekla:

„Zle si sa mi ty odmenil za moju vernosť! Ale ja ti odpúšťam, lebo to ináč nemohlo byť."

Uradovaný Radúz vzal svoju Ľudmilu do zámku a viedol ju rovno k starej kráľovnej.

„Tu je," hovorí, „tu je tá, čo mi toľko ráz život zachránila. Ona bude mojou ženou a nijaká druhá.

Hneď tamtú svoju ženu pustil preč a vzal si Ľudmilu. Svadbu urobili dvakrát väčšiu. A tak žili spolu šťastlivo - a žijú až podnes, ak nepomreli.