Tri holúbky

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 125 slov
Počet zobrazení: 4 662
Tlačení: 354
Uložení: 397
Tri holúbky (Rozprávka)
Bola raz jedna sirota. Nuž veru sirota, lebo okrem otca nemala už nikoho na svete. A viete, dievča, hoci má aj dobrého otca, predsa je bez matky len sirota. Naša sirota bola súce dievčatko: krásne ako kvet, dobré ako med, tichučké ako muška a do roboty ako sršeň. Obracala sa v hospodárstve, ako len mohla, ale otec jej zavše len povedal:

„Dieťa moje, nedám sa ti mordovať s toľkou prácou. Ožením sa, dvom vám to ľahšie pôjde."

Dievča mu na to nič nerieklo. Samo bolo rado, že dostane mamičku. A otec sa oženil. Vzal si vdovicu a tá mu doviedla dcéru asi v tých rokoch, ako bola jeho vlastná. Lenže nebola taká dobrá.

Ale mať je svojej dcére vždy len mať. Jednostaj si ju ako za sklom držala, všade vychvaľovala, a sirote bola len macochou. Neborká iba teraz zvedela, čo je robota! Nie dosť, že robila všetko okolo gazdovstva a okolo domu, musela ešte vysluhovať aj macochu a jej dcéru. Chúďa nemalo ani dňa, ani noci, či bol stredtýždeň, či nedeľa. A jednostaj zle-nedobre na ňu, nikdy jej ani len pekného slova nedali. Nesmela s nimi ani pri stole jedávať, len pod pecou musela čakať, kým jej čo odhodia.

Pri tom všetkom bola tichá, pokojná. A aj v najtvrdšej práci, či už pri dome, či na poli, hoci aj v ošklbaných hábkach, bola predsa sto ráz krajšia ako macochina mazna.

Raz sa otec vyberal na jarmok. Macocha mu ukazuje:

„To a to mi kúpiš. Mojej dcéruške treba črievičky, hodvábna sukňa, stužky, medovníky" - a ktohovie, čo mu tam navyratovala. On to všetko vypočul a potom sa obrátil pod pec k svojej otrhanej dcére:

„No a tebe čo kúpiť?"

Ale macocha ju ani k slovu nepustila. Tak a tak, že tej nič nechýba, že do kuchyne a maštale netreba nijaké parády.

Otec macochu vypočul a zase sa len spýtal dcéry:

„Nože povedz aj ty, čo ti mám doniesť."

Sirota mu len tak ukradomky pošepla:

„Ach, otec môj drahý! Mne iba to, o čo sa tam dakde potknete."

Išiel on na ten jarmok. Nakúpil všeličo od výmyslu sveta, čo si macocha narozkazovala. Len svojej vlastnej dcére nič nekúpil. A keď sa vracal domov, rozmýšľal, dobre o rozum neprišiel, či ešte na dačo nezabudol. Už blízko dediny išiel dolu chodníčkom cez jeden hájik, a tu sa potkol o krivú liesku. Spŕchli z nej tri oriešky, lúskance ako vosk.

„Aha!" vraví si, „toto bude jarmočné pre moju dcéru."

Prišiel domov, porozdával, čo doniesol. Nik sa jarmočnému netešil väčšmi ako úbohá sirota. Skryla si tie tri oriešky do vrecka, ani čo by to boli dajaké perly, a pobrala sa do práce.

V nedeľu ráno, keď už poriadila všetko okolo domu, sadla si pod pec a zberala sa do kostola. Práve už boli druhý raz odzvonili. Tu milá macocha do nej:

„Ty taká a taká, nuž či si dom len tak necháme? Či ty nemáš doma čo robiť?"

A vybehne von, donesie za mericu hrachu zmiešaného so šošovicou:

„Tu máš, to mi pekne popreberáš, kým sa vrátime."

Všetci odišli a milé dievča sa chytí preberať ten hrach. Vzdychá pri tom a narieka:

„Ach, mamka moja, mamka, čo ste ma radšej so sebou nevzali! Tam by mi bolo lepšie, nevoľnej sirote."

Vtom jej zaštrkajú vo vrecku tri oriešky. Ona ich vyberie, položí pred seba a teší sa z nich. Teší sa aj z toho, že predsa má ešte dobrého otca. Ako tak roztúžená, zamyslená ďalej preberá, zaklope dačo na oblôčik. Pozrie - a to tri biele holúbky ak ďubkajú, tak ďubkajú do skla.

„Ach, nebožiatka, iste chcú dnu. Azda ma aj tie prišli potešiť, úbohú stvoru!"

Otvorí im oblôčik a holúbky sa jej prihovoria:

„Čože robíš, dobré dievča?"

„Ach, veď vidíte! Teraz, keď sú druhí ľudia v kostole, ja sa musím doma s týmto trápiť."

„Nič to," vraví jeden holúbok, „nechaj to ty tak!"

Vezme prvý oriešok, drobným zobáčikom ho roztvorí a vytiahne z neho hodvábne šatočky, biele ako sneh.

„Tu máš, obleč sa a chod aj ty do kostola! My ti toto za ten čas popreberáme. Ale keď kňaz povie amen, nečakaj, kým druhí pôjdu von. Vyjdi prvá a ponáhľaj sa domov preobliecť."

Naradovaná sa poobliekala ako ľudia, šla do kostola a tam si sadla do prvej prázdnej stolice. Všetci ľudia iba na ňu hľadeli, dokonca sám kráľovič nemohol z nej spustiť oko. Tak sa mu zapáčila, že by sa na ňu díval aj do večera. Ale krásna dievčina sa ani neohliadla, počúvala kázeň, až kým kňaz nepovedal amen. Vtedy sa tíško zobrala a hybaj z kostola!

Ponáhľala sa domov. Zobliekla biele šaty, vložila ich do orechovej škrupinky a škrupinku skryla. Tu vstúpi do chyže macocha s dcérou, vidí hrach a šošovicu osebe, pekne povyberané. Jedovalo ju, že sa nemôže do pastorkyne zadrapiť, dala jej teda pokoj. Ale o chvíľu začala do nej pichať:

„Hľa, umazanica, keby si bola v kostole, bola by si videla dievča! Ale pecúchovi je najlepšie len pod pecou."

„Ach, veď som ju ja videla, keď išla popred nás."

„Nuž ako?"

„A veru zo zrubu, lebo som práve vtedy išla po vodu."

„Zo zrubu! Teda sa ty budeš zo zrubu len tak po ulici dívať? Počuj, starý, ten zrub mi naskutku dáš preč! Táto daromnica by ti z neho vše len po strakách kukala."

Muž neborák musel naskutku, čo aj bol sviatočný deň, zrub odpratať, keď chcel, aby sa búrka utíšila.

Kráľovič sa hneď vyzvedal, skade bola tá dievčina. Či ju nevideli, kde sa podela.

„Ej, ba veru vám tá vošla do toho domu, kde majú na studni taký pekný zrub," povedali mu ľudia.

Kráľovič dal hľadať z domu do domu, ale keď už zrubu nebolo, nemohli nič nájsť.

Na druhú nedeľu sadla dievčina v otrhaných šatách pod pec a zberá sa do kostola. Tu sa obráti k nej macocha, čo cifrovala svoju dcéru pred zrkadlom.

„No, čože ty, hádam nemáš doma čo robiť? Ej, ej! Iste ti to pekné dievča zišlo na um. Ani na krok!"

Vybehla do komory a doniesla za mericu prosa zmiešaného s makom.

„Toto budeš preberať! Ak to nepreberieš, kým sa vrátime, bude hostina, vieš!"

S tým macocha s dcérou odišli. Pastorkyňa sa dá do preberania, vzdychá a plače nad svojím biednym osudom:

„Ach, mať moja, mať moja! Čože si ja počnem?"

Vtom zaklopkajú na oblôčik tri holúbky:

„Neplač, neplač, dobré dievča, len nás vpusť dnu, my ti to všetko spravíme. A nože daj sem jeden z tých svojich orieškov!" vravia holúbky, keď im otvorila.

Ona im podá oriešok a tu holúbok vylúskne z neho strieborné šaty.

„Tu máš tieto šaty," vraví, „obleč sa a choď do kostola! Ale keď počuješ amen, ponáhľaj sa domov a všetko bude dobre!"

Ona sa s radosťou obliekla a ide do kostola ako hviezda. Sadne si na to isté miesto v prvej stolici, počúva kňaza, nabok ani len nepozrie. A kráľovič celý ten čas nespustí z nej oko a je mu akosi čudne okolo srdca.

Tu povie kňaz amen, milé dievča vstane a tichučko vyjde z kostola. Príde domov a sotva sa stačí preobliecť, už je tu macocha s dcérou. Zadíva sa macocha, zakrúti hlavou, keď vidí, že je všetok mak z prosa povyberaný. Hm! mrzelo ju to, dobre od zlosti nepukla, ale nemohla nič povedať. Len po chvíli začne:

„Mala si byť v kostole, ty pecúch, bola by si videla za dievča! Ale tak, pecúchovo miesto je len pod pecou."

„Ach, veď som ju ja videla, keď išla popred nás. Práve som bola na tej slivke pred domom, chcela som vám odtrhnúť zopár na obed," odpovie pastorkyňa. Macoche nebolo viac treba:

„Ach, ty pľuhavstvo!" vykríkne najedovaná. „Teda sa ty budeš ešte aj v nedelu na stromy škriabať, šaty trhať a na ľudí oči vypliešťať! No počkaj! - Starý môj, tá slivka nesmie tam na priedomí ďalej zostať, preč s ňou! Tá tvoja sova nebude viac na nej vysedávať!"

Milý muž išiel slivku vyťať, hoci aj bola nedeľa. Vedel, že ak to neurobí, bude v dome ešte väčší krik.

Kráľovič zase všade hľadal, vyhľadával pekné dievča. Aj mu povedali, že veru vošla ta, kde je pred domom tá pekná slivka. Dal hľadať aj slivku, ale nenašiel nič, lebo slivka už nebola. Zarmútil sa, zahútal a potom vraví:

„No počkaj, veď ťa ja dostanem!"

Na tretiu nedeľu ráno sirota všetko poriadila a pekne ako makovička sa učesala. Potom prišla k macoche, čo pred zrkadlom cifrovala svoju dievku. Prosila ju, aby ju už raz pustila do kostola.

„Ach, ty pľuhavstvo, ty chceš ísť do kostola nám na posmech, aby sme sa hanbili za takú ošklbanicu? Nie! Zostaneš doma!"

S tým vyšla do komory, doniesla za mericu múky zmiešanú s popolom a vysypala na stôl:

„Tu máš robotu! A aby to bolo popreberané, kým sa vrátime z kostola, vieš?"

Macocha vzala svoju dcéru pod pazuchu a odišla. Úbohá sirota ostala doma. Chytila sa ona do toho preberania, plače a narieka:

„Ach, mamka, mamka moja drahá! Načo som ja biedna stvora na svete, čo si ja s tým počnem?"

Vtom zaklopkaj ú na oblok tri holúbky.

„Neplač, pekné dievča, neplač! Veď ti my to preberieme, len nás pusť dnu!"

Ona ich s radosťou pustila. A tu jeden holúbok otvoril tretí oriešok a vybral z neho zlaté šaty.

„Tu máš celý odev. Obleč sa chytro a choď do kostola! Ale keď kňaz povie amen, nečakaj na druhých, vyjdi z kostola a ponáhľaj sa domov!"

Išla ona, išla do toho kostola, ligotavá ako slnko, a sadla si. A ani nezbadala, že sa celý kostol iba na ňu díva a kráľovič že sa na ňu usmieva.

Po čase sa kázeň skončila a kňaz povedal amen. Vtedy sa dievča prebralo z myšlienok, vstalo hore a chce pomaly odísť.

Ale čo sa stalo? Veď sa nemôže pohnúť z miesta! Stojí ako prirastená! Kráľovič dal popod tú stolicu naliať smoly. Mocuje sa ona na tom lepe, mocuje, až sa jej napokon pošťastí dostať nohy von a potíšku vykĺznuť z kostola. Letela domov ako bez duše a ani nezbadala, že je bez jednej črievičky.

Ledva sa preobliekla, už počula macochu pod oblokom. Nestihla už uložiť zlaté šaty do škrupinky, šuchla ich len tak za dvere.

Macocha i s dcérou prídu, vidia múku osebe, popol osebe. Dobre tam macocha od jedu nepukla. Ale nič nemohla povedať.

Iba o chvíľu začne dobiedzať:

„Hej, ty naničhodnica, mala si byť v kostole, bola by si videla za dievča! Ale tak, pecúch musí byť len pod pecou."

„Ach," odpovie pastorkyňa, „veď som ja ju videla! Keď blysla popred náš oblok, vybehla som hore na komín a stade som sa na ňu do vôle nadívala."

Macoche nebolo viac treba, hneď skočila do nej ako šarkan.

„Nuž ty daromnica naničhodná, ty sa budeš ešte po komínoch škriabať! Mars na pôjd pod koryto! Ty potvora jedna, tam si môžeš od zlatého dievčaťa obed pýtať. A ty, starý, mi hneď a zaraz zhodíš dolu ten komín, lebo..."

Chudák starý vyšiel a zhodil komín dolu.

Ledva ho odpratal, prišli kráľovičovi sluhovia hľadať krásne dievča. Lebo im povedali, že vošla ta, kde je na dome ten vysoký komín. Pozreli na dom, komína niet. S dlhým nosom odišli preč.

Ale kráľovič mal ešte záloh, zlatú črievičku. Poslal teda druhých sluhov, aby šli z domu do domu, kde majú dievča. Ktorej dievčine bude tá črievička dobrá, nech ju zaraz dovedú k nemu.

Sluhovia podľa rozkazu chodia z domu do domu, ale črievička nie je dobrá ani jednému dievčaťu. Macocha vedela, že prídu aj k nim, a tak stískala dcérinu nohu, tlačila o milých päť, len aby ju zmenšila. Tu prídu sluhovia, sprobúvajú črievičku, ale na zapuchnutú nohu ju nemohli ani napichnúť!

„To nie je ona," vravia. „Nemáte tu ešte dáke iné dievča?"

Macocha hneď, akoby ju najal:

„Veru nie!"

Tak sa milí sluhovia poberali už von. No ako vošli do pitvora, ozve sa z pôjda kohút:



Kikirikí nad pántikom,

pekné dievča pod korytom!



„Čo to?" zastavia sa. „Čo za pekné dievča je pod korytom?"

„Ale čožeby! To len ten kohút zavše tak spieva," zahovára macocha.

Lenže oni sa nedali pomýliť a hybaj na pôjd! Našli dve korytá a pod nimi uplakané dievča. Oprobujú jej črievičku, akoby ju ulial! Idú s ňou do chyže a zočia za dvermi zlaté šaty.

Hneď oni vedeli, že už našli, čo hľadali. Macocha sa len dívala ako morka, čo sa to robí: ako milú pastorkyňu do koča usádzajú a ako ona plačky zavolá všetkým „zbohom". Macochu to tak pohlo, že sa tam od jedu rozpukla.

Kráľovič, ako mu sirotu priviedli, na prvý pohľad poznal, že je to veru ona.

„No, či si to ty, duša moja, bola tri razy v tom kostole?" pýta sa jej.

„Ja som to bola," odpovie hanblivo dievča a zapáli sa ako ruža.

„A kde si vzala tie pekné šaty?"

Tu mu ona všetko vyrozprávala, ako sa jej vodilo a ako jej boli na pomoci tie tri holúbky. Hneď a zaraz sa musela do tých svojich pekných šiat poobliekať - a o týždeň bola úbohá sirôtka kráľovičovou ženou.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#Tri holubky #tri holúbky (rozprávka) #Oblok oblôčik #jednostaj #vlastná rozprávka #sirota


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.031 s.
Zavrieť reklamu