Trojruža

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 339 slov
Počet zobrazení: 16 098
Tlačení: 588
Uložení: 656

Trojruža (Rozprávka)

Istý bohatý kupec sa vyberal po tovar do ďalekých, preďalekých krajín, až hen za more.

„Deti moje drahé, čo vám stade doniesť? Vravte, vyberte si každá pre seba!" hovoril svojim trom dcéram, keď už bol pripravený na cestu.

Dve staršie hneď vedeli, čo si vybrať. Kázali si doniesť: tá drahé šaty, tá zlaté prstene, ale také, akým by tu doma nebolo páru. Iba najmladšia, vždy tichá a krotká ako ovečka, aj teraz mlčala.

„A tebe čo? Veďže už aj ty povedz!" opakoval otec.

„Ach, otecko môj drahý," rečie najmladšia, „ja už len tomu budem najvďačnejšia, keď sa mi spoza mora vrátite zdravý a čerstvý."

Ale otec sa nechcel s ňou ani rozlúčiť, kým nepovie, čo by jej predsa len mal doniesť.

„Nuž keď to musí byť," riekla napokon, „nechže teda bude. Ak tam dakde uvidíte vykvitať na jednej stopke tri ruže, tie mi doneste! To mi bude najmilšie."

Staršie sestry ju vysmiali, že si žiada z ďalekých krajín také, čo môže nájsť aj doma. Ale otec jej to prisľúbil a s dcérami sa rozlúčil.

Šťastlivo pochodil zámorské krajiny. Koráby, naplnené vzácnym tovarom, ho už niesli naspäť k rodným brehom. Z drahých darov pre dve staršie dcéry ani oka nespustil, čo ich už len chcel uchrániť aj pred najmenším poškodením. Iba to ho trocha omínalo, že pre najmladšiu neviezol nič. Hoci hľadal ako ihlu, v celom zámorí nenašiel, čo si žiadala: tri ruže na jednej stopke.

Ale malo sa to všetko ešte inak zvrtnúť.

Už boli neďaleko brehu, kde mali pristáť s korábmi, keď sa zrazu strhla veľká búrka. Koráby aj s drahým tovarom rozmetalo ktoviekde. Kupca vyhodilo na jednej doske na holé skaliská. Šťastie, že mal ešte dosť sily pozbierať sa a utiecť do pustej hory, lebo by ho vlny zmietli aj z tých skál naspäť do mora, tak sa búrilo a plieskalo.

Blúdil už teraz tou pustou horou a čiernou nocou a nablúdil sa dosť. Iba vtedy videl dačo pred sebou, keď sa zablyslo. Dotmolil sa naostatok k jednému pustému hradu.

„A už poručeno, či si dobré a či zlé v ňom, len idem dnu, lebo mi je aj takto na skapanie."

Blíži sa k bráne, tam stojí stráž. Čaká, že naňho zavolá, ale nič. Pristúpil k strážcom - sú to skamenení ľudia. A také je všetko i tamdnu v hrade, pusté a skamenené. A všade tma, iba v jednej izbe svetlo. Vojde do nej. Tam stôl prikrytý pre jedného a odostlaná posteľ. Len čo vkročí, zhúkne čosi dnu oblokom:

„To pre teba, ukonaného: najedz sa a napi, ulož sa a odpočiň si!"

Dosť sa obzeral, čo by to bolo, ale viac už ani nešuchlo. Osmelil sa teda, najedol sa, ľahol si a pokojne spal.

Slniečko už veselo nakúkalo dnu oblokmi, keď sa náš kupec prebral zo sna. Stôl už zase stál prikrytý. Občerstvil sa a ide, že koho-toho vyhľadá v tom hrade, aby sa aspoň poďakoval. Ale tam všetko pusté, skamenené ako prv. Iba pred hradom bola záhrada, krásna, zakvitnutá utešeným kvietím. Poponáhľal sa do nej, že azda nájde dakoho, kto opatruje tie kvety. Schodil celú záhradu, ale nenašiel ani dušu. Už sa poberal preč. Tu ti pred ním ker utešených ruží. Uprostred kra sa dvíha hrubá stopka, z nej vyrastajú tri tenšie stopky a na každej sedí ružový puk, už-už pred rozvitím.
„Ach, veď je toto tá pravá trojruža pre moju najmladšiu dcéru!" vraví si. „Čo už aj prídem domov o žobráckej palici, aspoň tej jednej splním, čo si žiadala."

A milú trojružu odtrhol.

Ale vtom, ani čo by zahrmelo, zreve mu čosi za chrbtom. Obzrie sa - a div od ľaku nespadol z nôh. Pred ním stojí ozrutná potvora, medvedisko s rozďaveným pyskom. Položí mu dlabu na plece a vraví:

„Odtiaľto živý neodídeš! Ako si sa opovážil trhať, čo nie je tvoje!"

Preľaknutý kupec ledva vybľabotal, prečo a načo odtrhol tú trojružu.

„Keď je tak, že ty máš takú dcéru," mrmlalo medvedisko, „prepustím ťa živého. Ale iba ak mi sľúbiš, že mi ju o týždeň dovedieš za ženu."

Keď sa chcel dostať z medveďovej dlaby, nemohol inak, iba všetko prisľúbiť. I prisľúbil.

Prišiel pekne domov. A tu dve staršie dcéry nechcú na otca ani hľadieť, že sa vrátil len tak o palici, ako žobrák, a im že zuby klepli naprázdno. Len tá najmladšia s radosťou vybehla otcovi v ústrety, uvítala si ho, srdečne vybozkávala a vraví:

„Rada som i tej ruži, i čomukoľvek by som bola rada, čo by ste mi doniesli. Ale najradšej som už len vášmu zdraviu! Keď ste mi len tu, drahý otecko! Nič to zato, že sme schudobneli, veď preto ešte nezahynieme."

Otec videl, ako tamtie zazerajú a bočia od neho. A keď si pomyslel, akým strašným spôsobom má prísť o túto, čo jediná sa k nemu túli, osmutnel tak, že sa to nedá ani vypovedať. Čím väčšmi sa opúšťal, tým ona vľúdnejšie okolo neho, že čo mu je a čo ho trápi, aby len povedal. On dlho nič, lebo sa bál, že dcéra vari aj umrie od hrôzy, keď počuje, akej potvore ju sľúbil. Ale týždeň sa míňal a už nebolo inak: alebo jemu zahynúť, alebo von s pravdou. Rozpovedal jej všetko. Ona sa ani toho nenaľakala a vraví:

„Čože by som nešla zaň, veď aj to je živé stvorenie! Sama som si na príčine, keď som si žiadala tú ružu."

Otec sa hneď trocha upokojil. Ale tie dve sa ešte len teraz začali vysmievať, ako pochodila, a to všetko pre jednu márnu ružu."

Ona si ani z toho nič nerobila. Schystala sa a otec ju zaviedol do toho zakliateho hradu. Čakal deň, čakal dva, že sa medveď ukáže, ale nič. Musel ju tam len tak nechať. Čakala ešte aj ona, koho by zočila v pustom hrade. Tam sa síce samo od seba vystanovilo všetko, čo si len zažiadala, ale nikde ani duša. Na tretí deň išla do záhrady a prechodila sa pomedzi tie krásne ruže. Len tu raz zahrmí - a pred ňou stojí ozrutné medvedisko. Striaslo ju na celom tele. Ale medveď k nej vľúdne:

„Vitaj, drahá moja, vitaj! Či budeš tu so mnou bývať?"

„Prečo by som nebývala," rečie ona, „veď aj ty si živé stvorenie!"

Nuž ten medveď pekne okolo nej. Vodil ju po celej záhrade a zhováral sa s ňou. Iba keď zase zahrmelo - a medveď zmizol. Každý deň sa už potom schádzala s ním v tej záhradke a ani nezbadala, ako k nemu privykla. Pomaly už nemohla bez neho ani byť.

Ale čo sa nestalo! Jedného dňa sa medveď neukázal. Dosť sa ho nahľadala, navyvolávala, v celej pustatine sa jej len hory ozývali. Tak sa minul deň, minul sa aj druhý a dievčaťu začalo byť veľmi clivo. Na tretí deň si zaumienila, že prehľadá každý kútik. Pochodila celý hrad - tam iba kamenné stĺpy. Pochodila celú záhradu - tam iba ovisnuté kvety. Ešte raz išla, že sa aspoň odoberie od toho miesta, kde sa s ním prvý raz stretla.

Príde k ružiam - a tu milý medveď leží vystretý, bez pohybu, bez dychu.

„Ach, medvedík môj drahý, čože sa tebe stalo? Ach, aký si mi len bol dobrý!"

Tak všelijak vykladala okolo neho a nariekala nad ním. Potom ho obložila tými ružami, ako na pohreb, a chcela odísť.

„Ale veru neodídem," vraví si, „kým si ho aspoň raz nepobozkám!"

A pobozkala ho.

Vtom strašne zahrmelo, zem sa zatriasla a ona od strachu nevedela, čo sa s ňou robí. Iba keď naveľa otvorí oči - stojí tu pred ňou krásny mládenec a hovorí:

„Nič sa už neboj, moja milá, vyslobodila si ma!"

A tu jej všetko rozpovedal: ako bol zakliaty na medveďa a jeho poddanstvo skamenené až do tých čias, kým ich nevyslobodí krásna dievčina.

Teraz už prišlo z hradu aj poddanstvo privítať si ich ako svojich pánov. Po otca sa vybrali na hrdom koči a ten bol natešený, že sa všetko tak dobre stalo. Staršie pyšné dievky išlo puknúť od jedu a závisti, že tá najmladšia pri svojej ruži dostala krásneho muža.

V odkliatom hrade bolo potom veselie - veselie a radosť na dlhé časy!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.019 s.
Zavrieť reklamu