Víťaz kuchta

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 361 slov
Počet zobrazení: 949
Tlačení: 125
Uložení: 138
Víťaz kuchta (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ a ten mal múdreho radcu. Čo radca poradil, vždy sa dobre skončilo. Kráľ by ho nebol pustil od seba za nič na svete.

Raz medzi rečou radca prehodí:

„Najjasnejší kráľ, mal by som vám čosi povedať."

„Čujme! Čo také?" povie na to kráľ.

A radca začal:

„Najjasnejší kráľ, dobre viete, aké požehnanie máme v celej krajine, bohatú úrodu už po mnoho rokov. Vaši poddaní sú šťastní, majú, čo im srdce zažiada. Len aby tak bolo i naďalej! Ale mne sa všetko vidí, že za týmito dobrými rokmi prídu tvrdšie časy. A tak by som myslel, že by bolo dobre nastavať po krajine sypárne a uschovať v nich čo najviac obilia."

Kráľovi sa rada zapáčila. Potľapkal radcu a pochválil ho, že má takú starosť o jeho poddaných. A kázal mu, aby zariadil všetko, čo treba.

Tu sa hneď po celej krajine začalo budovať. Sypárne za sypárňami rástli ako z vody. Napokon vystavili ešte jednu, najväčšiu, a to v kráľovskom meste, na samom brehu mora.

Hojnosť za čas ešte trvala. Ale sotvaže boli sypárne plné, tu akoby uťal. Nastala neúroda. Teraz sa len ukázalo, že radca mal v svojej jedinej hlave viac rozumu než všetci ostatní dovedna. Nebyť jeho, boli by hádam aj pohynuli od hladu, lebo zem nevracala ani to, čo zasiali.

Kráľ prikázal, aby chudobným rozdávali zrno zadarmo. Tí od radosti žehnali dobrého kráľa a radcu dobreže na rukách nenosili.



Raz si kráľ všimol, že obilie v sypárni na morskom brehu sa akosi rýchlo míňa. Zišlo mu na um, či ho v noci dakto nekradne, a naskutku dal postaviť k sypárni stráž. Strážca strážil, ale veru nič nevystrážil, obilie mizlo a mizlo.

Ej, nech som dobrý, pomyslel si, so mnou bude zle, keď sa kráľ dozvie, že som nič nevystriehol. Napokon ešte povedia, že som na stráži zaspal.

Čo teda neurobil! Hneď večer vzal k sebe dvanásť ozbrojených chlapov, rozostavil ich po sypárni a sám si zastal doprostred žita:

Veď ja uvidím, či ťa nedostriehnem, kto si, čo si!

Stoja tam a strážia do samej polnoci. Zrazu ten v prostriedku zbadá, že sa žito spod neho dolu melie. Prizrie sa lepšie, a tu vidí, že akási potvora s veľkou lopatou vláči žito von do lode.

„Sem sa, chlapi, tu je!" zvolá na ostatných.

Tí hneď zo všetkých strán priskočili, milého zbojníka poviazali a zatvorili.

Ešte ani dobre nesvitalo, už natešený strážca bežal ku kráľovi s novinou. Kráľ ho riadne obdaroval a po chvíli sa pobral, že si zbojníka obzrie. Hľadí naňho, obzerá si ho zo všetkých strán a vonkoncom nemôže uhádnuť, čo je to za tvor. Aj sa mu zdá, že sa ponáša na človeka, ale človek to nie je. Aj sa mu zas vidí, že je hádam zver, ale nie je celkom ani zver.

„No," hovorí, „keď si ty taká neobyčajná potvora, budeš mať aj neobyčajnú temnicu. Úradník, daj mu vystaviť takú, čo bude mať troje železných dverí a len jeden maličký oblôčik."

Na kráľov rozkaz bola temnica čoskoro hotová. Zavrznutý zbojník škrípal od jedu zubmi a jačal.

Len čo sa rozletel chýr o čudnej potvore, hrnuli sa Tudia na diváky. Sám kráľ dal oznámiť okolitým kráľom a pánom, aby sa im páčilo prísť obzrieť si to svetské čudo. Hostia sa schádzali zo všetkých strán, v kuchyni sa varilo a pieklo.

Práve vtedy sa na dvore bavil kráľov synček. Mal loptu a hral sa s ňou. Hneď ju hodil dovysoka, hneď zase na strechu alebo o stenu. Ako ju tak vyhadzuje, len tu milá lopta šmyk oblôčikom do temnice! Chlapec zastal, nevie, čo spraviť. Po chvíli sa vyškriabe k oblôčiku, nakukne dnu a splašený odskočí.

„Neboj sa," ozval sa hrubým hlasom zbojník, „nič ti neurobím. Tvoja lopta je tu, ale dostaneš ju iba vtedy, ak ma odtiaľto vypustíš."

Milý šuhajček dlho nerozmýšľal. Rozbehol sa k matke, objal ju okolo pása a tuľkal sa k nej. A ona si ho hladkala po vlasoch aj po tvári. Nezbadala, že kým sa takto láskali, vytiahol jej synček z vrecka kľúče. Keď ich už držal v ruke, vybehol zase z izby a rovno k temnici. Odomkol na dverách zámky a zbojníka vypustil.

„No, tu máš svoju loptu," vraví mu zbojník. „Ešte sa ti v živote odslúžim."

A už ho nebolo.

Chlapec pozamkýnal zas všetky zámky, prilíškal sa k matke a nebadane pustil kľúče ta, kde boli predtým.

Prišlo poludnie a kráľ držal veľkolepú hostinu. Jesť a piť mohol každý, koľko len vládal. Po hostine sa idú pozrieť na toho zbojníka. Temničiar otvorí prvé dvere, diváci sa tlačia za ním. Odomkne druhé dvere, všetko vyvaľuje oči. Otvorí tretie dvere, tu temnica prázdna! Všetci ovesili nosy a kráľ dobre nezhorel od hanby. Málo chýbalo, že ho na mieste neporazilo.

„Neodpustím nikomu, ktokoľvek mi to spravil. Musí to smrťou zaplatiť, aj keby to hneď bol môj vlastný syn!" zastrojil sa rozhnevaný kráľ. A hostia sa museli uspokojiť, že ich aspoň dobre pohostili.



Od tej hostiny prešlo už viacej rokov. Zdalo sa, že kráľ už na všetko dávno zabudol, aj na svoju hrozbu. Len tu raz spomenie syn pred otcom, že toho zbojníka veru on vypustil. Kráľ sa náramne rozžialil, lebo mal svojho syna veľmi rád. Ale darmo, čo raz vyriekol, od toho nechcel odstúpiť. Zavolal poľovníka a kázal mu, aby vzal kráľoviča do hory a zniesol ho tam zo sveta. Na dôkaz aby mu doniesol z neho srdce.

Poľovníka, keď ten rozkaz počul, zabolela duša. Ale čože, sprotiviť sa nesmel. Vzal na plece flintu, do ruky motyku aj košík a šiel zavolať kráľovského chlapca. Neboráčik dobre od radosti z kože nevyskočil, že mu otec dovolil konečne ísť na poľovačku. Prevesil si flintičku a šiel celý natešený. Usmieval a obzeral sa, či sa ľudia naňho dívajú.

Dostali sa k dúbrave a tou dúbravou šli dobrú hodinu. Tu si kráľovič lepšie všimne poľovníka a spýta sa ho:

„Načo ti je tá motyka a košík?"

Poľovník si len zhlboka vzdychol a stúpal ďalej. Iba keď už prešli zase hodný kus, postál a vyrozprával chlapcovi, na čo ho kráľ sem poslal. Neboračik sa pustil do plaču a začal prosiť, že by sa skala nad ním pohla: aby ho len nezabil, že sa on svojmu otcovi už nikdy neukáže na oči.

Poľovník bol ľútostivý človek a dal sa uprosiť.

„Už ti len darujem život," hovorí. „Choď, kde ťa oči povedú, ale doma sa už nikdy neukáž!" A s tým ho pustil.

Potom zabil svojho psa, vyňal z neho srdce a v košíku ho zaniesol kráľovi na znamenie, že rozkaz vykonal.

Mladý kráľovič, samotný ako palec, motal a túlal sa po tej hore. Nevidel nikde cestu ani chodníček. Tu sa zrazu strhne víchor, tma zaľahne až po samú zem, blýska sa krížom-krážom, hrmí a leje sa, akoby mal byť všetkému koniec. Neborák sa nemal kde inde utiahnuť, iba pod jeden hustý dub. Ale už aj tam začalo na neho kvapkať. Tu sa znova zablysne, akoby sa nebo otvorilo, a on zočí neďaleko dieru do skaly. Vbehne do nej a to bolo jeho šťastie! Lebo v tej chvíli sa krížom zablyslo a strašne zrachotilo. Do toho istého duba udrela ohnivá strela a na štvoro ho rozčesla.

Ale ani tá diera celkom šuhaja nechránila. Vietor s dažďom šibal dnu, a tak kráľovič ustupoval ďalej a ďalej. Až tu zrazu hup, prepadol sa do hlbočiznej jamy! Na šťastie sa veľmi neudrel. Lenže bol načisto premoknutý, preziabnutý, hladný, no a navyše v takej strašnej jame! Veru si inak nemyslel, len že už tam musí zahynúť. Pozrie nabok, zobďaleč sa mu zašerie svieca a pri svieci vidí loptu, podobnú tej svojej. Hneď mu zišiel na um zázračný zbojník, ktorého vypustil z temnice.

Vtom sa zem zatrasie a ten istý zbojník kráča k nemu.

„No, vitaj," prihovára sa mu. „Dobre, že si tu, aspoň sa ti budem môcť odslúžiť. Lebo aby si vedel, ja som podzemský kráľ. Ak sa budeš dobre správať, bude ti u mňa dobre. Len na jedno ťa upozorňujem: drž sa ticho, lebo moji vojaci takých ľudí, ako si ty, nemôžu vystáť."

Chytil ho za ruku a zaviedol do osobitnej izby:

„V tejto izbe budeš teraz bývať. Správaj sa ticho, aby okrem mňa nik o tebe nevedel."

Žil si on v tej osobitnej izbe ticho ako muška. Čo potreboval, to mu podzemský kráľ zakaždým doniesol. V jednej skrinke stáli poukladané knihy, z tých mu dal jednu do ruky.

„Tu máš," hovorí, „čítaj si!"

Keď ju prečítal, dal mu druhú, a tak rad-radom, ale vždy len po jednej. Okrem toho ho dva razy denne cvičil v zbroji a priúčal vojenskému remeslu.

Tak prešli dva roky. Po dvoch rokoch mu dal do ruky trúbku a vraví mu:

„Všeličo si sa už pri mne naučil, teraz by si mohol už aj svet sprobovať. Pôjdeš tu neďaleko do jedného mesta ku kráľovi do služby. Ale nikdy nesmieš vyjaviť, že si kráľovský syn! Keď budeš niečo potrebovať, len vyjdi do hory a na tejto trúbke zatrúb tri razy do zeme. Zaraz ti prídem na pomoc. Aleže si na trúbku dobrý pozor daj!"

Zase ho chytil za ruku a zaviedol až k samému mestu. Ešte raz mu pripomenul, aby si dal na trúbku pozor, a stratil sa mu z očí.



Pobral sa kráľovič do mesta a v meste rovno do kráľovského dvora. Tu sa zišiel s kuchárom a pýtal si od neho dáku službu.

„Dobre, že si prišiel," vraví kuchár, „práve potrebujem kuchtu. Ak sa ti páči, môžeš u mňa ostať."

„Dobre," odpovedal kráľovič, „pristanem aj na to."

A dal sa hneď do roboty.

V službe sa náš šuhaj držal statočne a kuchár si ho nevedel prenachváliť. Vraj ešte nikdy nemal takého súceho kuchtu. Bol nielen vrtký, ale aj švárny šuhaj, krásny ako ruža. S ľuďmi sa vedel pekne pozhovárať, a keď na to prišlo, rozumel aj žartom. To sa veľmi páčilo najmä mladej kráľovej dcére. Často sa vykradla do záhrady a zabávala sa tam s pekným kuchtom. Aj kráľ ho rád videl a neraz ho zavolal do izby, aby sa s ním jeho dcéra zabavila.

Takto si kuchta nažíval na kráľovskom dvore. Veru by sa nebol nazdal, že mu bude tak dobre.

Tu raz priletí zlý chýr, že susedný kráľ tiahne do krajiny s veľkým vojskom. Kráľ sa preľakol, lebo nepriateľ bol vo veľkej presile. Ale čo mohol robiť? Zohnal už len toho vojska, koľko zohnal, a šiel do vojny. Vzal so sebou aj dcéru, lebo ju nechcel nechať doma samu.

Náš kuchta tiež dostal vôľu ísť do vojny. Pýtal sa od kuchára, aby ho pustil do mesta, že si tam má niečo obstarať.

Kuchár ho pustil. Ale kuchta nešiel do mesta, lež rovno do dúbravy. Vzal do ruky trúbku a zatrúbil tri razy do zeme.

Vtom, kde sa vezme, tam sa vezme, zastane pred ním podzemský kráľ a spytuje sa, čo si žiada. Kuchta pýtal pomoc proti nepriateľskému kráľovi. Ešte to ani dobre nedopovedal, už tam stálo vojsko podzemských ľudí. Aj on si musel obliecť šaty, ako mali tamtí, a podzemský kráľ ho ustanovil za veliteľa celého vojska. Ale mu prikázal, aby dal na seba pozor a dopredu sa veľmi nepúšťal.

Už sa mala začať bitka, keď došli na pomoc. Preoblečený kuchta prosil kráľa, aby ho s podzemským vojskom pustil prvého do ohňa, a len ak by ho nepriateľ premáhal, aby mu priskočil na pomoc. Kto bol radšej ako kráľ? Vďačne privolil.

Začal sa strašný boj a nepriateľské vojsko bolo vo chvíli porazené. Sám kráľ len-len že utiekol.

Víťaz kuchta hrdo predstúpil pred kráľa a poklonil sa mu. No nevyčkal ani poďakovanie a odišiel aj s vojskom do dúbravy.

Zatrúbil tri razy do zeme a podzemský kráľ si zastal pred ním. Kuchta mu odovzdal vojsko i šaty a poďakoval mu za pomoc. Keď sa už mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ zlaté jabĺčko. Domov, pravda, prišiel neskoro, ale strčil kuchárovi dačo do hrsti a zas bolo dobre.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal pripraviť veľkú hostinu. Po hostine vychvaľoval cudzieho víťaza. A tu milá princezná zašteboce:

„Pravda, pravda, bol to driečny šuhaj, ale o nič krajší ako náš kuchta!"

A dala si ho zavolať a dlho sa s ním zabávala. Medzi zábavkou jej on ukázal zlaté jabĺčko. Princeznej sa veľmi zapáčilo.

„Daj mi to jabĺčko," vraví mu.

„Dostaneš ho," povie kuchta, „ak mi ukážeš nohy po členky."

Ach, no, veď na tom nič nie je, pomyslela si princezná. A privolila.

Kuchta jej dal zlaté jabĺčko a zabávali sa ďalej.

Ale ten druhý kráľ dusil v sebe jed, rád by sa bol vypomstil. O krátky čas pozbieral ešte strašnejšie vojsko a tiahol znova do boja. A tak sa aj náš kráľ voľky-nevoľky musel schystať a krajinu si brániť. Kuchtovi zas prišla vôľa ísť do tej vojny. Poprosil kuchára a kuchár ho pustil.

Ide on rovno do dúbravy a zatrúbi tri razy do zeme. Podzemský kráľ sa pred ním postaví a spytuje sa, čo si žiada.

„Zase som prišiel prosiť o pomoc," povie na to kuchta.

Sotva dopovedal, už tam stálo podzemské vojsko dvakrát toľké ako predtým. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a urobil ho veliteľom celého vojska:

„Len daj na seba pozor," hovorí, „dopredu sa veľmi nepúšťaj!"

A s tým zmizol.

Práve sa už mala začať bitka, keď dobehol kuchta s vojskom. Prosil kráľa, aby ho zas pustil s podzemským vojskom dopredu, a len keby ho nepriateľ premáhal, aby mu priskočil na pomoc. Kráľ vďačne privolil.

Vojská sa zrazili ako jasné strely. Sekali sa, rúbali, hlavy odfrkovali ako makovice. Tak sa mlátili obe strany dlhý čas, ani jedna, ani druhá nechcela popustiť. Ale tu sa podzemskí rozpajedili a pustili sa do boja ako diví! Čosi-kamsi bolo po vojsku, iba sám kráľ horko-ťažko s niekoľkými utiekol.

Víťaz kuchta hrdo predstúpil pred kráľa a poklonil sa mu. No nečakal na poďakovanie a náhlil sa aj s vojskom do dúbravy.

Tam zatrúbil tri razy do zeme a podzemský kráľ si zastal pred ním. Kuchta mu odovzdal vojsko i šaty a pekne sa poďakoval za pomoc. Keď sa už mali rozísť, daroval mu podzemský kráľ druhé zlaté jabĺčko. Domov, pravda, prišiel kuchta aj teraz dosť neskoro, ale strčil čosi kuchárovi do hrsti, a bolo dobre.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom a dal pripraviť ešte väčšiu hostinu. Po hostine nevedel dosť vynachváliť cudzieho víťaza. Milá princezná zas len zašteboce:

„Pravda, pravda, bol to driečny šuhaj, ale o nič krajší ako náš kuchta." A dala si ho zavolať a dlho sa s ním zabávala.

Tu kuchta vytiahne zlaté jabĺčko. Princezná si ho pýta.

„Dostaneš ho," povie kuchta, „ak mi ukážeš nohy po kolená."

Princezná rozmýšľala, rozmýšľala: Ach, no, veď na tom nič nie je! A budem mať druhé zlaté jabĺčko! Po chvíli privolila.

Kuchta jej dal zlaté jabĺčko a ďalej sa zabávali.

Kráľ sa nazdával, že už bude mať pokoj. Ale tu zas doletí chýr, že susedný kráľ prešiel cez hranice s náramnou silou vojska. Čo pred sebou zachytí, všetko morduje a páli.

Veľký strach obišiel nášho kráľa. Napochytre postavil do zbroje zopár tisíc chlapov a vzdychal v srdci:

Ach, keby som len vedel, či ten víťaz príde, či nepríde. Ak nepríde, jaj, beda nám, jaj, beda celej krajine!

Ale už len šiel s tou hŕstkou vojska a dcéru vzal so sebou.

Sotva prešli míľu, kuchta zas poprosil kuchára, aby mu dovolil ísť do mesta. Kuchár ho pustil a on hybaj rovno do dúbravy! Tu vezme do ruky trúbku a zatrúbi tri razy do zeme. Podzemský kráľ sa pred ním postaví a spytuje sa, čo si žiada:

„Pre seba nič," povie kuchta, „len pomoc pre môjho kráľa. Ten druhý kráľ zase tiahne do boja!"

Sotva to dopovedal, stálo tam podzemské vojsko, trikrát toľké ako predtým. Podzemský kráľ mu dal preobliecť šaty a postavil ho na čelo celého vojska:

„Len daj na seba pozor," hovorí, „dopredu sa veľmi nepúšťaj!"

A s tým zmizol.

Kráľ vo veľkom strachu očakával začiatok bitky.

Vtom priletí preoblečený kuchta a žiada, aby ho s podzemským vojskom pustil prvého do ohňa, a len keby ho nepriateľ premáhal, nech mu priskočí na pomoc. Kráľovi odľahlo na srdci a vďačne privolil.

Podzemskí sa vyrútili na nepriateľov ako hrom, ale tí stáli ani múry. Tri razy na nich udreli, tri razy museli ustúpiť. Kuchtovi už pridlho trvala tá bitka, začal byť netrpezlivý. Skočil doprostred nepriateľov a rúbal, sekal na všetky strany. Práve keď bol v najtuhšom, sekli aj jemu do nohy a on spadol na zem.

Boli by ho iste dosekali a došliapali, keby nie zopár jeho vojakov. Schytili ho a zaniesli do kráľovského šiatra. Tu mu krásna kráľovská dcéra vlastnou rukou zaviazala ranu svojím vyšívaným ručníkom. A za ten čas jeho vojaci zdrvili nepriateľa. Len máličko chýbalo, že nezajali aj samého kráľa.

Keď sa vojsko vrátilo, kuchta nečakal na poďakovanie a odišiel i s vojskom do dúbravy. Zatrúbil tri razy do zeme a podzemský kráľ si zastal pred ním. Kuchta mu odovzdal šaty aj vojsko a poďakoval za pomoc. A tu mu podzemský kráľ vzal z ruky aj trúbku:

„Už nebudeš potrebovať ani túto trúbku, ani moju pomoc. Tvoje šťastie sa približuje, preto ma už viac neuvidíš. Na pamiatku si vezmi ešte toto zlaté jabĺčko a využi ho na svoje dobro. Vedz, že ten, proti komu si bojoval, je tvoj vlastný otec!"

„Môj otec?" prenáramne sa začudoval mladý víťaz.

Ale čože mohol robiť? Čo sa stalo, už sa neodstane! Ešte sa chcel poďakovať podzemskému kráľovi za všetku lásku, ale ten sa mu stratil z očí.

Kuchta sa vrátil domov. Tu sa už kuchár aj mrzel, prečo ide tak neskoro. Ale on mu pomastil ruku a zas bolo dobre.

Kuchta si robil prácu ako predtým, ale musel sa premáhať, aby nik nezbadal, že na jednu nohu kríva.

O pár dní sa vrátil aj kráľ s vojskom, a tu len ešte bola hostina! Po hostine vychvaľovali do neba toho cudzieho víťaza. A štebota princezná sa zase len zamiešala:

„Pravda, pravda, bol to driečny šuhaj, ale o nič krajší ako náš kuchta." A hneď si dala kuchtu zavolať a dlho sa s ním zabávala.

Medzi hrou vytiahol kuchta tretie zlaté jabĺčko. Ona si aj to pýtala.

„Dám ti ho," vraví kuchta, „ak pristaneš, aby sme spali v jednej izbe. V tej izbe nech horí dvanásť sviec a nech tam stojí na stráži dvanásť vojakov aj tvoja komorná."

Princezná rozmýšľala, rozmýšľala: Ach, no, veď takto na tom nič nie je! A budem mať aspoň tretie zlaté jabĺčko.

Privolila aj bez otcovho vedomia.

Večer sa v princezninej svetlici zajasalo dvanásť sviec. Dvanásť vojakov aj s komornou stálo na stráži.

Kuchta sa robil, že spí, ale nespal. Tu, akoby sa chcel na druhý bok obrátiť, vyloží von zaviazanú nohu tak, že bolo vidieť ručník.

Ako komorná zazrela ručník, hneď bežala povedať kráľovi.

Kráľ naskutku pribehol do svetlice. Presvedčil sa, že je to skutočne ručník jeho dcéry a ten mládenec nie je nik iný ako ranený víťaz.

Objal ho a poďakoval mu za pomoc najkrajšie, ako vedel. Potom poprosil, aby mu rozpovedal, kto a skadiaľ je.

Mládenec začal rozprávať od začiatku až do konca, ako to s ním bolo. Keď sa kráľ dozvedel, že kráľ, proti ktorému bojoval, je otec jeho ochrancu, vypravil hneď k nemu poslov: nech nemešká a príde, lebo jeho syn je pri ňom a on mu ako statočnému šuhajovi prisľúbil za ženu svoju dcéru.

Keď si druhý kráľ vypočul odkaz, nevedel, či má veriť vlastným ušiam. Dal si zavolať poľovníka a vzal ho zostra, aby povedal, čo spravil s jeho synom. Ten videl, že by darmo tajil, a priznal všetko, ako bolo: i to, že srdce, čo doniesol, bolo z jeho psa. Kráľ sa mu za tú novinu a za ten statočný skutok nevedel dosť naďakovať a bohato ho obdaril.

Hneď nato dal zapriahnuť do koča, vzal so sebou kráľovnú a šiel k susednému kráľovi. Bolo tam radosti, akú nikto nepamätal, čo svet svetom stojí. Rodičia našli svojho syna a syn svojich rodičov. Jedni rodičia dostali súceho zaťa, druhí súcu nevestu, mladí samých seba. Nepriateľskí králi sa pomerili a od tých čias boli najlepší priatelia.

O krátky čas bola svadba. Po svadbe pojal mladý zať nevestu a odobral sa k svojmu otcovi. Po otcovej smrti sa stal kráľom, a keď umrel svokor, zdedil i jeho kráľovstvo. Tak panoval šťastne nad dvoma kráľovstvami a panuje až dosiaľ, ak ešte nezomrel.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#poďakovanie za úrodu #rozpravka kuchár #temu tozpravky

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015