Slohové útvary (žánre) prehľad

Slohové útvary (žánre) prehľad

súkromný list

– píšeme blízkym ľuďom ­rodičom, súrodencom, príbuzným, priateľom

– v liste pisateľ vyjadruje svoje zážitky, pocity, názory alebo potreby

– list sa začína oslovením a končí sa pozdravom

– oslovenie v liste najbližším osobám vyjadruje city a úctu, má byť úctivé

– používame vykanie

– v úvode nadviažeme na list, ktorý sme dostali, poďakujeme, pozdravíme, príp. vysvetlíme, prečo list píšeme, nepoužívame ošúchané vety (frázy): Úvodom môjho listu Ťa tisíckrát pozdravujem

– v závere sa rozlúčime, pozdravíme a podpíšeme, na obálku píšeme: Vážená pani Eva Horná) Vážený pán Ján Horný

– súrodencom, rovesníkom sú z obsahovej i formálnej stránky listy voľnejšie, na oslovenie v nich niekedy použijeme slangové slova, vtipné oslovenia alebo pozdravy, na obálku píšeme: Žiak Miroslav Múdry, Študentka Jana Biela, Slečna Norika Bajtová) Mladý pán Ľudovít Hríb alebo iba meno

úradný list

– úradné listy píšeme zvyčajne na papieri s predtlačenou hlavičkou, kde je uvedená adresa odosielateľa, táto adresa je zvyčajne v podobe predtlače alebo pečiatky aj v ľavom hornom rohu úradnej obálky

– do pravej polovice listu vpíšeme adresu prijímateľa, pod ňu miesto a dátum vystavenia listu, vľavo oproti dátumu sa uvádza číslo, pod ktorým je v organizácii list úradne vedený. Pre lepšiu prehľadnosť listovej agendy sa za nadpisom "Vec" stručne uvedie, čo je náplňou listu, napr. Pozvánka na ..., Oznámenie o ..., Objednávka čoho; Odpoveď na Váš list Č. ... , Ponuka čoho, Vyžiadanie informácií o …

– po tejto úvodnej časti nasleduje vlastný obsah listu, začína sa oslovením, ak nepoznáme konkrétneho adresáta, volíme všeobecné oslovenia ako: Vážené dámy, vážení páni!, Vážení kolegovia! alebo iba Vážení!, v obchodných listoch je dobré zistiť si konkrétneho adresáta (majiteľa firmy, riaditeľa, pracovníka zodpovedného za daný úsek a pod.)

– text môže obsahovať viaceré ustálené spôsoby vyjadrovania, typické pre administratívny štýl, patria k nim formulky ako: Obraciame: sa na Vašu firmu so žiadosťou o zaslanie propagačného materiálu, o poskytnutie informácií o ...; Dovoľujeme si Vás touto cestou požiadať o … ;Chceli by sme Vás informovať o našom novom výrobku...; Pri príležitosti 5. výročia založenia našej firmy si Vás dovoľujeme pozvať na stretnutie...

– končíme opäť ustálenými pozdravmi ako: So srdečným/priateľským pozdravom, S pozdravom. Okrem pozdravu môže byť uvedené po)ďakovanie alebo iná formulka, napr. Za skoré vybavenie svojej žiadosti/Prosby srdečne ďakujem; Teším sa na Vašu skorú odpoveď Očakávam Vašu skorú odpoveď

– úradný list je vizitkou organizácie, ktorá ho posiela, má mať bezchybnú grafickú úpravu, kvôli čitateľnosti ho nepíšeme rukou, štýl listu má byť stručný a výstižný (vyjadrujeme sa pokiaľ možno v krátkych vetách), zdvorilý (pošlite nám, prosím, ...; pošlite: nám láskavo...), ale bez zbytočných zdvorilostných fráz, netreba hádam ani zdôrazňovať, že úradný list musí byť napísaný bez pravopisných chýb

– podpis úradnej osoby, ktorá posiela list, má byť napísaný strojom: alebo vo forme pečiatky aj s uvedením titulov či pracovnej funkcie, nad to sa odosielateľ podpíše rukou alebo namiesto vlastnoručného podpisu sa za menom po čiarke uvedie skratka v. r. (= vlastnou rukou), ak text vystavila na pokyn nadriadeného pracovníka v jeho mene iná osoba, uvedie sa za slovami Za správnosť (= za správnosť zodpovedá) aj meno tejto zodpovednej osoby, prípadne kontakt na ňu (telefónne číslo, e-mailová adresa a pod.)

telegram, korešpondenčný lístok

– sú formy písomného styku

– informácie v nich majú byť stručné, výstižné a zväčša neosobné

– osobný charakter má príležitostný telegram, obsahujúci gratulácie alebo prejavy sústrasti

poštový peňažný poukaz

– slúži na poukázanie peňazí na účet adresáta v banke, platba sa podáva v hotovos­ti, používame ju pri platbe za stravu v školskej jedálni a pod.

– odosielateľ na poštových tlačivách vypĺňa len hrubo orámované rubriky presne podľa platných predpisov, pr. do poštovej poukážky sa suma vpisuje jedným slovom so slovom korún, s veľkým začiatočným písmenom, ak začína slovom sto, tisíc, zapíše sa ako Jednosto..., Jedentisíc...

poštová sprievodka

– slúži ako doklad, že pošta prevzala balík alebo zásielku, odosielateľ vypĺňa iba hrubo orámované časti tlačiva

podací lístok

– slúži ako doklad, že pošta prevzala od odosielateľa doporučený list, doporučený list musí dostať adresát osobne do ruky, (doporučený list sa nemôže dať do domovej schránky)

správa

– ľudia si pri komunikácii vymieňajú informácie

– Informácia o udalostiach a po­dujatiach, ktoré sa už odohrali, sa nazýva správa

– novinová správa je stručná a vecná informácia o aktuálnych politických, spoločenských, hos­podárskych, kultúrnych a špor­tových udalostiach doma a vo svete

– správa odpovedá na otázky kto? kedy? kde? ako? prečo?

– má obsahovať všetky dôležité údaje

– tie sa radia podľa vopred zvoleného hľadiska (dôležitosti, časovej postupnosti, podľa príčiny, dôsledku)

– správa má byť:

a) objektívna (nemá obsahovať názory, postoje, citové prejavy autora)

b) aktuálna (má informovať o čerstvých udalostiach)

– titulok – nadpis novinovej správy, titulky v novinách majú byť stručné, výstižné a nápadné (obsahom i vzhľadom), aby čitateľa zaujali, niektoré správy obsahujú aj stručný obsah, podtitulok alebo nadtitulok, upozornenie: za nadpisom, titulkom nepíšeme bodku

komentár

– vzniká, ak sa k správe pripojí obšírnejšie vlastné hodnotenie

oznámenie

– vyjadruje informáciu o tom, aká udalosť sa kde, kedy a ako uskutočni

– oznámenia majú rozličnú formu: oznam, pozvánka, inzerát, reklama, jedálny lístok

interview (rozhovor)

– cielený rozhovor s významnou alebo zaují­mavou osobnosťou v novinách, rozhlase alebo televízii

– patrí medzi útvary publicistického štýlu

– jeho úlohou je zaujať poslucháča (čitateľa) a priblížiť mu zaujímavé skutočnosti

rozprávanie

1. zachytáva jedinečnú udalosť, príbeh

2. príbeh sa rozvíja v časovej postupnosti

3. člení sa na úvod, jadro a záver

4. jadro obsahuje dejovú zápletku, zauzľovanie, vyvrcholenie a rozuzlenie deja

5. vyjadruje osobný zážitok, vlastný príbeh, vlastné postoje

6. využíva slovesá (činnostné, plnovýznamové)

7. používa sa v ňom minulý čas slovies aj historický prézent

8. využíva sa priama reč, oznamovacie, rozkazovacie, opytovacie vety

– v rozprávaní vystupujú postavy, jedna z postáv je zároveň rozprávačom, rozprávač môže hovoriť v 1. osobe sg. alebo v 1. osobe pl. , uvádza čitateľov alebo poslucháčov do prostredia a komentuje, ako prebieha dej, čo robia postavy

– rozprávanie je živšie, ak v ňom použijeme priamu reč postáv

– prítomný čas v rozprávaní nazývame historický prézent (prítomný čas použitý na minulé deje)

– nadpis rozprávania má byť krátky – výstižný, môže to byť podstatné meno v N: Môj miláčik, Záchranca, pád podstatného mena: U strýka, Pri rieke, prídavné meno s podstatným menom: Najmilšia spomienka, Prefíkaný sused, opisná veta: Ako som učil psa, poučenie, múdrosť: Klamať sa nevypláca, nedokončená veta: Kto druhému jamu kope...

– dialóg – rozhovor dvoch alebo viacerých postáv (osôb)

– repliky – jednotlivé odpovede v rozhovore nazývame

– reč postáv nemusíme vždy vyjadriť priamo (uvádzacou vetou a priamou rečou s úvodzovkami),niekedy ju rozprávač vyjadrí nepriamo (Hlaváčik povedal, že…) alebo polopriamo (sadni si, máš päťku, povedala pani učiteľka)

– pri priamom rozprávaní rozprávame príbeh tak, ako ho vidí/cíti jedna, zvyčajne hlavná postava stvárňovaného príbehu, slovesá sú v tvare 1. os. sg. – preto takéto rozprávanie nazývame ja-rozprávanie

– ak o tom, čo prežil a cítil hlavný hrdina príbehu rozpráva, niekto iný používa tvar 3. osoby, hovoríme o nepriamom rozprávaní alebo on-rozprávanie

– retrospektíva – postup v rozprávaní deja, kedy sa najskôr dozvieme rozuzlenie, až potom sa dozvedáme, ako k nemu došlo (najmä v detektívkach)

– in medias res – v rozprávaní vstúpenie priamo do deja

statický opis (statický = stály, nemenný)

1. predmetom opisu je vec, rastlina, zviera, budova...

2. opis nemá dej

3. vec, rastlina, zviera... sa opisuje v stave pokoja

4. vyratúvajú sa v ňom vlastnosti, znaky predmetu v istom poradí

5. využívajú sa najmä podstatné mená a prídavné mená

6. používa sa prítomný čas slovies

7. používajú sa oznamovacie vety

8. používajú sa presné pomenovania a vecné prirovnania

9. poradie opisovaných častí nie je záväzné, jednotlivé vlastnosti sa k sebe priraďujú voľne

dynamický opis (dynamický = dejový, meniaci sa, vyvíjajúci sa)

1. vniká ak opisujeme nejaký dej, proces, ktorý sa opakuje

2. typickým dynamickým opisom je opis pracovnej činnosti

3. v opise pracovnej činnosti vysvetľujeme v časovej postupnosti pracovné úkony, ktoré treba vykonať pri realizácii nejakého diela, napríklad: sadenie stromčekov, návod na obsluhu prístroja, recept na prípravu bábovky

4. v dynamickom opise sú dôležité slovesá, používajú sa zvyčajne v 1. osobe pl. prítomného času alebo v 2.os. pl. rozkazovacom spôsobe

5. poradie opisovaných častí je záväzné

umelecký opis

– citovo zafarbený, náladový

– autor opisuje nielen pravdivo jednotlivé vlastnosti javu, ale vyjadruje aj svoj citový vzťah k opisovanému javu, používajú sa na to čo najkrajšie a najpôsobivejšie umelecké obrazy

Obrazné pomenovanie býva založené na:

a) podobnosti = metafora: škovránok – spevák výšin; sluka – posol jari; zomrel – dohorela svieca jeho života

b) na vnútornej súvislosti (na vzťahu časti a celku) = metonymia: žiaci odišli do kina – škola odišla do kina, čítam Rúfusove básne – čítam Rúfusa

c) na prenášaní vlastností ľudí, zvierat na niečo neživé = personifikácia (vlastnosti ľudí), animalizácia (vlastnosti zvierat): potôčik v zime zamr­zol – potôčik v zime onemel, takmer ani nedýchal, zomrel

d) na obraznom prívlastku a prirovnaní: nebotyčné výšky, náhlivé potôč­ky, blatúchy sú ako zlaté dukáty

odborný opis

- je statický

– znaky a vlastnosti opisovaného predmetu sa podávajú vecne a presne, vyberajú a usporadúvajú sa podľa dôle­žitosti, nie podľa osobného dojmu autora

– autor má mat' odborné vedomosti o opisovanom jave (o jeho určení, fungovaní, vzniku a pod.)

– presnosť sa v odbornom opise dosahuje prídavnými menami, odbor­nými termínmi

– využívajú sa len oznamovacie vety

– poradie viet v odseku alebo poradie odsekov môžeme menil'

– odborné opisy sú v učebniciach, encyklopédiách, v náučnej literatúre

– názornosť opisu sa zvyšuje ilustráciou

životopis

– text, v ktorom sa vecne uvádzajú základné i údaje o živote autora

– vyhotovuje sa zväčša ako súčasť iných úradných písomností (žiadosť, prihláška, dotazník)

– preto sa nazýva úradný životopis

– úradný životopis môžeme napísať ako súvislý text alebo v bodoch, tzv.

štruktúrovaný životopis

– aj v životopise sa odrážajú vlast­nosti pisateľa, preto treba dbať na formálnu úpravu i na štylizáciu textu

a) v úradnom životopise sa vecne vyratúvajú údaje o mieste a dátume narodenia, o vzdelaní, zamestnaní, záujmoch, zvlášt­nych znalostiach (napr. jazykových), príp. aj o ďalších osobných a pracovných plánoch a rodinných pomeroch, využíva sa v ňom informačný a opisný slohový postup, oznamovacie vety a slová bez citového zafarbenia

b) v beletrizovanom životopise sa vyberajú len niektoré, podľa autora zaujímavé a dôležité údaje, autor ich nielen vymenúva, ale aj komentuje a hodnotí (teda vyjadruje svoj osobný postoj), kombinuje sa v ňom rozprávací, opisný aj výkladový slohový postup, na zdôraznenie osobného postoja využíva všetky typy viet podľa komunikačného zámeru a slová s citovým zafarbením

opis osoby

– zachytáva vonkajší vzhľad: postavu, chôdzu, tvár, vlasy, hlas, oblečenie a pod.

– charakteristika je výstižný opis, zdôrazne­nie základných vlastností osoby, veci alebo javu

– ak je opis osoby (osôb) zameraný na najvýraznejšie, najtypickejšie znaky a vlastnosti, vzniká charakteristika:

a) vonkajšia charakteristika – zameraná na najtypickejšie vonkajšie znaky

b) vnútorná charakteristika – zameriava sa na povahu človeka, jeho schopnosti a vlastnosti

a) priama charakteristika – ak opisujeme povahu a vlastnosti človeka priamo – pomocou prídavných a podstatných mien, pr. je múdry
b) nepriama charakteristika – ak opisujeme človeka cez jeho konanie a správanie, z čoho vyplývajú vlastnosti postavy, pr. neprejdeš mu cez rozum

karikatúra

– je osobitným druhom charakteristiky

– v karikatúrnom opise sa niektoré veci hyperbolizujú (zveličujú), zatiaľ čo iné sa zamlčujú alebo zastierajú

– jej cieľom je vyvolať komický alebo satirický (výsmešný) dojem

– využíva sa v literatúre, hudbe aj vo výtvarníctve

úvaha

– patrí k útvarom výkladového slohového postupu

– vysvetľuje sa v nej istý problém (hľadajú sa jeho príčiny, dôsledky, rozoberajú sa vzťahy medzi javmi)

– neprináša nové vecné poznatky, ale známe veci sa posudzujú z nového hľadiska

– autor uvažuje o danom jave (nemusí ísť vždy iba o vedecký problém, ale napr. aj o spolo­čenský jav), pričom prejavuje svoj osob­ný postoj

– úvaha je výklad s výrazným osobným ladením

– osobné ladenie úvahy sa premieta do použitých jazykových prostriedkov

– využívajú sa slová s citovým zafarbe­ním, štylisticky príznakové slová, obrazné pomenovania, synonymá a antonymá, zaují­mavo utvorené slová, hodnotiace častice, ba aj citoslovcia

– spravidla sa nevyužívajú odborné termíny a slová cudzieho pôvodu známe len odborníkom z istej oblasti

– v úvahe sa na rozdiel od výkladu využívajú všetky druhy viet podľa komunikačného zámeru, striedajú sa vety s rozličnou dĺžkou, nedokončené vety s dlhými súvetiami

– osobitne zaujímavé sú opytovacie vety, na niektoré autor neočakáva odpoveď, ale chce nimi podnietiť čitateľa k uvažovaniu, iné otázky napovedajú čitateľovi odpoveď

referát

– patrí k žánrom náučného štýlu

– informačný slohový postup sa v ňom mieša s výkladom a opisom

– podľa toho, či prevláda informácia alebo výklad, referát buď' vecne a obšírne informuje o výsledkoch vedeckého výskumu, alebo vysvetľuje dosiahnuté vedecké riešenia a postupy

– jednotlivé tematické celky jadra sú samostatné, ale majú na seba logicky (svojím obsahom) nadväzovať

– úvod a záver sú stručné, v úvode zväčša vysvetlíme, prečo sme si vybrali istú tému alebo na čo sa v referáte zameriame, v závere zhrnieme výsledky alebo zdôrazníme význam povedaného

– používa sa v ňom veľa odborných termínov

– referát sa síce prednáša ústne, ale je vopred písomne pripra­vený

– pri ústnom prednese treba dodržiavať tieto zásady:

1. hovoriť primerane hlasno

2. zreteľne a správne vyslovovať

3. nadviazať očný kontakt s poslucháčmi (nečítať celý referát z papiera bez toho, aby sme niečo voľne nedoplnili, nezdôraznili, nezopakovali, pričom hľadíme poslucháčom do očí)

4. stáť uvoľnene, ale vzpriamene (neopierať sa celým telom o podložku a pod.)

5. používať len strohé gestá a mimiku

– referát môžeme doplniť o obrazový, zvukový a iný dokladový materiál, pričom si zvolíme primeraný spôsob jeho predvedenia (premietanie, rozdáme vopred rôzne nákresy schém a grafov, nakreslíme ich na tabuľu...)

slávnostný prejav

– je oficiálna pripravená reč, prednesená pri zvlášť slávnostnej príležitosti (pri gratulácii, uvítaní, pohrebe, pri oslave nejakého jubilea a pod.)

– aby slávnostná reč vyznela majestátne, má byť prednesená precítene a s primeraným pátosom, aby u poslucháčov vzbudila obdiv a uznanie

– docieli sa to používaním zvolacích viet, rečníckych otázok, citátov, metafor, synoným, prirovnaní, atď.

– slávnostné prejavy sa členia na:
1) verejné:

a) slávnostné – jubilejné, spomienkové, gratulačné

b) rámcové – privítací, otvárací, záverový, pozdravný
2) rodinné: prejavy na sobášoch, pohreboch, pri výročiach, pri uvítaní novorodeniatok a pod.

diskusia

– organizovaná výmena názorov na istú tému, ktorá smeruje k zaujatiu postoja alebo k vyriešeniu nejakého problému, ku kompromisu

– diskusia je verejná, počíta s aktívnou účasťou viacerých osôb

– využíva prostriedky odborného štýlu a rečníctva

– úloha moderátora v diskusii:

– v úvode diskusie oznámiť cieľ a tému stretnutia, privítať a predstaviť prítomných

– v priebehu diskusie upozorňovať na dôležité veci, ku ktorým: by sa mali účastníci diskusie vyjadriť; usmerňovať diskusiu, klásť otázky, dať priestor všetkým účastníkom, nedovoliť prílišné odbiehanie od témy

– na záver diskusie zhrnúť jednotlivé názory a zladiť stanoviská: do nejakého spoločného postoja; poďakovať sa za aktívnu účasť všetkým diskutujúcim

úlohou diskutéra v diskusii:

– zaujať postoje k problematike

– svoje názory sa snažiť podoprieť množstvom rozumných tvrdení (argumentov) alebo príkladov

– správať sa ohľaduplne k ostatným účastníkom diskusie: ne skákať im do reči, počúvať ich a nadväzovať na ich tvrdenia, neodbočovať od témy

– pokúsiť sa v komunikácii použiť aj neverbálne prostriedky (kontakt očí, mimika, gestá...), využiť vhodnú melódiu, silu hlasu, dôraz...

polemika

– ostrá verejná (ústna alebo písomná) výmena názorov s citovým vyjadrovaním postoja a hodnotenia

– mali by sa používať presvedčivé protiargumenty bez osobných útokov či nadávok

– v polemike síce kritizujeme názory iných a obraňujeme svoj vlastný názor, ale snažíme sa dospieť k spoločnému stanovisku