Staň sa spisovateľom pre kampaň "červené stužky" (Úvaha na tému AIDS)

Sedím pri svojom stole vo svojej izbe a čakám na hovor, ktorý nebolo tak ľahké uskutočniť. Zapínam počítač, software na telefonovanie. Pár minút na to sa ozýva známy vyzváňajúci tón, aby som hovor prijal. Myslou sa prenášam na miesto, odkiaľ volajúca pochádza. Sura, je z Lagosu, Nigérie. Je to vdova po Kalibovi(45 rokov). Tridsať minút neskôr. Dovolal som a teraz vám prerozprávam na ilustráciu jej príbeh.

Volám sa Sura, mám päť detí. Štyri dievčatá, jedného chlapca. S Kalibom sme mali skvelé manželstvo, mali sme sa radi, deti máme krásne. Až jedného dňa... Toho rána, keď mal ísť na služobnú cestu, sme sa hrozne pohádali. Už si nespomínam na čom, ale teraz je to jedno, manžela mi to už späť nevráti. Odišiel, zostala som s deťmi tri týždne doma sama, verila som mu, že nič "nevyvedie", bol to dobrý manžel a otec. Tri týždne prešli a on sa vrátil. Hrozne plakal, už pri vchode, keď ma zbadal. Keď sa ako-tak ukľudnil, takto mi hovorí: "Vieš, keď som odišiel, tak som sa na teba neskutočne hneval, trucoval som. Povedal som si, že sa ti pomstím tak, že sa vyspím, s nejakou cudzou krásnou ženou. Mesto je veľké, krásnych žien tiež dosť. Prešli dva týždne, dostal som vysoké horúčky, chrípku. Nevenoval som tomu žiadnu pozornosť, chrípku má dnes kdekto." Sura pokračuje: Keď som to počula, rozplakala som sa. Prečo mi to urobil? Kvôli obyčajnej hádke, toto? No, ale keby som vedela, čo prišlo potom... Niečo strašné. Pár mesiacov, skoro rok sa nič nedialo, vôbec nič. Bol úplne normálny, keď začal veľmi chudnúť, naskakovali vysoké horúčky, tušila som, čo to môže byť. K lekárovi bolo ísť už neskoro, zdravotníctvo u nás nie je najlepšie, sotva by niečo proti tomuto dokázali urobiť. Jedného rána sa Kalib už neprebral. Rozčúlene hovorí, že ona bola zdravá, vždy verná svojmu manželovi. To určite tá "mrcha", s ktorou spal. Teraz je z nej vdova s piatimi deťmi.

Autor: Tak sme tu mali prvý príbeh, ktorý nám dokázal, že zanedbávanie starostlivosti, neuvážené konanie môžu spôsobiť niečo tak strašné, ako je rýchla, smutná, bolestná smrť. Ak by sa Kalib so svojou manželkou snažili hľadať nejaké riešenie, ktoré by aspoň zmiernilo priebeh choroby, tak by to nedopadlo lepšie, ale aspoň miernejšie. Mohol byť so svojou rodinou o niečo dlhšie. Možno o niekoľko rokov! Tento stav bol spôsobený viacerými faktormi: nerozvážnosťou, unáhlenosťou, zbytočnou trucovitosťou, nedostatočným zdravotníctvom, nízkej úrovne krajiny. Keby sa aspoň jeden z týchto faktorov zmenil, nestal, neodohral, mohlo to celé dopadnúť úplne inak.

Sedím v kaviarni pri káve a zákusku s Jánom(23), ktorý mi rozpráva príbeh svojej mladšej sestry Paulíny(21). Slovensko, Nové Zámky. Jedného leta sme šli na dovolenku do Egypta. Bez rodičov. Fakt cool! Starí išli na nejakú dovolenku do hôr. No, nenudil by si sa tam?! Bolo tam fakt super! More, baby, párty na každom kroku. Najmä v noci to tam nehorázne žilo, si vieš predstaviť, kokos! Boli sme v jednom vymakanom bare, hudba bola skvelá, ľudia skvelí, skrátka neskutočná párty. Bavil som sa skvele, aj moja sestra. Zrazu vidím, že odišla s nejakým cudzím chalanom. Dlho sa nevracala, až o polhodinu došla celá vysmiata, predsalen mala čo-to v sebe, ako každý. Pýtal som sa jej, čo robila, ona reku, že si to "užila" s krásnym Umarom. Hovorila, aby som sa nebál, veď žiť treba. Odídeme a zabudne na neho ako nič. Žiaľ, na to, čo sa stalo v tých dňoch, mesiacoch a rokoch sa nezabudne. Prišli sme domov z dovolenky, okrem toho party incidentu, sme si parádne oddýchli. Rodičia tiež, najmä bez nás, všakže! Po pár mesiacoch sa Paula začala sťažovať, že má nejakú divnú chrípku, vysoké horúčky bez toho, aby čokoľvek robila chudne. Najprv ju to potešilo, líniu chce mať každý skvelú, nie? No predsa zašla za pani doktorkou Stachovou, aby ju prezrela. Následne na to, ju lekárka poslala na ďalšie vyšetrenia, kde jej diagnostikovali skoré štádium tejto choroby. Potom sa spustil neskutočný kolotoč. Pravideľné vyšetrenia, psychologické sedenia(aby to lepšie znášala a pochopila čo príde). Dostávala aj nejaké lieky. lekárom sa túto zákernú chorobu podarilo spomaliť, alebo aspoň zmierniť jej dopady na Paulu. Rodičia to znášali ťažko, nechceli veriť, že prídu o svoju dcéru. Prešiel rok a pol, takmer dva a vysoké horúčky sa vrátili znova. Paula sa správala nejak divne. Keď prišla lekárka usúdila, že jej zlyháva nervový systém. Čo najtaktnejšie rodine povedala, že sa blíži smrť. Brat aj rodičia pri Paule neustále sedeli, ak by niečo potrebovala. Trvalo to asi dva dni. jednej upršanej noci Paula odišla z tohto sveta potichučky, nikto si toho nevšimol. Až ráno. Končí svoje rozprávanie Ján so slzami na krajíčku. je to ešte čerstvé. Nikdy to nevymažeš. S prianím veľa šťastia, sa lúčim s Jánom a odchádzam domov.

Autor: Tak sme si vypočuli aj posledný príbeh. Oba príbehy končia smrťou. Preto, lebo táto choroba je zákerná, niekedy sa neprejavuje celé roky. Chorý si toho ani len nemusí všimnúť, že je chorý, pričom vírus už stále pracuje. Pracuje na tom, aby oslabil obranyschopnosť postihnutého. Príbehy nám majú poslúžiť k tomu, aby sme si uvedomili, že treba žiť zodpovedne, púšťať sa do niečoho iba s ĺuďmi, ktorých poznáme, alebo milujeme. Samozrejme zodpovednosť, opatrnosť, odvaha priznať sa so svojím problémom, aby sme mohli dostať včas pomoc. je lepšie pobudnúť so svojími blížnymi o pár rokov viac, než nič netušiac zomrieť v tom, že ani neviem, čo sa mi to vlastne stalo. Nebudem sa rozpisovať o tom, či týchto ľudí treba odszudzovať, alebo nie. je to každého názor. Môže snáď človek, za to, že nevidí, alebo že nepočuje? Buď sa mu to stalo pri niečom, alebo sa stým narodil. Tu je to podobné. Buď nevedel, že partener/ka je chorý/á, alebo sám bol chorý a nezaujímalo ho, čo spôsobí ostatným ľuďom. Prístupy sú naozaj rôzne.

Neustále treba dávať do povedomia ľudí informácie o tejto chorobe, jej príznakoch a spôsoboch, ako sa jej vyhnúť. Je mnoho svetových organizácií, aktivistov, ktorí to robia dobrovoľne, alebo s dobrovoľníkmi spolupracujú. Na Slovensku na to máme "červené stužky", je to vlastne symbol organizácie, ktorá sa o kampaň proti tejto chorobe stará a robí ju. Je to záslužná činnosť, ktorá sa robí prostredníctvom rôznych besied v školách, zhromaždení, vydávaní informačných letákov, súťaží... Pomáha to v rozšírení a detabuizovaní informácií o tomto probléme, ktorý môže postihnúť každého.

Preto vám prajem, aby vás táto Akumulovaná Interpretácia Dramatických Skutočností, nikdy nepostihla. Ak by nebodaj áno, tak neváhajte vyhľadať pomoc!