Čo keby sme ušli? (Rozprávanie)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča babuska (21)
Typ práce: Maturita
Dátum: 12.01.2018
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 936 slov
Počet zobrazení: 102
Tlačení: 2
Uložení: 3

Čo keby sme ušli? (Rozprávanie)

Láska je nevyspytateľná. Nikdy neviete, do koho sa zamilujete, alebo kto sa zamiluje do vás. Ten človek môže byť starší, mladší, môže byť inej pleti, iného náboženstva, či rovnakého pohlavia. V tejto dobe je možné všetko. No čo ak sa zamilujete do niekoho, do koho ste nemali? Mne sa to stalo a poviem vám, nie je to bohvieaký pocit.

Môj príbeh, ktorý vám porozprávam, sa začal v jeden letný deň, predtým, ako som začala chodiť na strednú. Aj s najlepšou kamarátkou sme boli na kúpalisku a pozorovali dvoch chlapcov. Mne sa páčil jeden, jej ten druhý. Aj oni pozorovali nás. Predpokladám, že sme sa im páčili, pretože sa postavili a prišli za nami. Ten môj sa predstavil ako Tomáš a už pri jeho prvom úsmeve som vedela, že je pre mňa ten pravý. Vymenili sme si na seba kontakty a sľúbili si, že si budeme písať.

Náš vzťah sa vyvíjal dobre. Písali sme si, chodili sme spolu vonku a spriatelili sme sa. Dali sme sa dokopy v novembri, keď už bol školský rok v plnom prúde. Bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Klapalo nám to a ja som bola šťastná.

Jedného dňa sa to však zvrtlo. Bol február a ja som spolu s rodičmi večer sledovala správy. Hovorilo sa v nich o trojici mladíkov, ktorá v Bratislave vykradla jednu z najväčších bánk na Slovensku, popritom zabili jedného pracovníka banky a SBS-kára a ťažko zranili policajnú dôstojníčku. Nechytili ich, utiekli a žiaľ nikto nevie, ako vyzerali.

Na druhý deň v utorok po škole mi volal Tomáš. Usmiala som sa do telefónu a zdvihla som. "Ahoj," pozdravila som.

"Musíme sa porozprávať," povedal až nebezpečne potichu.

Jeho tón a slová sa mi nepáčili. Bála som sa, že sa so mnou chce rozísť. Keby to urobil, asi by som neprežila, až príliš som ho milovala. Viem, boli sme spolu len krátko, no ja som to brala ako roky. V jeho spoločnosti som sa cítila, ako by som ho poznala celý svoj život.

Stretli sme sa ešte v ten deň v našej obľúbenej kaviarni, kde sme mali naše prvé rande. Sadli sme si k nášmu obľúbenému stolu a začal mi všetko rozprávať. A to, čo som sa dozvedela, ma prekvapilo. On bol totiž jeden z tých troch mladíkov, čo vykradli banku. Povedal, že to urobil preto, lebo jeho otec má strašné dlhy voči mafiánskemu podsvetiu a že narýchlo potreboval peniaze, ináč by mu zabili rodinu.

"Prosím, povedz niečo," požiadal ma, "Úplne pochopím, ak ma znenávidíš a rozídeš sa so mnou, len prosím, nebuď ticho."

Zhlboka som sa nadýchla, zavrela som oči a vstrebávala túto informáciu. Pár krát som otvorila ústa, že niečo poviem, no hneď som ich zavrela. Po pár minútach sa mi predsa len podarilo nájsť svoj hlas a prehovorila som: "Zvládneme to."

Hneď ako som to povedala, na Tomášovej tvári sa zjavila úľava. Vedel, že ho neopustím a že pri ňom budem v dobrom aj v zlom. Chytil ma za ruku a pozrel mi do očí. "Milujem ťa, Lenka," povedal úprimne.

Úsmev som mu opätovala. "Aj ja ťa milujem," odpovedala som šťastne.

Niekoľko mesiacov nám to vydržalo v pohode. Banku sme neriešili, nebol dôvod. No vedela som, že raz sa táto idylka skončí a my budeme musieť čeliť realite.

Táto idylka skončila presne 1. apríla, na moje šestnáste narodeniny. Sedela som vo svojej izbe a každú chvíľu čakala, kedy mi bude Tomáš volať. Najprv som si myslela, že zabudol a že mu to vytmavím, no vzápätí som počula, ako mi niekto zvonku klope na balkónové dvere. Bývala som v rodinnom dome, čiže ma to neprekvapilo. Otočila som sa a zbadala svoju lásku aj s balíčkom v ruke. Okamžite som mu išla otvoriť a on vletel do mojej izby.

"Si v poriadku?" spýtala som sa ustarostene.

Pokrútil hlavou a podal mi darček. Otvorila som ho a bol tam krásny náhrdelník s jeho menom. Slová vďaky sa mi zasekli v hrdle a tak som naňho len vďačne pozrela.

"Je to aj darček na rozlúčku," povedal potichu a začal vysvetľovať. Polícia jeho kamošov zlodejov chytila a dajú to do správ. O ňom vedia tiež a on nemá už nijakú možnosť, len sa dobrovoľne priznať.

Keď som to počula, hľadala som riešenie. Nemôžem ho predsa nechať ísť do basy. Veď má dvadsať rokov, keď vyjde von, bude mať štyridsať a to ja nevydržím. "Čo keby sme ušli?" vypadlo zo mňa.

Útek bol veľmi rýchly. Tomáš išiel domov, pobalil si veci a vrátil sa ku mne. Ja som medzitým písala rodičom list na rozlúčku a bola som ich nenápadne objať. Netušili, čo sa deje, no ja som vedela, že ich dlho neuvidím. Keď sa Tomáš vrátil, pomohol mi zbaliť veci a cez okno sme sa presunuli do auta.

Žiaľ, ďaleko sme nedošli. Hneď za mestom na prvej zákrute do nás vrazil kamión a naše auto skončilo v priekope.

Posledné, čo som videla, boli Tomášove oči, ktoré hľadeli do tých mojich. Pevne sme sa chytili za ruky a čakali sme, čo príde.

Nakoniec sa nám predsa len podarilo ujsť, aj keď to neprebehlo podľa našich predstáv. Odišli sme do druhého svete, bok po boku, a presne to bol dôvod, prečo som bola vo svojich posledných chvíľach pokojná. Bola som vedľa osoby, ktorú som nadovšetko na svete milovala. Nemyslela som na rodičov, ktorí ma vychovali a pre ktorých som znamenala všetko, nemyslela som na brata, z ktorého sa stal jedináčik a nemyslela som ani na svoju najlepšiu priateľku, ktorá sa po mojom odchode psychicky zrútila. Myslela som len na to, že mňa a Tomáša už nikdy nič nerozdelí. Hoci som žila krátko, zomrela som šťastná.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 10)

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#rozpravanie sloh čo keby sme ušli

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017