Rozprávací slohový postup

Rozprávací slohový postup

Definujte rozprávací slohový postup. Vymenujte jazykové a mimojazykové prostriedky rozprávacieho slohového postupu. Vysvetlite znaky rozprávania. Popíšte kompozíciu umeleckého rozprávania. Vymenujte kompozičné postupy. Charakterizujte jednotlivé druhy rozprávania. 

Rozprávanie udalostí, zážitkov patrí k najčastejším zložkám ľudskej komunikácie. Ľudia sa rozprávajú o tom, čo zažili, čo sa im prihodilo, čoho boli svedkami, zverujú sa so svojimi trápeniami, s niečím, čo je pre nich veľmi dôležité. Od detstva počúvajú rozprávky, povesti, neskôr sami čítajú poviedky, romány. Predpokladá sa tu bezprostredný kontakt medzi rozprávačom a poslucháčom.

Cieľom rozprávacieho slohového postupu je

• priblížiť udalosť alebo príbeh, ktorý má začiatok a koniec
• dej, ktorý sa koná v čase a priestore,
• musí tu byť dejová línia
• dynamickosť deja
• logické prepojenie myšlienok
• pásmo postáv a pásmo rozprávača, pásmo postáv je tvorené monológmi, dialógmi, vnútorným monológom,

Rozprávací slohový postup je najstarší zo všetkých sloh. postupov, je najrozvinutejší. Používal sa už v ústne podávaných príbehoch, v starovekej literatúre – v mýtoch a eposoch.

Používa sa : v hovorovom štýle v bežnej komunikácii – rozprávanie príbehu, vtipu, anekdoty, udalosti, zážitku, v umeleckom štýle, román...reprodukcia knihy, filmu, divadelnej hry,

v publicistickom štýle – fejtón

Funkcia: zachytáva jedinečný príbeh, sleduje dejovú líniu.

Jazykové prostriedky:

• Slovesá, zámená, príslovky, citoslovcia, častice, hovorové slová, priama reč, slová neopakujeme, používame synonymá,
• všetky druhy viet podľa modálnosti– musí tu byť oznamovacia aj opytovacia a zvolacia veta, musí tu byť jednočlenná veta (Prší. Straší. Chutí mi. Oziaba ma. Pán učiteľ! Pohov!) aj dvojčlenná vety. Na zvyšovanie napätia používame dramatizujúce jazykové prostriedky:
  • krátke vety (Vyskočiť. Na zem. Vyskočiť. Na zem. Koľko ešte?)
  • opakovaním slov na začiatku viet – anafora (Koniec roka. Koniec oddychu)
  • nedokončenými vetami (Ešte jeden a potom...)
  • historický prézent – namiesto minulého času použijeme prítomný: (Pomaly sa k nemu približuje.) príbeh sa odohral v minulosti a preto ho píšeme v minulom čase, niektoré pasáže môžeme prerozprávať v prítomnom čase – historické prézent: „Medveď sa rúti na mňa!“
  • použitie vsuviek: „Prišla fujavica a – obávam sa – príde ešte väčšia.“
• musí tu byť priama reč. Priama reč je doslovným citovaním reči postáv, preto sa dáva do úvodzoviek a na nový riadok. (do nového odseku). Sprievodnou časťou priamej reči je uvádzacia reč, ktorou autor prejavy nielen uvádza, ale ich aj komentuje, dopĺňa a upravuje.

„Áno, už je po všetkom,“ povedala som.

„Nie, neprídem!“ zakričal.

„Prečo?“ spýtal sa Jano.

Nato odvrkol: „Nechcem ťa!“

„Nepríď neskoro,“ povedala mama, „nebudem sa o teba zase strachovať!“

• jazykové prostriedky zo všetkých štýlov: vyšší štýl (knižné slová – poetizmy: luna, rodná vieska, junák, kdes´, čos´, spasiteľ, kríž, odborné slová, cudzie slová, neologizmy, zastarané slová) stredný štýl (hovorové slová), nižší štýl (nespisovné slová: dialektizmy, slang, tieto nespisovné slová, anglické slová a čechizmy dávame do úvodzoviek)
• píšete síce z vlastnej skúsenosti, ale môžete použiť aj fantáziu, no aj fantázia musí mať logiku, (môžete opísať, ako ste vyhrali auto, ale nie ako ste leteli na Mesiac), musí tu byť originálnosť, jedinečnosť príbehu, to, čo nikto iný nezažil, nie z počutia, odpísané
• musí tu byť nadväznosť viet
• aktuálnosť rozprávania, jedinečný príbeh
• subjektívnosť, rozprávač príbehu otvorene vyjadruje svoj postoj a názor k rozprávanému príbehu

Mimojazykové prostriedky: odseky, okraje, interpunkcia – úvodzovky, výkričníky, otázniky, tri bodky

Znaky rozprávania: (čo musí rozprávanie obsahovať)

1. je tu dejová línia, ktorá sa odohráva v čase (rok) a v priestore (dedina, mesto, hory, zahraničie, domov, škola, trieda, väzenie)
2. jednotlivé komponenty nemôžeme ľubovoľne zamieňať ako napr. v opise alebo v informač. sloh. postupe, musí tu byť sled udalostí, napr. osoba nemôže zomrieť skôr ako sa narodí – musí tu byť časová postupnosť
3. je tu pásmo rozprávača a pásmo postáv

• rozprávač môže byť: autorský – vševediaci 3. os. on rozprávanie, priamy – 1. os. ja rozprávanie, personálny – zameriava sa len na jednu osobu, oko kamery

v pásme postáv je:

• replika – prehovor jednej postavy v dialógu, replika sa zapisuje priamou rečou
• monológ – súvislý, neprerušovaný prejav jednej postavy, častý v dramatickej tvorbe
• dialóg – prehovor najmenej dvoch postáv, ktorých repliky sa striedajú
• vnútorný monológ – myslený, nahlas nevypovedaný prehovor postavy, v ktorom prejavuje svoje city, názory, plány

1. dej v rozprávaní postupuje takto: kompozícia:
2. úvod – expozícia – opis prostredia, údaje o čase, zoznámenie sa s postavami
3. zauzlenie deja
4. vyvrcholenie deja
5. nečakaný obrat v deji, práve vo chvíli, keď sa zdá, že všetko sa vyrieši, peripetia
6. rozuzlenie, záver, v závere musí byť pointa – výrazné až prekvapivé vyvrcholenie textu, ktoré sa dosahuje náhlym a neočakávaným zvratom. Najmä vtip musí obsahovať pointu. Pointa môže obsahovať aj takmer nezmyselný, absurdný prvok. Pointa je prekvapivé, nečakané, vtipné, paradoxné vyvrcholenie deja.
7. príbeh je jedinečný, neopakovateľný
8. využíva sa tu fantázia
9. zbytočne od deja neodbiehajte, neodbočujte, neopakujte slová
10. v úvode môže byť aj krátka úvaha a opis - opis prostredia, opis postáv, charakteristika postáv, opis by mal rozprávanie dotvárať a nie ho nahrádzať
11. kompozičný princíp

• chronologický, postupný – dej sa odohráva po časovej osi, čo bolo pred udalosťou, udalosť, po udalosti,
• retrospektívny – v prítomnosti rozprávame o minulosti, čitateľ, poslucháč už vie, ako sa príbeh skončil, ale nevie, čo všetko sa predtým odohralo. Takýto postup sa uplatňuje hlavne v spomienkach na minulosť. Autor niekedy používa retrospektívnu kompozíciu vtedy, keď nechce, aby čitateľa priveľmi strhávalo napätie samotného deja, alebo keď kladie dôraz napríklad na hľadanie príčin nejakej udalosti či postojov vystupujúcich postáv.
• pásmovitý, paralelný – ak sledujeme súbežne dva deje (alebo viacero dejov). Dejové línie sa rozvíjajú buď samostatne, alebo sa skôr, či neskôr stretnú
• reťazový – každý nový príbeh nadväzuje na predchádzajúci, príbehy sú navzájom spojené postavou hlavného hrdinu, (napr. Gróf Monte Christo)
• rámcová kompozícia - do jedného príbehu sa vkladajú ďalšie príbehy, napr. anonymné kolektívne dielo stredovekej arabskej literatúry, vytvárané celé storočia, Tisíc a jedna noc (originálny názov: Alf lajla wa lajla). Do príbehu princeznej Šeherezády a kráľa Šahrijára sú zasadené jednotlivé rozprávky v odlišnom prostredí a v odlišnom čase.
• retardačný – základná dejová línia môže byť prerušená, keď do deja vstupuje nová postava alebo je doprostred príbehu zaradená úvaha, vykresľovanie krajiny a pod. Keďže tento postup spomaľuje dej, nazýva sa retardačný.
• in medias res – bez fázy pred udalosťou: „Tak ho tu teda máme!“

Útvary

Základný útvar je rozprávanie – jednoduché – vyskytuje sa v bežnej komunikácii, v rodinnom, školskom prostredí, študent rozpráva príbeh.

Umelecké rozprávanie – je tu pásmo postáv a pásmo rozprávača

Reprodukcia – prerozprávanie knihy, filmu, divadelnej hry,

Malé útvary rozprávacieho sloh. postupu:

epigram – krátka satirická báseň s nečakaným záverom

aforizmus – výpoveď, ktorá niekoľkými slovami vtipne vyjadruje životnú pravdu.

vtip – je postavený na nečakanom zvrate, je to príbeh založený na humore, ukončený je vždy pointou

anekdota – vtip o známej osobnosti

DRUHY ROZPRÁVANIA

Ústne rozprávanie – je najstarší typ rozprávania, predpokladá bezprostredný kontakt medzi rozprávačom a poslucháčom. Nájdeme ho v umeleckých dielach v tzv. priamom rozprávaní (ja rozprávanie, 1. os. sg.)

Jednoduché rozprávanie – vyskytuje sa v bežnej komunikácii, v rodinnom prostredí, v školskej praxi – študent rozpráva svoj vlastný príbeh, sleduje dejovú líniu bez rozsiahlejších opisov a úvah.

Komplexné rozprávanie – využíva už aj opis a charakteristiku (prostredia, postáv) a prvky úvahy.

Reprodukcia – je prerozprávaný dej knihy, filmu, divadelnej hry a pod.

Ako písať rozprávanie

1. úvod – v úvode môžete využiť opis prostredia, opis postáv, charakteristiku postáv, opis by mal rozprávanie dotvárať a nie ho nahrádzať. V úvode oboznámte čitateľa s prostredím, s časom, s hlavnými postavami, náznaky konfliktu.

Začiatok deja – ako začať?

1. obrazom prírody: „ Toho roku bolo leto veľmi sparné. Ľudia chodili po uliciach ako námesační a zdalo sa, akoby boli pokrytí jemným popraškom. Osiveli. Prachom osivelo všetko naokolo. Kvety stratili svoju pôvodnú farbu, opŕchli ako jesenné chryzantémy po mrazivom ráne. Toto sparné leto sa podpísalo na všetkom živom i neživom...“
2. časový údaj: „Udalosť, ktorá sa odohrala v mojej rodine sa stala v lete v roku 1918. Vojna sa chýlila ku koncu, ale v mojom rodnom kraji sa akosi všetko spomalilo a udalosti nemali spád, veď všetko naznačovalo tomu, že práve v tomto kraji sa vojna ešte len začína.“
3. Charakteristika hlavnej postavy: „Jozef z horného konca, ktorého tiež nazývali Zemitý alebo aj Zemiak, i keď to vôbec nebolo jeho skutočné meno, ale dnes už vlastne nikto nevedel, aké je jeho skutočné meno, vyzeral celkom inak než všetci ostatní. Bol to taký starý územčistý chlapík, ktorému všetci odhadovali sto rokov.“
4. anekdotou: „Deti sú už také. Pýtajú sa Janíčka, čím by chcel byť, keď bude veľký. Chvíľu premýšľa a napokon povie: „najprv lekárom, aby som urobil radosť mamičke, potom pilotom, aby som potešil otecka, a napokon pirátom, aby som urobil radosť aj sám sebe.“
5. hádankou, príslovím, porekadlom, aforizmom ( Viktor, ktorý ma potreboval v každej kritickej chvíli, nemal to v živote ľahké. Vedel obstáť v živote, aj keď mu neustále Damoklov meč visel nad hlavou.)
6. otázkou. Ako sa mohlo stať, že nikto okolo nás netušil, čo sa okolo nás deje?
7. tajomstvom: „ Teraz sa už nedozviem odpoveď na učiteľove záhadné slová: Najväčšia bolesť je tá, ktorú si spôsobujeme sami.“
8. in medias res: „ Ach, tak to si ty, ten nespokojný člen našej rodiny!“
9. začiatok od konca: „ Áno už je po všetkom, napokon sa to všetko dobre skončilo.“
10. „Neveril by som, že sa také niečo môže stať, keby som to nevidel na vlastné oči...“
11. Stalo sa to raz na pravé poludnie...
12. Vraj človek človeku má byť bratom a nie vlkom. Takéto a podobné porekadlá sa mi preháňajú hlavou a nútia ma premýšľať, kto a pre akú príčinu vyslovil takúto myšlienku...
13. Príbeh, ktorý vám porozprávam sa odohral už pred dávnymi rokmi.
14. Prázdniny sme najradšej trávili u našej starkej.
15. Bolo to tak v polovici júna, keď sa blížilo leto a prázdniny sú už na dosah ruky. Lenže nebolo to len také obyčajné obdobie. Bol to čas vážneho rozhodnutia...
16. Už odpradávna sa traduje, že v tomto kraji žil veľmi krutý panovník...

1. rozvíjanie deja – príbeh musí zaujať, nemá to byť zdĺhavé rozprávanie, zbytočne sa neodkláňame od deja, vykreslíme len toľko postáv, koľko je možné stále včleňovať do deja. Dôležitá je fantázia. Musí tu byť nejaká udalosť. Môžu tu byť opisy prostredia, opisy postáv, charakteristika postáv, krátke úvahy, komentáre. Objaví sa tu hlavná postava. Postavu môžeme charakterizovať aj pomocou dialógu. Postava sa môže dostať do konfliktu s inou postavou – medziľudské vzťahy, so spoločnosťou – spoločenský konflikt, sama so sebou – osobný konflikt.

Peripetia – nečakaný zvrat, nepredpokladaná zmena situácie.

1. záver rozprávania: rozuzlenie, zlý alebo dobrý koniec. Posledná veta:

• A od tej doby sa nič zvláštne neudialo.
• Priatelia sa už nikdy nerozišli a venovali jeden druhému toľko času, koľko sami uznali za vhodné.
• Napokon som sa zahľadel do diaľky, do budúcnosti, ktorá sa dnes len tvorí a ktorú ešte nikto z nás nepozná.
• Krajinu zastrela hustá hmla a všetko príkorie ostalo zahalené touto mliečnou hmlou.
• A čo sa s ním stalo? Bol potrestaný právom. Dostal ponaučenie.