Priateľ mi podal ruku v pravý čas (Rozprávanie)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča ursula (17)
Typ práce: Referát
Dátum: 21.03.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 982 slov
Počet zobrazení: 413
Tlačení: 15
Uložení: 10

Priateľ mi podal ruku v pravý čas (Rozprávanie)

Človek má dobré a zlé dni. Viete, ako to myslím. Napríklad je deň, keď sa vám zdá, že by ste boli schopní vyliezť na Everest v pohode za dve hodiny aj s cestou. Inokedy sa ale cítite tak strašne pod psa, že by ste najradšej zostali v posteli a schúlili sa do malého klbka pod prikrývkou s obrázkom vášho obľúbeného superhrdinu a ostali tam hoci aj celý týždeň. A presne taký deň som mala aj ja.

Poznáte ten krásny pocit, keď už nespíte, ale nie ste ani pripravení otvoriť oči a začať vnímať. Niekde medzi spánkom a bdením. A vtedy sa na chodbe ozve otcov hlas, ktorý kričí z poschodia dolu mame: „Tuším práve vynášajú plasty!“ A na to zhíkne trochu hystericky mama: „Prepánajána! Ja som ich nedala von!“ Smetiarske auto medzitým pokojne odišlo, no, bohužiaľ, ten krásny pocit neprebudenia tiež.

Tak som sa teda vymotala z prikrývky a šla znechutene dole spraviť si kakao.

Pijem ho každučké ráno, odkedy si pamätám.

Po príchode do kuchyne mi však bolo oznámené, že už nemáme mlieko. Tak to je krásne. Vrátila som sa hore a pokračovala ďalšími bodmi ranného rituálu: kúpeľňa, zuby, oblečenie. Potom som sa vrátila do postele, vzala do ruky mobil a preletela všetky sociálne siete. Vtedy vošla moja sestra. Pozrela som na ňu. Vyzerala naozaj zle.

„Počúvaj, dneska nikam nepôjdeme,“ začala. Mali sme totiž ísť na tenis.

„Tatinko je chorý a ja už asi tiež,“ vysvetlila mi.

„Čo?!“ bola som naozaj nahnevaná. Viem, že za to nemohli, ale nebolo to fér.

Tešila som sa tam celé mesiace.

„Prepáč. Vieš, že mne je to tiež ľúto,“ povedala a bolo vidieť, že to myslí vážne. Ale ja som aj tak len sklopila oči späť k mobilu. Keby sme pokračovali v rozhovore, mohla by som jej povedať niečo, čo by ma mrzelo. Už som len počula, ako sa zavreli dvere.

Tak, a čo teraz? pomyslela som si. Spomenula som si, že dnes mali doraziť výsledky prijímačiek. Hlásila som sa totiž do kurzu pre autorov pesničiek. Veľmi rada píšem aj spievam.

Bleskovo som bola na nohách a skoro som spadla zo schodov, keď som sa ponáhľala dolu. Mama už držala v ruke môj list. Samozrejme, otvorený. To ma nahnevalo. Ja jej poštu tiež neotváram. Už-už mi išla niečo povedať.

„Nie,“ zastavila som ju, „nič nehovor. Chcem si to prečítať sama.“ Prakticky som jej list vyšklbla z ruky. Normálne ju také veci naštvú, ale teraz to nechala tak. A ja som hneď vedela, prečo: S ľútosťou Vám oznamujeme... určite chápete... je nám ľúto... možno ďalší termín... s pozdravom...

Ani som to nemusela čítať celé. Bolo mi to jasné. Majú veľa ľudí a ja som poslala prihlášku až na poslednú chvíľu. Navyše ani nie som to, čo hľadajú. Odložila som list, vzala som tenisky a bundu a šla von. Nechcela som nikoho vidieť ani počuť. Bolo to definitívne. Nikdy nebudem dosť dobrá v tom jedinom, čo mám rada.

Po pár minútach som dorazila k svojmu cieľu. Staré kino. Už dávno sa tam nepremieta, no je tam krásne a má dobrú akustiku. Vošla som dnu a sadla som si na zem pod plátno. Stoličky sú pre mňa príliš nezaujímavé. Sediac tam, som začala vymýšľať nový text. Bude to tá najdepresívnejšia pesnička, čo som kedy vymyslela.

Práve vtedy mi zavibroval mobil. Prišla správa. To ma tiež nahnevalo. Kto si dovoľuje prerušiť tok mojich myšlienok?!

„Otoč sa,“ stálo v správe. Otočila som sa a tam stál môj najlepší priateľ Alex. Nevidela som ho už pol roka, odkedy odišiel študovať do Talianska. Podišiel ku mne a objal ma.

„Čo tu robíš?“ konečne som sa po chvíli zmohla na slovo.

„Máme prázdniny,“ vysvetlil jednoducho.

„Vieš, ja som sa tam...“

„Nedostala. Áno, ja viem. Volal som k vám pred chvíľou. Tvoja sestra povedala, že tam nie si. Vedel som, že budeš tu.“ Isteže to vedel.

„Čo budem teraz robiť? Spoliehala som sa, že budem tam,“ povedala som skleslo, keď sme si znova sadli na zem.

„Neviem. Nájdeme iný kurz alebo tak. To predsa nie je koniec sveta. Nechceš na to chvíľu prestať myslieť a radšej si zaspievať? Alebo mi daj text a môžeme dať niečo spolu,“ navrhol. Vie fakt úžasne spievať.

„Nie! Ja už nikdy nebudem spievať,“ myslela som to vážne. Tá pesnička, čo som práve písala, mala byť posledná.

„Tak to teda nie!“ rozhorčil sa. Vytiahol mobil a niečo tam chvíľu hľadal. Potom mi to strčil pod nos. Bola to reklama na nejaké podobné miesto ako to, kam ma práve neprijali. Spýtavo som naňho pozrela.

„Mám spolužiaka, čo tam chodil,“ vysvetlil.

„V Taliansku?“

„No a? Veď to miesto v Taliansku nie je. Iba ten spolužiak,“ myslí si, aký je

vtipný.

„Ale ja už nikam ísť nechcem,“ povedala som, ale až po pár minútach.

„To je pekná blbosť. Jasné, že chceš. Myslíš, že som si to zaváhanie

nevšimol?“

„Ale čo, keď sa tam nedostanem?“ spýtala som sa ticho.

„To nie je možné! Taký sebavedomý človek ako ty stratí nervy po jednom odmietnutí?“ Vedela som, že len provokuje, „ A kto by sa tam dostal, ak nie ty?“

„No... tak dobre,“ rozhodla som sa nakoniec. Veď predsa nikto nebude urážať moje sebavedomie.

Ešte vtedy v kine sme online vyplnili prihlášku a o mesiac mi prišiel mail, že ma berú. Chodím tam už pár mesiacov a stretla som tam tých najmilších a najinšpiratívnejších ľudí. Alex sa tiež zapísal, no na trochu iný kurz a robí ho online z Talianska. Keby za mnou vtedy neprišiel, sekla by som navždy s hudbou. Vďačím mu za veľa, aj keď o tom nevie.

Ozaj, aby som nezabudla. Tá pesnička, čo som vtedy písala, nakoniec vôbec nebola smutná. Bola o priateľoch, o plnení snov a dostala ma do kurzu pre autorov, kde mi ju pomohli ešte vylepšiť. Asi ju zaspievam na ďalšom predstavení. Príďte sa pozrieť!

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 3)

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#priatel mi podal ruku v pravy cas #rozpravanie slohove prace- Preco sa to stalo prave mne #Môj priateľ

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013