Kde hľadať vinníka?

Kde hľadať vinníka?

Kde hľadať vinníka? Poobzeral som sa dookola, ale pohľad mi opäť spočinul na nej. Sedela na chladných parketách opierajúc sa o kuchynskú linku. Okolo nej bola kaluž krvi rozmazaná do všetkých strán. Oči mala stále otvorené. V jej pohľade sa zračila bezmocnosť. Plavé vlasy jej siahali po plecia. Ruky mala celé červené.

Jedna jej bezvládne ovisla vedľa tela, druhú mala prehodenú cez brucho. Pod ňou sa schovávala príčina tejto situácie. Niekto ju bodol do ľavej časti brucha. „Niekto sa jej pokúšal zastaviť krvácanie, ale rana je príliš hlboká, vykrvácala do niekoľkých minút,“ skonštatoval doktor. „Smrť nastala medzi deviatou až dvanástou hodinou predpoludním.“ Pozrel som sa na hodinky. 15:43. „Kde hľadať vinníka?“ spýtal sa Petráň. Pozrel som naňho, či to myslí vážne.

Myslel. Prevrátil som očami odvrátiac od neho pohľad. Otázka vyznela detinsky, ale bola na mieste. Kde hľadať vinníka? Keby som to vedel, nebol by som v tomto neveľkom byte blízko centra mesta a nepozeral sa na to úbohé dievča. Dievča... To dievča bola v skutočnosti mladá žena. Jej peňaženku s dokladmi sme našli na stolíku v chodbe spolu s kľúčmi od bytu. Tatiana Velická, 28 rokov. Prešiel som celý byt, ale okrem krvavých stôp vedúcich k vchodovým dverám som nič podozrivé nenašiel. Žiadne stopy násilného vniknutia. Obeť musela páchateľa poznať. To by vysvetľovalo, prečo sa ju snažil zachrániť. Prečo ju však bodol? Možno to bola len nešťastná nehoda...

Keď som sa vrátil do kuchyne, obeť už odnášali v čiernom vreci. „Chýba jeden nôž zo šesťdielnej sady,“ víťazoslávne mi oznámil Petráň. Ako vie, koľko nožov má tá sada? „Mama má podobnú,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky. „Nôž, čo chýba, má čepeľ približne dvanásť centimetrov dlhú.“ To by nám mohlo pomôcť. Aspoň niekedy je užitočný. Petráň bol na oddelení len štyri mesiace. Šéf mi ho dal na starosť. Vraj ho mám zaučiť. Akoby som nemal dosť roboty, ešte sa zaoberať takým zelenáčom. Je otravný, na všetko sa vypytuje a všade za mnou lezie. A vkuse žuje žuvačku. Poriadne mi to lezie na nervy. Niekedy mu to však myslí. Veď to bol on, kto si všimol chýbajúci nôž. Nič to však nemení na tom, že ho mám už po krk! Kým technici fotili, dokumentovali, zbierali vzorky a zabezpečovali miesto činu, s Petráňom sme obišli všetkých susedov, ktorí boli doma. Dozvedeli sme sa, že obeť mala priateľa Petra Stromčeka.

Hneď sme si ho preklepli. Pracoval ako ochrankár v neďalekom obchodnom centre a čuduj sa svete, dnes neprišiel do práce. Nikto sa mu nemohol dovolať, nikto nevedel, kde je. Bola už tma, keď sme vychádzali na parkovisko pred domom. Pri aute nás dobehol jeden z technikov. V kontajneri pred domom našli zakrvavený nôž a na ňom odtlačky prstov. Už ho poslali na expertízu, ale je takmer isté, že je to vražedná zbraň. Vyzerá rovnako ako zvyšných päť nožov, len je o niečo väčší. Petráň pyšne vypol hruď. Najradšej by som mu jednu vrazil, ale nechal som ho užiť si tú minútu slávy. Analýza noža potrvá niekoľko dní, ale predbežné výsledky by mohli byť už za 24 hodín.

Odviezli sme sa na stanicu a chceli sme napísať správu z dnešného dňa, keď vtom zazvonil telefón: „Našli sme ho.“ Pred svitaním sme už opäť sedeli na stanici a písali správu. Dve správy. Jednu o zavraždenej Tatiane Velickej a druhú o samovražde Petra Stromčeka.