Jar má svoje čaro (Umelecký opis)

Jar má svoje čaro (Umelecký opis) 

Lúče žiarivého slnka sa naťahujú k zemi ako matka vystierajúca ruky k svojmu dieťaťu. Obloha sa ligoce ako diamant. Kdesi v doline počuť šum rieky stekajúcej do doliny, nesúcej so sebou nános tisícov črepín rozbitých zrkadiel. Biele periny pokrývajúce krajinu sa akýmsi čarom stenšujú. Pripomínajú bielu penu, ktorá pod vplyvom vetra, slnka a času praská a všade za sebou zanecháva stopy vody. Kde-tu sa objavujú spod periny prvé hlávky zvedavých snežienok. Nastal čas, kedy sa umelkyňa jar prebúdza spod zeme a prichádza do krajiny nesúc za sebou omamnú vôňu kvetov.

Umelkyňa jar je veru šikovnou záhradníčkou. Ani sa nenazdáme a zem sa zazelená pod novo vyrobeným kobercom zvaným tráva. I vtáčiky sa navrátili z dovoleniek v teplých krajinách a švitoria si o tej nádhere. Robotné mravence a chrobač sa dajú do práce. I ten maco kdesi v lese s mozgom zapnutým na autopilota nespokojne čosi zašomral. To ho jarné víly nenechajú odpočívať. Krúžia okolo neho vo vetre a drobučkými ručičkami ho udierajú do frňáka sťa bičom. Prebúdza sa zver, rovnako ako sa prebúdzajú zlaté slncia spod zeme. Púpavy či narcisy – tie nesmelo vykuknú spod zeleného koberca aby rozkvitli do úplnej nádhery.

Pomáhajú im v tom včielky, ktoré ich osmeľujú. Akoby im vraveli: ,,Ukáž svetu svoju krásu! Nehanbi sa!" Ani stromy a kríky sa nenechajú zahanbiť. Na ich donedávna plešatých hlavách sa zjavujú pramienky nových vlasov, ružových, bielych, zelených, či žltých. Ovocné stromy či zlatý dážď sú teda riadnymi parádnicami. Typicky zelené vlasy si zdobia pestrofarebnými ozdobami, korunkami a diadémami. Nezbednému vetru sa tieto ozdôbky veľmi páčia. Strháva im ich z vlasov a sám pre seba sa uchechtáva, akým je šikovným lúpežníkom. Stromy sa naňho síce hnevajú, ale nedokážu s tým nič urobiť.

Akýmsi čarom sú zakliesnené do zeme a nedokážu sa pohnúť z miesta. Preto za ním naťahujú svoje konáre, avšak lúpežník vietor je nedosiahnuteľným. Veselo si píska na slobode, kým stromy by ho najradšej zaškrtili svojimi chápadlami. Za chladných rán a studených popoludní dohoria plamienky púpav. Ako sviečky na torte dohoria a ako obláčiky dymu sa pripoja k vetru. Slnko sa strieda s kvapkami dažďa dopadajúcimi na podokennice a strechy budov. Vietor už okradol všetky stromy a začal sa nudiť. Preto sa rozhodol, že si zatancuje s kvapkami.

Príde však čas, kedy sa žiarivá guľa slnka opäť vráti na oblohu a zašle na zem lúče tepla a horka.

Vymení svoje šaty za ešte žiarivejšie a teplejšie, ktoré pohnú srdciami ľudí a prinútia ich vyjsť zo svojich domovov a kúpiť si zmrzlinu. Pretože príde obdobie, ktoré pre nás znamená toľko, čo pre lenivého maca spánok. Obdobie, kedy sa ako sťahovavé vtáky začneme presúvať k moru. Nezáleží na tom, že jar je skvelá umelkyňa a jej obrazy majú svoje čaro. Aj umelci si potrebujú oddýchnuť. Jej miesto vystrieda kolegyňa, pani v slamennom klobúku s košíkom v ruke plným jahôd. Leto.