Rozlúčka so školou (Príhovor)

Rozlúčka so školou (Príhovor)

Bolo teplé babie leto. Huncút vetrík rozfúkaval chlapcom štice a usiloval sa ukoristiť pestrofarebné motýle z dievčenských vrkočov, ktoré mamy s toľkou láskou ráno splietali. Poniektorí doma netrpezlivo prešľapovali v predsieni, nedočkaví, kedy sa už poberú do školy. No našli sa aj takí, čo sa nevedeli odtrhnúť od hračiek v detskej izbe. Vôbec nechceli byť veľkí.

Vyplašene a bojazlivo sa túlili k maminým sukniam, keď ich za ruku viedla prvý raz do školy. Z vrecák im vykúkalo autíčko, usmievala sa bábika – talizman pre šťastie či proti strachu. Koľko sebazaprenia stál posledný rozlúčkový stisk ruky a bozk mame. Odrazu každý zostal uprostred veľkého davu sám. No trvalo to len okamih, pretože starší spolužiaci o chvíľu obstúpili malých špuntov a chápavo ich vzali medzi seba, aby ich privítali na začiatku nového školského roka.

Veru, bolo to pred deviatimi rokmi, keď sme prvý raz zasadli do školských lavíc, kde nás čakali šlabikár a matematika. Po prelúskaní prvých písmenok a čísel sme objavili nové svety. Zrazu sme si vedeli zrátať, čo stojí čokoláda so zmrzlinou, prečítať prvú knihu, napísať prvý list.

Roky rýchlo plynuli jeden za druhým a my sme dychtivo vpíjali do seba vedomosti zo všetkých oblastí. Mali sme svoj obľúbený predmet, triedna učiteľka sa stala pre nás druhou mamou. Tak isto láskavou, chápajúcou a odpúšťajúcou drobné prehrešky. Bola prísna, ale spravodlivá, a to sme si na nej najviac vážili. No nielen ona, všetci, ktorí sa o nás počas celého štúdia starali, si zasluhujú našu úctu a vďaku.

Spomeňme si na výlety a vychádzky, na ktorých sme sa učili poznať kvety, stromy, celú našu prekrásnu domovinu. Aj vtedy, hoci sme si to vôbec neuvedomovali, sme sa učili. Tých deväť liet preletelo rýchlosťou kozmickej rakety.

A teraz nadišla chvíľa lúčenia. Ťažko sa skladajú slova do viet. V každej rozlúčke je veľa smútku i nostalgie. Koľkí z nás by znova radi zasadli do lavice so šlabikárom a matematikou.

Ale roky sa zastaviť nedajú. Ani vrátiť späť – iba v pekných spomienkach. Veríme, že aj keď vyletíme z tohto hniezda, budeme sa sem vracať a deliť sa s vami o nové zážitky. Po celý čas ste sa usilovali vychovať z nás ozajstných ľudí. Tak, ako napísal básnik Ján Kostra v jednej svojej básni: ,,Každý deň stretnúť človeka – to stačí.“ A my si na rozlúčku želáme, aby ste o každom z nás mohli vždy hovoriť ako o človeku s veľkým Č !