Grandmere and grandpere

Grandmere and grandpere 

Pamätám si na jedno slnečné doobedie, keď som bola malé ešte vtedy bezstarostné dievčatko so snom stať sa herečkou. Vstúpiť do veľkej spoločnosti. Vtedy som bola so starými rodičmi, ktorý počúvali moje sny v lese zaliatom lúčov slnka, ktoré nás hriali.

Môj dedko. Človek s veľkým Č. Bol ku mne vždy milý, pozorný, hral sa so mnou. Učil ma počítať a kresliť a keď som nevedela výsledok zatváril sa na mňa tak ako to on vie. V strede čela mu bolo vidieť vrásku, ktorú zažil po prežití mnohých rokov. A jeho oči také hnedo-zelene, ktoré sa okamžite zaliali vodou slanou ako kvapka hoci bola slaná tá kvapka, keď som získala nejaký ten úspech. Učil ma i spievať a tancovať. Keď sme boli v lese ukázal mi všetky naše pozemky a snažil sa ma naučiť všetky vtáčiky ako je sýkorka či drozd. Podľa spevu ale i sfarbenia. Ale i strom a to aký je rozdiel medzi brezou a javorom. Aké majú plody. Dokonca ma raz zaviedol na naše tajné miesto, kde kvitli na jar snežienky inokedy konvalinky a kde sme si opekali. Spomínam si na príbeh ako sme šli na bicykloch z lesa a on padol z neho. Smiali sme sa obaja. A vtedy som videla v očiach slzy. Tých hnedo-zelených, so žilkou na čele a vráskami, ktoré mu zanechala minulosť aby nezabudol na to čo prežil.

Môj dedko, ktorého stále obdivujem sa volá Jozef. Obetavý je čo súdim podľa toho že sa vždy so mnou rozdelil a dal i keď on nemal. Chránil ma pred nechcenými oblievačmi. Rozveseľoval ma a učil ma. Bol môj učiteľ, ľudský a zábavný učiteľ v mojom živote. Moja opora na ktorej som dostala základy a idem do lesa toho vždy ocením a pri ďobaní ď atla si spomeniem na neho v tých jeho čiernych nohaviciach a rifľovej bunde a čiapkou na hlavu ako drží v ruke sekeru a ide krovy upraviť a ja po jeho boku. Dovolím si napísať, že sa s mojou babkou skvele hodili k sebe. Moja babka. Výnimočná osobnosť, ktorú si treba vážiť, pretože je výnimočná. Vydávala sa za dedka moja babka, Mária, keď mala 18 rokov. Možno to aj ľutovala niekedy ale keď si spomeniem ako dedko plakal keď babka bola v nemocnici a ona tiež. Bol to vzťah spečatený 6 deťmi z ktorých 4 žijú. Mala modré oči, ktoré tak pútali pozornosť a prebodávali pohľad. Nebesky modré. S dlhším kratším obočím rovnomerne rastúcim, ktorý opticky predlžili nos a pery mala úzke s ktorých vychádzali slová hodného veľkého človeka . Niekedy povzbudivé rady do života inokedy zase karhanie a poučenie do budúcna.

Po škôlke ma brávala vždy domov, kde sme sa zatvorili do kuchyne a robili dobroty. Niekedy koláč alebo také niečo nazvané perky. V podstate to je slivkový lekvár v ceste. Ale dobrééé. Nemohli sme sa dojesť. Vymýšľali sme. Cez leto zase tie jej vrásky pod očami pozerali na mňa a ja som bola nervózna, pretože som bola na bicykli a učila ma bicyklovať. Neskôr uväzovať šnúrky ale i povedať koľko je hodín. Učila ma dojiť kravu. Dala mi všetko čo mi videla na očiach. Mala ma rada a ja ju rovnako. Raz sme stáli oproti slnku a kýchali. Prebudila vo mne cit po farbách, zvieratkách, tú nežnosť vo mne našla a prebudila zmysly. Bola taktiež obetavá a pohostinná voči návštevníkom. Skromná hlavne, bola. A pobožná.

Nezabudnem na jej heslo, ktoré mi hovorila a bolo to:“ Hlavne sa uč aby si nedrela ako ja, poslúchaj mamu a buď dobrá“ a to mi utkvelo v pamäti a ešte jej modré oči. Mária a Jozef. Pár, ktorý patril len sebe a boli obdivuhodný, keď nestratili vieru a nádej po smrti dvoch synov. Ony sú na tom na čom chcem raz stavať i ja. A som pyšná, že ich mám. Aby som nezabudla nedá sa mi opísať jedna postava z ich páru, pretože aj keď tú jednu dokonale opíšem tak druhá vyznie nudne, pretože je rovnaká. A preto hodnotím ich ako pár, ktorý bol dokonalý, pretože aj strasti a bolesť sú na niečo dobré a učí sa nimi. Boli výnimoční.