Dubáky (Rozprávanie)

Dubáky (Rozprávanie)

Určite každý z vás bol už v lese na hubách alebo aspoň na prechádzke. V jedno krásne sobotňajšie ráno nás otec všetkých zobudil zo sladkého spánku a zmyslel si, že ideme do

lesa na dubáky. Vraj ich je veľa a my ešte nemáme nazbierané ani na Vianoce do kapustnice.

Všetci sme sa obliekli a obuli. Chlapci si dali na seba ešte repelent a dievčatá, ako inak, voňavku. Celú cestu až k lesu sme sa rozprávali, hovorili si humorné historky.

Keď sme prišli do lesa, pre mňa to bol horor, lebo v predchádzajúci deň dosť napršalo, a ja som si obula plátenné tenisky. Samozrejme, celé boli od blata. Bola som mokrá a zablatená. Ako by toho ešte nebolo málo, narazili sme na veľkú mláku plnú komárov. Uhádnite, na koho tie komáre najviac útočili. Samozrejme, na nás – dievčatá. Boli sme samý štípanec. Odrazu som vyzerala, ako by som dostala nejaké osýpky. Otec sa len smial, že len hlupák si dá na seba voňavku namiesto repelentu. No smiech mu nevydržal dlho.

Zrazu v húštine niečo zašuchotalo a zakrochkalo. V tej chvíli by sa nám krvi nebol dorezal. Tak sme sa všetci zľakli. O malú chvíľu stál pred nami malý diviak a pozeral na nás. Alebo mi na neho? To si už vlastne ani nepamätám. Ani neviem ako a už som sa snažila vyliezť na najbližší strom. Myslím si, že ani otec nevedel, čo má v tej chvíli robiť. Či má kričať, alebo zobrať nohy na plecia. No osud to zariadil tak, že práve v tej chvíli išla vetrieska naložená drevom a tá toho diviaka vyplašila. Všetci sme si vydýchli.

A dubáky? Po tomto strašidelnom stretnutí s diviakom už nikomu nenapadlo pokračovať v zbieraní dubákov. Rýchlym krokom sme sa všetci vrátili domov. Doma sme sa ešte celý týždeň smiali na tomto zážitku.