Volám sa Ďurko Ľavko (Beletrizovaný životopis s prvkami fikcie)

Volám sa Ďurko Ľavko (Beletrizovaný životopis s prvkami fikcie) 

Po nekonečnom prenášaní v maminom bruchu som sa konečne dostal na svet. Bolo to v marci 1877. Plakal som a škriekal, až kým si ma pôrodná babica neprivinula k srdcu. Pomenovali ma Ďurko.

Moja mama Mara bola milá, stal som sa jej maznáčikom, oslovovala ma „meno moje“, ako napokon väčšinu ľudí. Bol to taký jej tik. Otec Paľo bol urastený a bacuľatý, naučil ma veľa vecí.

Do ľudovej školy som nastúpil chudý, bledý ako cmar, mal som presne 6 rokov. Ustráchaný som nebol, sebavedomia som mal  až  nad  hlavu,  odvahy plný klobúk.  Zo  dňa na deň som rástol a krásnel.

Dievčatá sa na mňa lepili, nestíhal som ich odháňať. Ich spoločnosť som si postupne veľmi obľúbil a prestal som ich od seba odstrkovať.

Venovať sa škole, sedieť nad knihami, to nebolo nič pre mňa. K mojim záľubám patrilo lietanie po vonku so susedovými „faganmi“ či už za loptou, alebo za sukňou.

Moja prvá frajerka bola Beta. Spoznal som ju v krčme. Rodičia mi však vybrali za ženu Zuzu, a tak sme po svadbe odišli bývať ku krstným rodičom, ktorí nám sľúbili prepísať majetok. So Zuzou sa nám nevodilo dobre. Bola hysterická, nemastná – neslaná, preto som radšej čas trávil zvŕtaním Bety v krčme.

Tesne pred narodením synčeka Zuza odo mňa odišla. Vrátila sa k rodičom a ja som si mohol domov priviesť Betu. Časom problémy pribúdali, krstní nám majetok nechceli prepísať, až napokon odišla aj Beta. Skúšal som šťastie znova u Zuzky, ale neprijali ma. Odišiel som so zvesenými ušami.

Teraz si nažívam sám, starám sa o gazdovstvo u krstných a vyčkávam, čo príde. Či som sa poučil? Uvidíme