Pocit (Úvaha)

Pocit (Úvaha) 

Pomaly sme kráčali cez park. Pofukoval mierny vetrík a popri hraní sa s mojimi vlasmi sa veselo hral aj s jesenným lístím. Všade naokolo to hýrilo nádhernými farbami, z ktorých som nešla spustiť zrak. Navôkol sa rozliehala vôňa napečených koláčov z neďalekej pekárne. Dnešok bol ako stvorený na prechádzku. Jesennému lístiu moju pozornosť nachvíľu ukradla obloha. Zastala som a zadívala sa na biele chumáčiky, cez ktoré sa predieralo slnko. Zrazu ma premkla slabosť, zakrútila hlava a podlomili kolená. „Mali by sme už ísť domov.“ povedal, keď ma podoprel. Chvíľu som neostro videla. „Ešte nie, som v poriadku, len si poďme na chvíľu sadnúť na lavičku.“ prosebne som povedala. „Ale len na chvíľočku...“

Sadli sme si a silný vietor, ktorý zafúkal, ma prinútil primknúť si kabát bližšie k telu. Z lístia sa utvorilo niekoľko malých vírov a vzniesli sa vysoko k oblohe. „Teraz som šťastná.“ Vypadlo zo mňa ani neviem prečo. „Šťastná?“ zarazene sa spýtal. Chvíľu som bola ticho pokým som našla tie správne slová. „Som šťastná, pretože tu teraz môžem byť a to, že tu som si uvedomujem vďaka mojim pocitom. A preto som šťastná... Lebo cítim!“ posledné slovo som povedala s neochvejným presvedčením. Nechápavo sa na mňa pozrel. Vlastne ani ja som presne nechápala, čo som to povedala, ale tie slová vyjadrovali môj momentálny pocit, ktorý, ako som neskôr zhodnotila, bol nevyjadriteľný. „To akože päť zmyslov?“ Zamyslela som sa. „Nie, nie takto, mám na mysli to, že cítim na tvári studený vietor a zároveň slnečné lúče, to že cítim vôňu jesene so sladkastou arómou cukrárne v pozadí.“ Stále sa snažil tváriť, že nerozumie o čom hovorím a tak som pokračovala. „To, že cítim, keď sa ťa chytím za ruku, nie je to len obyčajný pohyb, je to gesto, ktoré vnímam, ktoré pre mňa znamená určité puto, spriaznenosť, priateľstvo... Som rada, že môžem vnímať a preciťovať veci tak ako ja chcem a dávať im význam, ktorý potrebujem pre to, aby som vydržala.“ Zistil, že sa už neoplatí na mňa hrať nechápavého. Na chvíľu sa odvrátil, myslím, že zosmutnel.

Na vzdialenejšiu lavičku si sadol starý pán. Z vrecka na bunde vylovil malý igelitové vrecúško a na zem rozhodil kúsky suchého chleba. Takmer okamžite priletel kŕdeľ vrabcov. Pahltne sa pustili do hostiny a neprotivilo sa im ani hašteriť. Vyzerali celkom komicky, hlavne to ich neustále čvirikanie vzbudzovalo vo mne pocit, že spolu vedú veľmi vtipný rozhovor.

Znovu zafúkalo, tentoraz si chladný vzduch našiel cestu k telu zahalenému pod kabátom. Striaslo ma.

„Predsa len by sme mali ísť.“ povedal. Prikývla som. „Ale poďme domov naokolo. Chcem sa prejsť cez lístie. Ešte aspoň raz cítiť a počuť ten šuchot pod nohami. Ešte aspoň raz...“ Zrazu som si všetko uvedomila a zosmutnel aj môj hlas. Nemám rada zimu, pomyslela som si. „Cez zimu už von nebudem môcť ...“ Po tých slovách mi pevnejšie stisol ruku, možno preto, aby som ju cítila, a možno len preto, lebo si myslel, že to potrebujem.

Prudko sa ochladilo a napadal prvý sneh. Prišla zima. Chlad. V tom parku opäť rozvoniavala omamná vôňa koláčov a na tú istú lavičku si prišiel sadnúť ten istý starý pán a kŕmil svojich utáraných priateľov. Na neďalekej lavičke sedel zamyslený chlapec. Bol sám. Teda nie úplne. Bola s ním spomienka na jedno dievča, ktoré sa bálo zimy.