Najväčšia hodnota ľudského života – Anjeli

Najväčšia hodnota ľudského života – Anjeli

Na svete sú miliardy ľudí, ktorí sú zdraví a nevážia si to, ale sú aj milióny ľudí, ktorí by za maličkú nádej do ich života dali to posledné. AIDS choroba, ktorá je neliečiteľná a jedinou cestou z tohto utrpenia je cesta na cintorín. ÁNO, je to tak, možnože si poviete, že je to kruté ale bohužiaľ takáto je pravda a my s tým bohužiaľ nič nenarobíme len keby, nie. To by sme sa museli najskôr

zobudiť s toho sna, že nás sa to netýka, začať počúvať tých, ktorí vedia, čo táto choroba prináša a pomáhať tým, ktorí s touto chorobou zápasia. Niekto si povie, že tu píšem nepravdivé veci, pretože väčšina nakazených ľudí, si za túto chorobu môže sama. Možnože máte pravdu ale nie je to úplne tak. Neľutujem ľudí, ktorí najprv spávajú s každým, kto podľa nich stojí za to, neľutujem ľudí, ktorí, aj keď vedia, že sú nositeľmi tejto zákernej choroby žijú si ďalej akoby sa nič nestalo a nakazia ďalšie desiatky ľudí a potom čakajú pomoc. A začo????? a ani neľutujem tých, ktorí sa odvrátili od týchto ľudí, aj keď neviem ako by som sa na ich mieste zachovala ja. Ale medzi takýmito ľuďmi sa nachádzajú práve tí, ktorí sa stali akýmisi obeťami toho všetkého zla.

Akýmsi terčom na vybíjanie všetkej tej zlosti, ktorá sa nahromadila, kdesi v strede toho všetkého. Napríklad si predstavme malé dieťa, ktorého matka bola nositeľom AIDS aká je pravdepodobnosť, že nezomrie? Aká je pravdepodobnosť, že osloví svoju matku mama? a aká je pravdepodobnosť, že svoju matku vôbec spozná? V Európe sa možnože bude liečiť, prevažnú väčšinu svojho života strávi v nemocnici ale aspoň začne žiť. V Afrike je to úplne inak. Tam slovo AIDS je nositeľom smrti. Je to bežná choroba ako u nás chrípka. Je bežné, že malé deti zostanú sirotami, lebo ich matka zomrie práve na AIDS, nie však na dlho, pretože skôr, či neskôr idú za nimi aj oni. Asi nie je medzi nami človek, ktorý by si pri pohľade na malé dieťa, ktoré sa zmára v bolestiach neutrel slzu z očí. Ale to nestačí. Je to pekné gesto, ale za to nenakúpia potrebné lieky, nenakúpia potrebné vybavenie a bohužiaľ nezaplatia pohreby, pretože tých je asi najviac, aj keď je to smutné a nespravodlivé. Musíme preto aj niečo robiť, veď možno medzi nami sa nachádzajú ľudia, ktorí sú nakazení a boja sa o tom hovoriť.

A prečo? Pretože sa boja odsúdenia, pretože sa boja, čo by povedali susedia alebo sa boja, že choroba AIDS, by ich razom zaškatuľkovala, ako keď židov označovali žltou hviezdou. Nie je to smiešne, že v 21. storočí, keď je veda na takej úrovni, že vieme, predpovedať takmer všetko a máme toľko dostupných informácií o tejto chorobe, bojíme sa čo i len prehovoriť s takouto osobou. Áno, je to nepochopiteľné. Deti v Afrike vedia o tom viac ako si len my obyčajní „blbí“ Európania vieme predstaviť. Každé dievčatko a každý chlapček ktorý zomrie na túto nevyliečiteľnú chorobu je akýmsi malým anjelikom, ktorý žiari na nebi. Je akousi malou hviezdou na nebi, ktorá nám ukazuje svetlo na ďalšiu cestu. Sú to oči detí, ktoré zomreli na AIDS, sú to oči všetkých tých, ktorý aj keď vedeli, že zomierajú bojovali do posledného dychu.

Sú to oči aj všetkých našich priateľov, ku ktorým sme sa postavili chrbtom len preto, aby nás tí druhí, ktorí tvrdia, že majú charakter a svedomie neodsúdili. Načo to všetko? Veď každý z týchto ľudí má právo na dôstojnú smrť, má právo na to aby sa liečil má právo na to aby na neho, keď prejde po ulici neukazovali prstom. Rodičia hovoria svojím deťom, že nie je pekné vysmievať sa svojím spolužiakom kvôli ich výzoru, kvôli oblečeniu, kvôli tomu, že nemajú všetko to, čo majú oni, ale nerobia to aj oni ale horším spôsobom? A vraj dospelí ľudia, nie podľa mňa sú to len úbožiaci, podľa ktorých vek 18 rokov je vekom zrelosti, ani nevedia ako sa mýlia. Každý z nás by si mal uvedomiť, že na mieste tých ľudí, ktorý sú teraz odsudzovaní môžeme stať my, môže stať moja sestra, brat, mama, otec, deti a aj vtedy sa im odvrátime chrbtom? Že vraj nie, tomu neveríte ani vy

sami a je na každom z nás si podľa vlastného svedomia všetko zvážiť a rozhodnúť sa. Ale keď sa budeme rozhodovať pozrime sa na oblohu plnú hviezd, pretože každá jedna hviezda nám bude pripomínať všetkých tých, ktorí zomreli na AIDS, ešte len zomrú a trpia, kvôli takým ľudom ako sme MY.