Mám rada svoju rodinu

Mám rada svoju rodinu

Alica svojim spolužiakom najviac závidela dokonalú rodinu. Bola presvedčená, že všetci sú šťastní.

Pretože ona...

Nikomu sa s tým nepriznala. Mamina pila. Ani nevie, kedy to začalo. Vôbec nevie ,koľko mala rokov, keď začala vnímať, že mamina býva akási divná. Že sa ľahko rozplače, rozháda s babkou. Treba však priznať, že častokrát to bola aj babkina vina. Býva podráždená a odrazu sa jej zlá nálada úplne zmení a rozosmeje sa . Len tak . Ničomu. Smiech je, vraj, korením života. Ale tento mamin smiech bol pre Alicu skôr utrpením. Neprinášal radosť ani uvoľnenie. Čím bola staršia, tým bola vnímavejšia. A zraniteľnejšia. Hlboko v nej sú skryté všetky hrubé slová, ktoré v hádkach padali nemilosrdne ako kyjaky. Zbavovali úcty toho, komu boli určené, aj toho , kto ich bez rozmyslu a bezohľadne vystreľoval ako otrávené šípy. Márne sa ich snaží vyhnať, ako zlého ducha.

Alicu veľmi trápili hádky, mamine stavy. Nikomu sa k tomu nepriznala. Bolo pre ňu trápne priznať sa, že vie. Jedného dňa mamu vyhodili z roboty.

Sľubovala a sľubovala, že prestane.

Pár mesiacov to fungovalo. Mizerných pár mesiacov. Ale Alica už nedokázala mlčať. Výčitky sa z nej hrnuli ako láva zo sopky.

Uplynul rok. Bol to krásny rok . Alica si opäť našla k mame cestu. Výlety, večerné prechádzky, dôverné rozhovory... Alica by obetovala čokoľvek, len aby toto nádherné obdobie trvalo stále. Na dovolenke si mama zlomila ruku. Asi od bolesti, alebo...nevie, ale opäť začala piť...

Vtedy ona i otec, ktorý mamu i napriek všetkému má rád, to znovu skúsili. Po dobrom . S láskou . A mama pochopila. Pochopila, že sú hodnoty, kvôli ktorým sa oplatí bojovať sám so sebou. Najmä vtedy, keď pri nej stoja jej najbližší. Jej rodina. Zatiaľ to funguje. Zatiaľ. Alica nemusí nikomu závidieť šťastnú rodinu. A rokmi sa naučila byť vnímavejšia k svojmu okoliu a pochopila, že i ten, komu šťastie závidíme, musí častokrát o ne bojovať tak, ako ona..