Pohľad z okna vlaku (Umelecký opis)

Pohľad z okna vlaku (Umelecký opis)

Je horúci letný deň, slniečko sa krásne usmieva na krajinu a ja práve sedím vo vlaku. Pozerám sa okolo seba na zamračených spolucestujúcich. Všetci s ponurými tvárami pozerajú do svojich vysoko inteligentných mobilných telefónov a tabletov a nezaujímajú sa o krásy, ktoré im odchádzajú s každým ďalším metrom. Keby sa pozreli z okna, zabudli by na všetky starosti a vychutnali by si ten nádherný pohľad z vlaku.

Keď sa z okna vlaku pozriem ja, hneď vidím, koľko života krajinou prúdi. Ako prvé mi skočia do očí tancujúce farby všetkých odtieňov, ktoré sa mi mihajú pred očami. Zrkadlovo čistý potôčik, z ktorého mi slnečné odlesky skáču do očí, ale aj rybky v ňom plávajúce, zanechávajú moju dušu pokojnú a unesenú v toľkej kráse.

V diaľke na trblietajúcej sa tráve zazriem kone, ktoré sa bezstarostne pasú aj napriek hlučnému vlaku. Vyruší ich až to, keď zazrú chlapca, ktorý k nim nesie sedlá.

Ďalej sa objavujú smutne stojace domy, prázdne, bez života, pri ktorých stoja honosnejšie domy, plné života a radosti. Pri tomto pohľade sú moje pocity zmiešané, no keď zbadám neposedné deti šantiace s loptou, ktorá akoby vo vzduchu ožívala, musím sa usmiať. Pohľad na ich matku mi pripomína slniečko, pretože sa na nich láskyplne usmieva spoza slnečných okuliarov, tak ako aj slnko spoza plávajúcich obláčikov pripomínajúcich sneh na povrchu vtáčieho mlieka.

Za dedinou spozorujem rozruch. Ľudia tmavej pleti sa tam bezhlavo mlátia, až to pripomína tanec. Avšak tento je plný krvi, bolesti a utrpenia. Nôž sa ako besný vlk pohybuje medzi nimi a hryzie ich do bokov.

Za okamih je táto desivá schéma preč a strieda ju upokojujúce prítmie lesa, v ktorom sa stromy pod jemným tlačením vetra kývajú v pravidelnom rytme a pôsobia, akoby les dýchal. Pomedzi stromy občas vykúkajú zlomyseľné hríby čakajúce na svoju obeť. Na čistinke je vidieť stádo jeleňov, z ktorého sa dva najväčšie a najmajestátnejšie snažia získať kráľovstvo pre seba. Ich silné ručanie sa vznáša krajinou a cez okno preniká až dovnútra vlaku. Na konci lesa sa prechádza skupinka diviakov, ktorú zo svojej nory sleduje prefíkaná líška čakajúc, že vyrušia nejakého zajačika a ona sa na neho znesie ako rýchly tieň skazy a smrti.

Začína sa rýchlo zmrákať, obloha černie, krížom ju preťal žiarivý blesk a osvetlil krajinu. Za ním ďalší a ďalší, až kým vlakom neotrasie ohlušujúci hrom. V tom čase už prichádzame na stanicu. Som rada, že mám so sebou dáždnik.

Táto cesta vlakom mi ukázala všetky stránky života ľudí aj zvierat. Ľutujem tých, ktorí si tieto zážitky krásnej i drsnej krajiny nechávajú ujsť kvôli novodobej technike a závislosti na sociálnych sieťach. Som nadšený, že mi táto cesta priniesla toľko rozličných obrazov.