Toto som ja Maco Mlieč (Beletrizovaný životopis)

Toto som ja Maco Mlieč (Beletrizovaný životopis)

Keď som sa narodil, nazvali ma Maco Mlieč. K mojej prezývke mliečnik sa radšej nevyjadrujem. Z detstva si pamätám, že predtým, ako moja mama naposledy vydýchla, ma volaka aj macko, alebo macík. Toho som mal už plné zuby. Bolo to trápne, aby vás mama pred vašimi kamarátmi oslavovala ako malé decko.

Keď mama ešte žila, sľúbila bohatému gazdovi, že mu budem celý život slúžiť. Vlastne, pri pohľade do zrkadla mi to bolo jedno. Frňák ako gombík, oči sťa špendlíky, no a tá gamba zdutá mi dávali jasne najavo, že frajerku si nikdy nenájdem. Vraj som bol aj celkom prisprostý.

Takýto spôsob života mi aspoň nedal čas sa nad sebou trápiť. Hlavne, že som mal kde spať a v bruchu mi muzikanti nevyhrávali. Gazda sa naozaj dobre o mňa staral.

Niekedy som si vravel, že ani nie som taký škaredý, ale potom ma to chytilo zas, až som si zvykol. Vraveli mi, že aj strašne smrdím, tak som si posteľ spravil pri koňoch. Tie sa, chúdence, sťažovať nemohli. Mal som ich ale radšej ako seba. V podstate som celý svoj nudný život obetoval pre prácu.

Aby toho nebolo málo, jeden večer som mal takú nehodu s koňmi. Nejak som z toho vyliezol, ale čungala mi krivá ako paragraf ostala. Čím som bol starší, tým viac sa mi už nechcelo. Ešte som aj húlil jednu od druhej.

Chcel by som gazdovi všetky dlhy splatiť, lebo cítim, že moja posledná hodina odbíja, až zrazu zhora vidím, ako mi gazda pohreb strojí.