Život študentky v karanténe

Život študentky v karanténe

Karanténa. Znie to ako niečo zo science-fiction filmu. Nikdy by mi nenapadlo, že tiež budem niečo také prežívať. To, čo sa v súčasnosti deje, mi ešte donedávna prišlo vtipné. Keď však štát začal zatvárať školy, uvedomila som si, že to až taká „sranda“ nie je.

Momentálne je vychádzať von bez rúška nezákonné a trestá sa pokutou, teda aspoň tu v Česku, kde sa práve nachádzam. Neviem, ako to je na Slovensku, no z informácií od rodiny to tam tiež vyzerá nejako podobne. Ľudia čakajú v radoch na poštu, do lekárne, do obchodu... V obchodoch nie je zelenina, mydlo, toaletný papier, ba dokonca ani múka. Tu tiež ťažko kúpiť mydlo, no a pre droždie sme naposledy pobehali minimálne 5 predajní potravín.

Kedy to všetko skončí? Ktovie. Myslím, že túto otázku si kladie väčšina. Môže trvať ešte týždne či mesiace, pokiaľ sa toho zbavíme. To nové vírusové ochorenie nie je iba zmutovaná chrípka, ako všetci vraveli. Umierajú na to ľudia. Vo veľkom. Keď som sa dozvedela, že sa rušia všetky festivaly a podujatia, ktoré som mala v pláne, bolo mi to nesmierne ľúto. Nepotešilo ma ani zistenie, že ako diabetik som rizikový pacient. Čo ma však zasiahlo najviac bolo, že sa Slovensko, rovnako ako aj štáty okolo, rozhodlo uzavrieť hraničné prechody.

Ja som však nechcela uviaznuť na Slovensku, bola som akurát na ceste do Českej republiky, poslednými možnými spojmi. Viac-menej aj na ceste skryť sa na severe tejto zeme v malej dedinke v lese, kde mám najväčšiu možnosť sa ochrániť. Povinná štrnásťdňová karanténa, ktorú neskôr zaviedli, ma vôbec neodrádza. Som predsa jedna z tých, ktorí sú najradšej doma v svojom vlastnom prostredí. Bojím sa viac anulovania školského roka, čo by vôbec nebol príjemný zážitok. Vraj už proti nemu dokonca vytvorili petíciu.

Verím však, že sa situácia ukľudní a my tak budeme môcť úspešne dokončiť tento školský rok. Pomaly sa však pri neustálom opakovaní činností medzi štyrmi stenami začínam nudiť. Pripomína mi to život domácich maznáčikov. Tiež sú celý svoj život v podstate zamknutí medzi štyrmi stenami bez nejakých vyšších životných cieľov. Ale možno presne to po nás niekto chce, spraviť z nás akváriové rybičky. Začínam uvažovať nad tým, či aj tento vírus nie je umelo vytvorené ochorenie za účelom zhodiť ekonomiku a preriediť ľudskú populáciu. V dnešnej dobe je už možné úplne všetko.

Ale aj tak sa v kútiku duše bojím, ako to bude pokračovať, a čo sa so svetom stane. Samozrejme, neočakávam žiadnu zombie apokalypsu, no mám pocit, už ani tá voľnosť nebude nikdy taká, aká bola doteraz. Čo ak za nejakú dobu budeme zase potrebovať víza aj do Európskej únie? Čakať rady na mäso a exotické ovocie? Ťažko povedať. Človek po dlhodobom pobyte v jednej miestnosti začína premýšľať aj nad vecami, ktoré ho nikdy netrápili.