Potulky prírodou (Rozprávanie)

Potulky prírodou (Rozprávanie)

Volám sa Dominik. Som jedenásťročný chlapec, ktorý žije svoj bezstarostný život, obklopený láskou svojich rodičov. Keďže bývame na dedine, ráno ma prebúdza kikiríkanie susedovho kohúta, na parapetnej doske sa vyhrieva naša Cica a mohutným hav-hav ma víta zase náš psík. No súčasťou nášho domáceho zverinca sú ešte zajace, sliepky, morky a holuby. Môj ocko hovorí, že človek žil v spojení so zvieratkami dávno v minulosti, a tak prečo by sme ich nemali mať aj my. A tak sú nám na okrasu, na úžitok, no stali sa aj miláčikmi a ochrancami domu.

S ockom máme radi potulky lesom. Vždy si niečo naplánujeme a ja sa potom neviem dočkať rána, kedy sa už vyberieme za novým dobrodružstvom a poznaním. Tak tomu bolo aj v ten deň, o ktorom chcem písať. Vystrojení ako sa patrí, s plecniakom na chrbte, šiltovkou na hlave, ďalekohľadom na krku a palicou v ruke sme kráčali popri potoku k blízkemu lesu. Neviem prečo, no zapozerali sme sa na hladinu potoka. Práve ju rozvírili rybky. No

nielen ony. Veselo si tam poskakovali žabky, naťahovali svoje nôžky a tešili sa z teplých lúčov slnka. Sú rozkošné, ale ja by som ich nezobral do rúk, pomyslel som si. Vtom sa mi prihovoril ocko, vraj určite myslím na to, že by som ich nezobral do ruky. Ako to len vedel? Ocko začal rozprávať o tom, aké sú žabky potrebné, tak ako každý iný tvor, ako sa volajú, čím sa živia a ešte veľa, veľa rôznych informácií, a ja som nechápal, odkiaľ to všetko vie.

No, niečo z kníh a niečo zo skúsenosti, rozhovoril sa otec. Ešte niečo mi preletelo hlavou. Prečo mi to hovorí? Aj na to som dostal odpoveď. Vraj, aby som vedel, ako sa mám správať ku všetkému, čo žije. Od tej chvíle sa nám ústa nezatvorili. Ja som sa vypytoval, ocko odpovedal, ukazoval. V tento deň som sa na chrobáčiky, dážďovky i malú jašteričku pozeral úplne ináč. Ony predsa nie sú moji nepriatelia, ja im nemusím ublížiť, práve naopak, ony tu, na tomto svete, majú tiež svoje poslanie. Nebudem sa ich báť, ani ich nezašliapnem, obídem ich, odplaším ich, no neublížim im. Je pravda, že niektoré v nás vyvolávajú odpor, iné hrôzu, no keď príroda to zariadila tak, aby tu boli, tak my nemáme právo im ublížiť.

Keď som už bol rozhodnutý, že budem ich ochranca, na ruke mi pristál komár. On mi dal štípanec, ja jemu poriadnu ranu a bolo po komárovi. Ocko sa nahlas rozosmial. No poď, ty môj ochranca, potriem ti to gélom, nech to nesvrbí. O pár minút som na to úplne zabudol. Dával som pozor, aby som na nič nešliapol, lebo som sa dnes priučil ochrane slabších a menších tvorov, no to, čo som uvidel, mi nahnalo poriadnu hrôzu.

Až som sa schoval za ocka a čakal, čo urobí. On mi naznačil, aby som bol ticho. Na skale uprostred čistinky sa vyhrieval do klbka stočený had. Pre mňa je všetko, čo je dlhé a plazí sa, had. Aj tu ma ocko poučil, že hady sú jedovaté i nejedovaté, že majú rôzne mená, no ja som aj tak chcel čo najrýchlejšie odísť, lebo som sa ešte vždy bál. Keď ocko videl, že jeho reči nepomáhajú, povedal, že pôjdeme do terária a ja sa presvedčím, že hadov sa nemusíme báť. Ešte vždy som mu neveril, no čistinku sme opustili. Pod košatým stromom sme si oddýchli, najedli sa a chvíľu premýšľali o tom, čo nám priniesol deň.

Ockovi som vďačný za veľa. Aj za to, že sa už nebojím vziať žabku do ruky, že som sa premohol a pohladkal hada, že rozpoznám cvrlikanie cvrčkov a vôbec mi to nevadí, že v záhradke pozbieram dážďovky. Viem, že všetky tvory majú právo prežiť svoj život na našej krásnej planéte.