Sára a ja (Rozprávanie)

Sára a ja (Rozprávanie)

Nezvyčajne teplé letné ráno ma priviedlo k myšlienke vybehnúť s mojou sesternicou von. Aspoň na chvíľu opustiť betónové mesto, schladiť rozhorúčené telá...

Takmer hodinu som čakala pred kúpeľňou, kým sa lady, v našej rodine ju ani inak nevoláme, pripraví na výlet.

obedík. Čo ty na to ?“ postavila ma Sára pred hotovú vec. Skúmavo sa mi pozrela do očí a čakala jednoznačnú odpoveď.

„Znie to zaujímavo, ale dnes máme už iný program,“ zareagovala som nekompromisne. Všimla si úškrn a plavky v mojej ruke. „Dnes, moja milá, som režisérom programu ja. Ide sa do prírody a nechcem počuť žiadne výhovorky!“ Schmatla som ju za ruku a konečne vyviedla z jej „princeznovskej veže“.

Vydali sme sa smerom k neďalekej rieke, obľúbenému miestu našich detských hier. Ako dlho sme tam neboli? Zmenilo sa niečo? Z príjemných spomienok ma do reality vrátil Sárin nahnevaný profil. Aj keď sme si neraz skočili do vlasov, musím uznať, že sme sa navzájom rešpektovali. A tak tomu bolo, našťastie, aj teraz.

Veci sme si odložili na brehu, a aby som išla príkladom, rozbehla som sa do vody. Preplávam pár metrov, otočím sa, ale lady sa z brehu ani nepohla.

„A ty na čo čakáš?“

Sára vypúlila oči a odvrkla: „Snáď si nemyslíš, že ten drahý make-up len tak zmyjem v špinavej vode? “

„Súhlasím, luxus to nie je. Ale vždy to bolo naše milované miesto, nepamätáš?“ opatrne namietam a snažím sa, aby môj hlas znel nenútene. Hasím vznikajúci konflikt už v zárodku. Mám šťastie. Po mojich slovách Sára vošla do vody, nafúkla líca ako ropucha a začala plávať. Lenivo rozhŕňala rukami vodu a posúvala sa vpred. Vzápätí sa postavila, a prezerajúc si dokonalo nalakované nechty, volá na mňa: „Som strašne smädná. Nie je tu nejaký bufet?“

„No jasné, čochvíľa otvárajú stánok s ľadovou drťou, ktorú ti prinesie krásny

chalan s dáždnikom v pohári,“ kričím jej naspäť. Ale Sára si dala ruky vbok, akoby bola na predvádzacom móle, urazene nadvihla bradu a vyhlásila, že sa už nemieni ani pohnúť. A vlastne ani nemohla...

„Zamotal sa mi do nôh nejaký konár, či čo to vlastne je? Kika, poď mi pomôcť!“ čosi sa jej zlomilo v hlase. Kým som k nej doplávala, už mala líca zmáčané slzami a v očiach nevýslovný strach. Bože, aká je len háklivá, hnevám sa v duchu. Odo mňa sa očakáva, ako inak, že budem konať. Situácia sa razom vysvetlila.

„Sára, veď to je len užovka, myslím, že užovka fŕkaná. Jednoducho ste skrížili jedna druhej cestu,“ odľahčujem situáciu.

Nepomohlo. Plač vystriedali krik a panika. Lady s dokonalým výzorom sa v momente niekam stratila. „Fuj, je to nechutné a slizké... dvíha sa mi žalúdok... ak ma pohryzne, budeš ma mať na svedomí! A čo ak je to anakonda? Zabi to!“

„Sára, neblbni, u nás predsa žiadne anakondy nežijú. Tie vedia byť oveľa prítulnejšie. Jeden stisk a ostanete priateľkami až do smrti.“ No aby som Sáru upokojila, vzala som radšej užovku do rúk. „Pozri sa, je úplne neškodná a zdá sa, že vyplašenejšia ako ty!“

Sára však vôbec nechápe, čo sa jej snažím povedať a opakovane hystericky kričí: „Zabi ju!!!“

Trpezlivo vysvetľujem, ako je aj tento malý živočích dôležitý pre náš svet, že má tiež právo na život a svoje miesto v kolobehu prírody. A tým je vlastne jedinečný a výnimočný. Nebadane sledujem premenu na jej tvári. Už neplače, no tvári sa naďalej veľmi vážne. Po chvíli z nej vypadlo, že by z tej užovky boli skvelé topánky. Obe sme vyprskli od smiechu. Ešte chvíľu sme sa rozprávali o jej krásnom olivovom sfarbení, drobných škvrnách či prenikavých zelených zreniciach. Sára sa jej dokonca odvážila dotknúť. Očakávam, čo povie. Jej úsmev hovorí za všetko. Priviera oči. Nádych a

„Dajme jej slobodu, akú si zaslúži,“ povedala s úsmevom, usilujúc sa skryť moment poznania a pokory, ktoré ju ovládli. Nato nám užovka vlnitými pohybmi zamávala na rozlúčku.

Jediným pohľadom sme si dali vedieť, že je čas ísť domov. Narýchlo sme sa osušili, obliekli a vykročili na rozhorúčený asfalt. Zvládli sme to, pomyslela som si. Čo prišlo potom, by ma ani vo sne nenapadlo. Sára sa zrazu začala čudne vrtieť a obtierať si krk o plecia.

„Si v poriadku?“ vyzvedám.

„Nemám niečo na krku?“ pýta sa neisto.

Odhrniem jej vlasy padajúce až na plecia a zmeraviem. Neverím vlastným očiam. Mám sa smiať či plakať? Sára si z rieky nevedomky odnáša darček, tri pevne prilepené pijavice.

„Mám tam niečo?“ nalieha.

„Áno, tri pijavice. Ale nie je to nič moc.“

Nechápavo sa na mňa oborí: „Akože nič moc?“

„Pretože ani opasok ti z nich nevyjde,“ pohotovo odpovedám. Pobavene sledujem svoju sesternicu, strhávajúcu malých votrelcov z krku.

Náš smiech sa rozliehal doďaleka.

„Dúfam, že si to v blízkej dobe zopakujeme, sesternička,“ povedala Sára. Zachytila som jej vďačný pohľad. Isto si uvedomila, že príroda jej dala dnes nezabudnuteľnú lekciu. Trpezlivo čaká, kedy sa v uponáhľanom svete zastavíme a nájdeme si čas pozrieť sa na ňu aj z iného uhla ako doteraz. Ticho čaká, kým jej začneme lepšie načúvať.

Dvoch vnímavých poslucháčov už našla.