Filoména

Filoména

Filoména bola prosté dievča. Zaľúbila sa však do záhadného Malachiáša. Nikto o ňom toho veľa nevedel a ani ona sama. Jeden deň si išla ľahnúť. Nemohla spať a celý čas sa len prevaľovala v posteli. Zrazu ju napadla jedna myšlienka. Obliekla sa a šla na cintorín.

Začalo však pršať a blesky len tak duneli. Zdvihol sa vietor a vlasy jej fúkal do tváre. Filoména nevidela vôbec na cestu, ale v diaľke videla nejakú tmavú siluetu. Prižmurovala oči, no nič nevidela. V tom však vietor utíchol a prestalo pršať. To, čo videla, ju ohromilo. Pozerala na Malachiáša, ktorému v očiach videla šľahať blesky a krv mu kvapkala po tvári. No zrazu počula jeho krik a on skamenel.

Vystrašene pozerala na jeho skamenelinu a začala si pretierať oči, či sa jej to len nezdá. No keď tá socha vôbec nemizla z jej dohľadu s krikom utiekla domov.

Každú noc sa opakovalo, že prišla na cintorín a len nemo pozerala na skamenelinu. Po týždni už bola z toho psychicky na dne a posledný deň v týždni od strachu zdrevenela.

Na druhý deň ich oboch uvideli dedinčania z Lopeja. Okrem toho, že sa nemohli hýbať a ani nič robiť. Sochu Malachiáša hodili do Hrona a Filoménu spálili vo veľkej peci. Jej dym vietor rozniesol na cintorín. Odvtedy vždy, keď dedinčania chodili páliť sviečky, počuli Filoménin krik.